Venuje sa témam z domácej politiky, občas ju to zaveje aj k príbehom ľudí, ktorí poukazujú na to, ako štát niekedy nefunguje

Veronika Cosculluela

Jakubko by oslávil tento mesiac tri roky, - hovorí Dagmar v&nbsp;obývačke, kde jej veselý chlapec zvyčajne pobehoval. Hnedé očká krásneho dieťaťa zdobia každú fotku na stene. Pozeráme na neposedníka na otcových rukách a&nbsp;spoznávame jeho mamku. V&nbsp;červených šatách, vyfintená na svadbu. To sa jej ešte chcelo obliekať do farieb. V&nbsp;ďalšom ráme sa k&nbsp;nej natešené chlapča túli. Inde zas pozerá do objektívu a&nbsp;prvé zúbky oznamujú, že chlapec rastie ako z&nbsp;vody. Namiesto pečenia torty, autíčok a&nbsp;radosti z&nbsp;veselého švitorenia dieťaťa však Dagmar dnes pôjde, rovnako ako včera, predvčerom a&nbsp;každý deň, zapáliť narodeninovú sviečku Jakubkovi na hrob.

Príbeh Jakubka Puváka ste už možno čítali. Keď pred Vianocami 2017 zomrel po dvojdňovej hospitalizácii v&nbsp;dolnokubínskej nemocnici, nikto nechápal, ako sa to mohlo stať. Každý sa snažil hľadať odpovede. Povedali by ste, že chlapcovi rodičia by ich vyše roka po tom, ako Jakubka pochovali, mali mať. Prek­vapenie! Nemajú.

Polícia tvrdí, že vyšetruje, ale nekomentuje, či napreduje ani kedy oznámi posun. Hoci je na svete prvá správa Úradu pred dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, jej strany nevysvetľujú, ako sa mohlo stať, že Jakub zomrel. Matka Dagmar a&nbsp;otec Jakub stále hľadajú odpovede, prečo sa z&nbsp;ich synčeka prijatého do nemocnice s&nbsp;banálnou dia­gnózou stala za dva dni hospitalizácie mŕtvola. A&nbsp;kým ich nenájdu, iba prežívajú.

„Keď som sa dozvedela, že čakám Jakubka, bolo to ako zázrak z&nbsp;neba. Prekvapilo ma to,“ rozpráva Dagmar, ako sa začalo „najkrajšie obdobie jej života“. Na prízemí viacgeneračného domu na Orave si sadá a&nbsp;začína peknou spomienkou svoje rozprávanie o&nbsp;trápení. Úsmev má len na perách, oči neoklamú. „Jakubko bol jediné dieťa, ktoré sa na oddelení narodilo na Valentína,“ vraví. „Prišiel ocko, rodina. Sestrička ho doniesla s&nbsp;komentárom - ‚Tak tu je naša Valentínka‘,“ spomína, ako všetci zostali zmätení, či sa nepomýlila, lebo oni predsa prišli privítať chlapca.

„Na pôrodnicu mám dobré spomienky. Sestričky boli milé, empatické, starali sa dobre o&nbsp;mňa aj o&nbsp;Jakubka,“ spomína Dagmar, aby bolo jasné, že hoci je matka plná smútku, zúfalstva a&nbsp;hnevu, za synovu smrť neviní celý svet. Dokonca ani celú nemocnicu.

Jakubko sa narodil v&nbsp;nemocnici v&nbsp;Dolnom Kubíne. Teda v&nbsp;tej istej, ktorej dnes Dagmar vyčíta chyby, nezáujem, aroganciu a&nbsp;vlastne to, že personál nemocnice nechal chlapčeka zomrieť. Lekári, ktorí nechajú pacienta zomrieť? Ťažko uveriteľné, to áno. Počúvajúc odborníkov sa však natíska podozrenie, že ak aj Jakubka nezabili, minimálne mu nepomohli.

Dagmar zvesí hlavu, lebo cíti, že rozhovor smeruje k&nbsp;tomu, čo sa udialo na detskom oddelení, kam doviezla koncom novembra 2017 svojho 21-mesačného chlapčeka.

Bol pondelok a&nbsp;už ôsmy deň, čo Jakubko nekakal. Jedol, pil, hral sa, smial, bol vlastne v&nbsp;pohode, ale matka vedela, že nekakal. To predsa nie je normálne.

„Predtým sme boli na detskej gastroenterológii v&nbsp;Martine, 15. novembra. Lekárka neprišla, len sestrička. Zobrala mu krv na celiakiu, hoci sme boli dohodnutí na biopsii, aby sa zistilo, prečo Kubka zapeká. Boli sme aj u&nbsp;pediatričky, tá mu dala niekoľko druhov sirupov. Ale keď nič neúčinkovalo, išli sme do nemocnice,“ vysvetľuje Dagmar.

Do nemocnice prišli pred desiatou, okolo obeda ich prijali na oddelenie. Jakub dostal prvý klystír, inými slovami, mechanický výplach konečníka mydlovým roztokom, 120 mililitrov. Oddych na lôžku a&nbsp;po 17. hodine druhý klystír. Olejový. Na chvíľu zaspal. Mamička so zdravotnou sestrou ho však zo spánku zobudili, aby išiel tlačiť na nočník.

„Neriešili jeho zdravotný stav, až kým som nežiadala vyšetrenia,“ opisuje Dagmar. Jakubka poslali na jej naliehanie na röntgen a&nbsp;sono brucha. Medzi ôsmou a&nbsp;deviatou večer. Na základe výsledkov si lekár poznačil do záznamu otáznik k&nbsp;diagnóze dolichosigma. Nemocnica doteraz nepovedala, či tento termín pre abnormálne predĺžené črievko riešili a&nbsp;či vykonali dodatočné testy, aby otáznik pri diagnóze zmizol.

V&nbsp;utorok ráno začal Kubko vracať. Dagmar vraví, že už vtedy „grckal hnedé“. Ďalší klystír o&nbsp;ôsmej aj o&nbsp;deviatej. Návšteva chirurga o&nbsp;10.30. „To bolo len naoko. Povedal, že nebude vyšetrovať urevané dieťa,“ spomína si mladá mamička.

Podľa papierov doktor skonštatoval, že Kubko je zapečený a&nbsp;vraj sa mu majú ďalej podávať klystíry. Odporučil vyšetrenie u&nbsp;proktológa, teda u&nbsp;špecialistu na choroby konečníka. Toho nemocnica vybavila len po telefóne a&nbsp;povedal vraj to isté, čo chirurg. Matka vraví, že o&nbsp;tomto telefonáte a&nbsp;o&nbsp;jeho výsledku ju nik neinformoval. Ďalšie vracanie, nový klystír o&nbsp;13. hodine. Už piaty. Veľké problémy okolo piatej večer. „Nebolo to normálne, vracal asi desaťkrát, ležal, už nechcel piť ani jesť, chcela som, aby ho previezli do martinskej nemocnice,“ opisuje matka dianie v&nbsp;Kubíne. A&nbsp;ďalší klystír. Infúzia. O&nbsp;ôsmej večer čapík.

Dagmar kričala, prosila, plakala. Aj nadávala. Nepomohlo. Jakub zostal cez noc v&nbsp;Kubíne a&nbsp;žiadne iné vyšetrenia sa nekonali. Syn nevracal tekutinu či „natrávené mlieko“, ako tvrdia zdravotníci, ale „čiernohnedý zapáchajúci obsah“. Vedela, že je zle. Na chodbách nikoho. Dagmar volá svojej mame, nech telefonuje na oddelenie. Keď nepočujú jej nárek, možno sa zobudia na telefón.

K&nbsp;zoslabnutému dieťatku prišla pomoc o&nbsp;4.40, v&nbsp;stredu nadránom. Nová röntgenová snímka dorazila pred šiestou ráno a&nbsp;z&nbsp;diagnózy zápcha a&nbsp;meteorizmus, čo je plynatosť, sa razom stala náhla brušná príhoda. Konečne budú prevážať chlapca do Martina. Už treba konať urgentne. Aj tak medzi rozhodnutím lekárky a&nbsp;odovzdaním dieťaťa do sanitky prejde trištvrte hodiny.

Na martinskú detskú chirurgiu Jakubka prijali o&nbsp;8.31, hoci sanitka zaparkovala už o&nbsp;ôsmej. Z&nbsp;Kubína po­dľa záznamov cestovali od 6.43, Google vraví, že cesta trvá 45 minút. Po príchode nový röntgen. „Z&nbsp;kubínskej nemocnice nám dali röntgenovú snímku na disku, ale keď ho chceli v&nbsp;Martine otvoriť, CD bolo prázdne. Asi nič nenahrali,“ dopĺňa zdravotné záznamy Dagmar. Nový klystír a&nbsp;smrť.

Jakub zomrel v&nbsp;mamičkinom náručí na toalete, keď sa mu zdravotníci snažili podať nový klystír. Je necelých deväť hodín. „Videla som, že z&nbsp;neho niečo vyšlo. Krv. Cítila som, ako mi na rukách omdlel. Potom mi ho vzali,“ rozpráva Dagmar. Pre neho defibrilátor, pre ňu injekcia na upokojenie. Oživovania neúspešné. Najťažší telefonát v&nbsp;živote. Volá ocko. „Jakubko zomrel,“ vraví mu Dagmar. „Ocko Jakubka už živého nestihol. Ponáhľal sa, ako sa len dalo, ale kým prišiel...“ spomína.

„Hneď sme chceli vedieť, prečo sa to stalo. Jakub lekárovi kládol tisíc otázok. Ten povedal, že z&nbsp;toľkých klystírov by mal problém aj dospelý. Jakubko mal skyselinovatenú krv, vracal fekálie, nadýchol sa stolice, mal suché utopenie, bol otrávený. A&nbsp;že všetko sa to dialo v&nbsp;utorok. Dnes si už nestojí za tým, čo mi povedal, takú cestu si vybrali,“ vraví Dagmar.

Martinskú nemocnicu Dagmar neviní. „Podávali klystír ohľaduplne, dovolili, aby som s&nbsp;ním bola. Nie násilne ako v&nbsp;Kubíne. Keď Jakubko zomrel, lekár mi vysvetlil, že ten posledný klystír museli dať, aby vyplavili, čo bolo v&nbsp;čreve. Lebo vraj bolo ako balón. Keby rezal, praskne. Muselo to odísť, aby mohol ísť na operáciu. Viem, že oni už nemohli pre Kubka nič urobiť. Napumpovali ho v&nbsp;Kubíne,“ vraví.

Dagmar pochybovala, že tam zdravotníci urobili pre jej syna všetko, čo bolo v&nbsp;ich silách. Vlani v&nbsp;januári preto podala podnet na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS), nech skontroluje, či lekári postupovali správne. Je predsa zvláštne, že čulé, hravé a&nbsp;na pohľad zdravé dieťa zomrie náhle, a&nbsp;to dokonca v&nbsp;nemocnici, kde by o&nbsp;neho malo byť čo najlepšie a&nbsp;najrýchlejšie postarané. Alebo je táto útla čiernovláska blázon?

„Podnet som poslala 25. januára a&nbsp;pozrite, už 5. marca bol napísaný protokol z&nbsp;kontroly,“ ukazuje na úradný dokument, ktorý získala tajne, hoci jej mal byť ako podávateľke doručený oficiálne a&nbsp;hneď, ako sa kontrola skončila. „Myslím, že oni sa zaoberali len výpoveďami, ale postup naozaj neskúmali,“ vraví nespokojne, keď číta vetu „Pochybenia nezistili“. „Oznámenie o&nbsp;tomto protokole som sa dozvedela až v&nbsp;polovici septembra. Kde bol spis pol roka?“ pýta sa Dagmar.

Čo štvorčlenná komisia zložená z&nbsp;právničky, úradníčok a&nbsp;očnej lekárky z&nbsp;ÚDZS (ne)zistila? Konštatovala, že Jakub bol pri prijatí naozaj zdravý. Constipatio, zápcha K59.0, vravia dokumenty zo začiatku hospitalizácie. Obštrukčný ileus, aspirácia tekutého obsahu, rozvrat vnútorného prostredia. Exitus letalis, čítame s&nbsp;hrčkou v&nbsp;hrdle na konci.

Kontrolóri z&nbsp;pobočky Martin postup schválili. Správna diagnostika, správne vyšetrenia. Všetko vyšlo, ako litera káže, len pacient zomrel. Nehľadali odpoveď na to, či lekári riešili otáznik pri diagnóze, ktorá predpokladá neprimerané predĺženie esovitej kľučky hrubého čreva, v&nbsp;dôsledku toho sa v&nbsp;čreve zasekne obsah. Neskúmali, prečo napríklad personál neurobil biopsiu čreva, ktorú pritom zvažovala už detská gastroenterologička. Neuviedli, či nebolo klystírov priveľa ani či boli v&nbsp;správnom množstve a&nbsp;zložení. Nepovedali, či, ako a&nbsp;kedy došlo k&nbsp;perforácii čreva, ktorá mohla spôsobiť smrteľnú otravu organizmu.

Pritom zdravotný záznam lekári mali a&nbsp;vedeli, že chlapček má problémy so zápchou skoro od narodenia. Oháňajú sa tým, že diagnostika „chronických recidívnych bolestí brucha“, ktoré sú jednou z&nbsp;najčastejších príčin návštev pediatra, je zložitá.

V&nbsp;protokole sa Dagmar dočítala, že tím kontroly z&nbsp;úradu si dovolil odhadnúť chorobu, ktorú jej dieťaťu napriek pravidelným návštevám lekárov nik nediagnostikoval. „Pravdepodobne mal Morbus Hirschprung“, uvádzajú. Ide o&nbsp;poruchu vyprázdňovania stolice, za ktorou je porucha vývoja črevných stien, ktorá sa však dá ľahko liečiť a&nbsp;nezomiera sa na ňu. Diagnostika ide cez biopsiu. V&nbsp;hlave jej vŕta rýchlosť, s&nbsp;akou dokázal tím úradu a&nbsp;dvaja prizvaní lekári špecialisti, medzi ktorými chýbal detský gastroenterológ, dôjsť k&nbsp;záveru, že poskytnutá zdravotná starostlivosť bola o. k. Nerozumie ani tomu, že hoci mala byť o&nbsp;záveroch informovaná, výsledok sa dozvedela z&nbsp;médií, a&nbsp;to až v&nbsp;septembri. Päť mesiacov po verdikte. Dagmar podala podnet opäť.

Na Slovensku, na rozdiel od iných krajín, ministerstvo zdravotníctva až teraz vypracúva a&nbsp;zavádza do praxe štandardné diagnostické a&nbsp;terapeutické postupy, podľa ktorých by sa dalo jasne určiť, či lekári urobili všetko, čo mali.

„Nikdy sa to nestalo,“ odvetí Dagmar na otázku, či jej vedenie nemocnice v&nbsp;Dolnom Kubíne alebo jej riaditeľ niekedy vyjadrilo listom či osobne sústrasť. „Riaditeľ sa so mnou dokonca odmieta stretnúť. Mala som snahu, nechcel, nemá záujem,“ dodala Dagmar.

Riaditeľ spomínanej nemocnice, ktorej zriaďovateľom je župa, Jozef Mintál odmietol stretnúť sa aj s&nbsp;nami. Vraj má pochybnosti o&nbsp;profesionalite a&nbsp;etike médií. No a&nbsp;so zdrvenou mamičkou, ktorá už rok pátra po odpovediach, prečo musel jej syn zomrieť, sa nestretol, lebo podľa neho nik z&nbsp;rodiny ho o&nbsp;to nepožiadal.

Mintál týždenníku PLUS 7 DNÍ síce odpovedal na mail, ale nie na položené otázky. „Náš postoj je stále rovnaký. My tvrdíme, že sme nepochybili, matka v&nbsp;spolupráci s&nbsp;médiami už 12 mesiacov zverejňuje nepravdivé informácie,“ napísal mailom. Tak sme skúsili pátrať cez infožiadosť. Veď ak vám dieťa zomrie v&nbsp;nemocnici, ak nič, tak aspoň na odpovede a&nbsp;vysvetlenia by ste mali mať právo.

V&nbsp;odpovedi na žiadosť o&nbsp;informácie z&nbsp;Kubína priznali, že interné vyšetrovanie správania a&nbsp;konania svojho personálu nevedú. „Nie, interné vyšetrovanie nebolo začaté. Riaditeľ požiadal kompetentných pracovníkov o&nbsp;vyjadrenie ich názoru, či bola zdravotná starostlivosť poskytnutá správne,“ uvádzajú. Nuž, treba uznať, že šéf, ktorý bez preverovania situácie verí názorom svojich ľudí, ktorí sú vlastne súčasne aj podozrivými, to sa často nevidí.

Vlastné vyšetrovanie nezačala ani žilinská župa, pod ktorú nemocnica spadá. Šéfka odboru zdravotníctva Silvia Pekarčíková vraví, že Jakubko zomrel, keď ešte v&nbsp;župe nepôsobila. Sankcie zatiaľ neuložili a&nbsp;viac nepovedia, lebo čakajú na druhú správu úradu pre dohľad. Martinská nemocnica, kde Jakub zomrel, sa vyjadrovať odmietla. Ako dôvod tiež uviedla, že dodatočná kontrola ÚDZS stále prebieha.

„Celý čas obviňovali mňa. Doktorka na príjme opakovala - čo som vraj spravila, aby Jakub kakal. Dnes by som sa jej rada opýtala, čo ona urobila, aby žil,“ hovorí bez hnevu rezignovane Dagmar. Nielen lekárky, ale aj sestry dali vraj 25-ročnej mamičke zabrať. Dávali jej vraj pocítiť, že sa o&nbsp;syna nevie postarať, že je zlou matkou, že je hysterická. Ony predsa vedia, ona nie. „Nerada na to spomínam, lebo plačem a&nbsp;ťažko sa dávam dokopy,“ hovorí.

Primárka dolnokubínskej nemocnice, o&nbsp;ktorej Dagmar hovorí, že si za celý čas hospitalizácie nenašla čas jej syna pozrieť, povedala úradu: „Matka nedodržiavala odporúčané opatrenia. S&nbsp;dieťaťom dokázala preležať celý deň na posteli pri počítači. Opakovane chodila fajčiť, nikotinizmus. Správala sa nadmieru vulgárne, arogantne a&nbsp;nemiestne voči personálu, hoci ten s&nbsp;ňou komunikoval vždy slušne a&nbsp;na profesionálnej úrovni.“ „Áno, bojovala som, už aj krikom a&nbsp;hnevom, keď som videla ten nezáujem zo strany personálu,“ nepopiera emócie Dag­mar. Jej „fajč pauzy“ však syna zrejme nezabili.

Na záver primárka na svoju obranu uviedla, že dieťa jednoducho nebolo doliečené u&nbsp;špecialistov, keď ho nemocnica prijala. Kulpabilizácia rodičov, ktorí sa pýtajú, pochybujú, spochybňujú, je v&nbsp;slovenskom zdravotníctve asi bežná. Veď kto z&nbsp;nás nezažil posmech lekárky, keď sme sa odvážili nadhodiť diagnózu zistenú z&nbsp;Googlu? Alebo nebodaj žiadať vyšetrenia, ktoré odporučila kolegyňa zo Zdravia?

„Neverím nikomu, kto má titul MUDr. Už sa to nedá. Všetko fotím, kontrolujem,“ vraví smutná mamička, ale po chvíli sa opravuje: „Vlastne verím svojej ženskej lekárke. Lebo mi všetko vysvetľuje, pýta sa ma, snaží sa pomôcť, hľadá riešenia.“ „Zdravé dieťa a&nbsp;za deň aj pol ho nesieme v&nbsp;truhle,“ krúti nechápavo hlavou.

Keby ho vyšetrili biopsiou. Keby som nešla do Kubína, ale rovno do Martina. Keby dali Jakuba aspoň na JIS-ku. Keby som viac kričala. Keby som namiesto presviedčania, že klystírov bolo dosť, radšej buchla sestrám po rukách, aby im vypadol. Keby som nemala 43 kíl, ale toľko, aby som dokázala rozbiť dvere, za ktorým jej dieťaťu násilne klystír podávali. Keby som vedela o&nbsp;zápche a&nbsp;postupe jej liečby všetko to, čo viem dnes. „Keby Jakubko žil, tak by sme nezomierali takto zaživa,“ vraví Dagmar.&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;&nbsp;

Keby Jakubko žil, nezomierali by sme zaživa. Príbeh matky, ktorá žiada odpovede o smrti syna

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás