Hrdá deviatačka Ema Tomková cvičila neúnavne na venček. Tancovala v podpätkoch, na ktoré nebola zvyknutá. Vinila ich za bolesť nohy. Potom zas uvažovala, že ide hádam o prechladnutý sval. Bolesť sa však stupňovala. Vo veku 15 rokov však nik nemyslí na to, že by to mohlo byť vážne. „Navyše som však bola aj strašne unavená. Stávalo sa, že som prišla zo školy a celý deň som prespala. Začala som sa tiež nadmerne potiť,“ spomína si mladá žena, ktorá má dnes tesne po 20-ke. Žiadna úľava teda, len priťaženie. Až tak, že na nohu ledva dostupovala.

Emin stav sa začal konečne „riešiť“, ako hovorí. Smer ortopedička v Topoľčanoch. Röntgen, CT. Zas k ortopédovi. „Pinkali si ma, nič mi nepovedali, ani to, že majú podozrenie. Ortopéd mi povedal len to, že treba ísť rýchlo do Bratislavy, ešte v ten týždeň. V Bratislave nové vyšetrenia, ale nevedela som stále, čo sa deje, prečo taký zhon. Vravím mame, choď sa opýtať doktorov, oni budú vedieť,“ opisuje pocity neistoty. „Zajtra máte operáciu, prekvapili ma. Hneď , rýchlo. Urobili mi biopsiu pod narkózou, zobrali mi vzorku z kolena. Nález bol medzi ním a píšťalou," spomína si. Po biopsii prišla ešte väčšia bolesť.

Telefonát

Po týždni od operácie volala Eminej mame onkologička. Onkologička. Až vtedy si celá rodina jasne uvedomila, že je veľmi zle. „Dobrý deň, pani Tomková, je mi to ľúto, vašej dcére vyšlo v laboratóriu, že je nádor zhubný. Ihneď sa musí začať liečba,“ cituje Ema doktorku tak, ako jej slová v telefóne tlmočila mama. Liečba? Chemoterapia. Diagnóza? Osteosarkóm. Nádor v kosti. Nasledovali „fofry“, lebo okrem toho, že bolel, rástol.

Nik sa asi nebude čudovať, že prvé čo mladej dáme napadlo, bola otázka „ako budem teraz vyzerať“. „Nebudem mať vlasy, liečiť sa nechcem. Pätnástka je taký vek, všetko som chcela mať upravené, perfektné, tip-top. Toto bol v prvom momente môj jediný strach,“ rozpráva. Bála sa svojim kamarátom povedať, že je chorá? Hovorí, že nie, ale povedala im to ospravedlňujúcim tónom. Že vraj pochopí, ak sa s ňou prestanú kamarátiť. Ľudia sú vraj všelijakí, nikdy neviete, či im nenapadne, že je to snáď nákazlivé. Stretla sa však častejšie s povzbudením.

Šesť a dvanásť

Povzbudiť potrebovala. Lebo z okov choroby k pokoju od nej to bola dlhá cesta. Keď to všetko začalo, pochopila, že vzhľad je najmenšia starosť. Emu šesťkrát napojili na chémiu, ktorá mala pomôcť nádor scvrknúť. Potom veľká operácia s veľkými rizikami. Hrozilo krvácanie, nehoda s cievami, aj amputácia. Veľký strach.

Ema ležala s rovesníkmi, ktorým telo titánovú vložku neprijalo aj s takými, ktorým ju chirurgovia nemohli zachrániť. „V podstate celú kosť, od predkolenia až po spodok stehennej kosti, komplet, mi odrezali. Vybrali. Do zbytku, čo mi zostal, vsadili protézu,“ rozpráva Ema, čo sa jej pred štyrmi rokmi dialo v tele. Výsledok? Na pohľad je noha celá, zvnútra však dosekaná. V tele nosí kovovú konštrukciu. Emini lekári, aj tí, ktorí s rakovinou nemajú nič spoločné, o tom vedia. „Pľúcna lekárka ma volá železná lady,“ smeje sa.

Po operácii a prvej šesťchodovej chemoterapii nasledovala „zaisťovacia liečba“. Termín, pod ktorým sa skrýva ešte ďalších 12 chemoterapií. „Keby náhodou zostala vo mne nejaká rakovinová bunka. V kostiach je to dosť agresívna forma choroby, sú ako strela. Mala som napadnutú aj kostnú dreň,“ vysvetľuje. To znamenalo, že v čase rozletu, stanovačiek s kamošmi, turistík a dedinských zábav, sa tínedžerka bez mamy ani neosprchovala. Asi dva roky trvalo Eme, kým nohu rozchodila. Pomohli aj rehabilitácie v Kováčovej. „Neznášala som také reči, že babky po výmene kolena už tancujú. Lenže mne nevymenili chrupavku, mne odsekli kosť,“ spomína na predstavy ľudí.

Rakovina=smrť

O rakovine Ema vedela predtým málo. Rakovina, to bola 15-ročnú deviatačku smrť. Až, keď sa sama pustila do boja s ňou, začala vnímať, že to tak nemusí byť vždy. Začala vnímať nuansy: zhubný, nezhubný, benigný, maligný. Metastázy.

Nádory sú rôzne. Rastú po tele kade-tade. „Poznala som málo ľudí, ktorí by rakovinu prežili. Z filmov, z počutia, z rodiny, tie príbehy som sledovala, pri slovách nádor, rakovina, si človek človek predstaví smrť. Tak som to poznala. Alebo ak to prežijú, tak len málo z nich. Dnes poznám veľa takých, ktorí to prekonali a na mnohých by som to ani nepovedala. Vôbec sa nevyzerajú,“ uvažuje. Ako vyzerá človek, ktorý „mal“ rakovinu? „Ako ja, s následkami. Ale sú aj takí, ktorí ich nemajú a môžu všetko, cítia sa ako zdraví. Záleží od diagnózy, liečby a samozrejme od tela, od organizmu ako reaguje, a od toho, ako silno vráti úder aj ten nádor,“ vysvetľuje.

Navždy s ňou

Sú to tri roky, odkedy je Ema bez nádoru. Je vyliečená? Ešte nie celom. Aby sa mohla radovať naplno, musí si počkať ešte ďalšie dva roky. To je hranica, po ktorej si môže vydýchnuť. Medzitým Emina noha stále občas zabolí. Má ju, ale akoby len na okrasu. Nemôže korčuľovať, tancovať, plávať. Žije s s ňou tak, ako predpovedal chirurg. „Povedal mi, ty budeš rada, ak budeš krívať,“ cituje to. Myslel tým „budeš rada, ak ti ju neodrežeme“.

Okrem pohybu ju choroba zabrzdila aj v škole. Schytala „to“ na prelome základy a strednej školy. Ku koncu deviatky „behala“ z vyšetrenia na vyšetrenie. To, na akú strednú pôjde riešila len okrajovo. Na prijímačky by ísť nemohla, ležala už na onkológii. Pôjde na takú, na ktorú ju vezmú bez skúšok. Na takú, kde jej umožnia vymeškať týždne, mesiace a schvália individuálny študijný plán. Sen byť učiteľkou sa jej asi nesplní. Paradoxne za kaderníčku, teda povolanie, kde treba veľa stáť, vyštudovala. Momentálne si mladá žena dorába nadstavbu v oblasti podnikania. Bude mať maturitu. V čom nakoniec bude podnikať, uvidí. Možno niečo sedavejšie. Úprava nechtov, napríklad.

„S rakovinou nič nenarobíte. Spočiatku som premýšľala, čo budem robiť s touto mojou chorobou. Bolo to ťažké, stále na to myslieť. Napokon som si uvedomila, že s tým nič nespravím. Buď prežijem alebo nie.“