Sú to vlastne kozmické siroty, ktoré počas búrlivej mladosti stratili svoju hviezdu. Ich hľadanie je jednou z najväčších výziev modernej astronómie. A práve v tejto oblasti sa tímu európskych vedcov pod vedením astronómov z Univerzity v Bordeaux podaril husársky kúsok. Analýzou viac ako osemdesiattisíc pozorovaní kozmického mračna objavili prinajmenšom sedemdesiat bludných planét. „Ani sme netušili, koľko takýchto objektov môžeme očakávať, a prekvapilo nás, že sme ich našli toľko,“ hovorí členka výskumného tímu Núria Miret-Roigová.
Majú rozmery Jupitera
Mladé planetárne systémy sú chaotickým miestom. Vznikajú v nich desiatky planetárnych zárodkov, ktoré na seba vzájomne gravitačne pôsobia. Dôsledkom sú migrácie a kolízie mladých svetov, ale niekedy aj ich katapultovanie von z planetárnych systémov. Keďže takto vyhodené svety nevyžarujú vlastné svetlo a nachádzajú sa ďaleko od akejkoľvek hviezdy, ktorá by ich mohla osvetliť, darí sa ich pozorovať extrémne zriedka.
Európski astronómovia využili fakt, že bludné planéty sú niekoľko miliónov rokov po vzniku stále dostatočne teplé, aby samy žiarili. Vďaka tomu ich dokážeme dostatočne veľkými a citlivými vesmírnymi ďalekohľadmi spozorovať. Výskumníci sa zamerali na 420 svetelných rokov vzdialené plynovoprachové mračno, v ktorom prebieha búrlivá hviezdotvorba, čiže vznik hviezd nasledovaný vznikom planét. Tento - na kozmické pomery - relatívne blízky región sa na oblohe premieta do súhvezdia Škorpióna a Hadonosa.
Astronómovia využili dáta zozbierané počas dvadsiatich rokov pozorovaní niekoľkými teleskopmi, ktoré sa nachádzajú na Zemi i vo vesmíre. „Na rozsiahlom výseku oblohy sme merali nepatrné vlastné pohyby, farby a svietivosti desiatok miliónov objektov,“ vysvetľuje Núria Miret-Roigová. „Tieto dáta nám umožnili bezpečne identifikovať najmenej jasné objekty patriace do tejto oblasti - bludné planéty.“ Výskumníčka dodáva, že použitá metóda dovoľovala objaviť len obrovské planéty, takže všetkých 70 potvrdených túlavých svetov dosahuje rozmery Jupitera.
Možno až stosedemdesiat
Jedným z problémov výskumu bola potreba odhadnúť hmotnosť vesmírnych objektov na základe ich jasnosti, preto vedci nedokázali odlíšiť väčšie planéty od malých hviezd. Z tohto dôvodu hovoria, že pozorovania zachytili minimálne sedemdesiat bludných planét, ale potenciálne ich môže byť až stosedemdesiat. V prvom aj druhom prípade je to oveľa viac, ako predpokladali na základe doterajších predstáv o vzniku planetárnych sústav. „V našej Galaxii by sa mohlo nachádzať až niekoľko miliárd voľne putujúcich obrovských planét bez väzby na materskú hviezdu,“ upozorňuje jeden z vedúcich výskumníkov Hervé Bouy.
Koľko je však v našej Galaxii všetkých bludných svetov - nielen obrovských, ale aj menších, na spôsob Neptúna, a malých, podobných Zemi či Marsu? Niektorí astronómovia už v minulosti uvažovali, že v Mliečnej ceste možno blúdi viac planét, ako ich obieha okolo hviezd. Či sú tieto domnienky správne, ukáže až ďalší výskum. Isté je, že vznik a raný vývoj planét prebieha ešte turbulentnejšie, než sme si mysleli.
Je na sirotách kozmu život?
Podľa niektorých vedcov môže na bludných planétach za istých okolností existovať tekutá voda a možno dokonca život. Planetológ David J. Stevenson napríklad navrhol, že osirelé planéty by si dokázali udržať atmosféru z ľahkých plynov a povrchové teploty nad bodom mrazu. Ani malé vesmírne objekty veľkosti Zeme by pre absenciu slnečného vetra neprišli o obrovské objemy vodíka a hélia. Planéte, ako je tá naša, by podľa Stevensona pri atmosférickom tlaku s hodnotou jedného kilobaru ultrachladná vodíková atmosféra zabránila vyžarovať teplo do kozmu, pričom povrch by vyhrievala geotermálna energia. Ďalším scenárom zachovania vhodných podmienok na život sú oceány skryté pod ľadovou pokrývkou, aké vidíme na ľadových mesiacoch plynných obrov.
FOTO V GALÉRII ►►►
V prípade telesa veľkosti Zeme by postačila napríklad ľadová pokrývka s hrúbkou 15 kilometrov. Ďalší zdroj tepla by mohli poskytnúť slapové pohyby spôsobené tiažou mesiacov týchto osirelých planét - výpočty hovoria, že v prípade objektov typu Zeme by si počas „vyhodenia“ z planetárneho systému až päť percent udržalo svoje prirodzené satelity vo veľkosti Mesiaca.
