Vysoké Tatry sa tešia z posledných záchvevov babieho leta. Vonku je príjemných 20 stupňov, obloha bez jediného mráčika a štíty našich veľhôr sa ostro črtajú na pozadí malebnej krajiny. Neskôr, keď sa znesie noc, rozžiaria sa nad ňou miliardy hviezd, kde-tu nejaká kométa. Napriek ideálnemu počasiu je turistov akosi pomenej. Len na Lomničák sú lístky beznádejne vypredané. „Tam sídlia slniečkari,“ hovorí nám riaditeľ astronomického ústavu Peter Gomory, s ktorým sa vezieme lanovkou za astrofyzikmi na Skalnatom plese.
Chvíľku s úsmevom čaká na našu reakciu a potom vysvetlí: „Samozrejme, nie sú to žiadni aktivisti. V našom slovníku sú to vedeckí pracovníci, ktorí sa zameriavajú na výskum Slnka.“ Aj on je slniečkar a keď sa rozhovorí o tejto ohnivej hviezde, nejde ho zastaviť. „Môžeme byť vďační, že ju máme. Práve vďaka jej pokojnému vývoju mohol na Zemi vzniknúť život. A svietiť nám bude ešte veľmi dlho. Až zhruba o pol druha miliardy rokov sa začne zväčšovať, moria a oceány sa vyparia a nakoniec nás pohltí.“
Úžasný fúzny reaktor
Lanovka sa na pár minút zastaví a naša kabínka sa kolíše v miernom vánku, pár metrov nad turistickým chodníkom. Sledujeme prírodu okolo a slabo sa lesknúcu kupolu vysoko na Lomnickom štíte.
Ako Peter Gomory pokračuje, Slnko stále ukrýva množstvo tajomstiev. „Dokáže vyrábať obrovské množstvo energie a keby sme tento proces napodobnili na Zemi, elektrina by mohla byť prakticky zadarmo. Žiaľ, zatiaľ ho nevieme regulovať a vyrobíme iba vodíkovú bombu.“
Fascinujúci je aj prenos energie, ktorý je pre nás ďalšou záhadou. „Normálne je, že ak sa vzďaľujete od zdroja tepla, intenzita slabne. V prípade Slnka je to tak, že od jadra, kde je 15 miliónov stupňov, teplota smerom k povrchu dramaticky klesá. Až na päťtisíc stupňov. Tak to pokračuje aj v atmosfére, až k takzvanej koróne. Tam však náhle prudko stúpa až k dvom miliónom stupňov! Bez dodatočného zdroja. Dodnes nevieme prečo.“
Priveľa svetla
Kolieska na oceľových lanách zaškrípu a pohneme sa k stanici. Je čas na zmenu témy. Tou je svetelný smog, ktorý tatranských astronómov trápi. Je príčinou, prečo hviezdy doslova blednú.
„Rozvoj nemožno zastaviť,“ vraví riaditeľ, keď kráčame kamenistým chodníkom po koľajniciach, ktorými niekedy hvezdári ťahali koks na kúrenie. „Rastie Poprad, Kežmarok, Smokovce, Lomnica, developeri rozširujú svoje aktivity a svetla neustále pribúda. Z hotelov, diskoték, dokonca pouličných lámp, ktoré nezmyselne svietia viac na oblohu, než na chodníky. Ak to takto pôjde ďalej, o pár rokov minimálne ďalekohľady v Starej Lesnej nebudú na kvalitný výskum použiteľné.“
Pripúšťa, že stredná Európa nemá také podmienky, aby malo zmysel kupovať najväčšie a najdrahšie ďalekohľady. Tie Európania umiestňujú na Kanárske a Američania na Havajské ostrovy. Prečo?
„Vulkanické ostrovy obklopené oceánom majú stabilnú teplotu, vďaka ktorej sú pozorovania presnejšie,“ vysvetľuje. „Objektov, ktoré skúmame, je však obrovské množstvo a vyžadujú si dlhodobé sledovanie. Práve na to sú určené menšie lokálne ďalekohľady, ako sú aj tie naše.“
Bez nich to nejde, a ak nebude iná cesta, budú sa musieť sťahovať do pokojnejšej lokality. Alebo platiť za pozorovací čas inde.
Hore je zatiaľ dobre
S vedúcim observatória na Skalnatom plese Richardom Komžíkom prechádzame útrobami dnes už temer historického objektu. Ukazuje nám veľký zrkadlový ďalekohľad, ktorý si pred pár rokmi mohli dovoliť len vďaka eurofondom. Stál totiž asi 1,3 milióna eur. Menší na pozorovanie komét a asteroidov im pribudol pod druhou kupolou ešte v roku 2001. Spomína na časy, keď každý ďalekohľad museli obsluhovať dvaja vedeckí pracovníci. Jeden navigoval, druhý centroval. Dnes je všetko inak. Časť pozorovaní sa zautomatizovala a niektoré činnosti nahradili modernejšie technológie.
Zatiaľ čo v technickej oblasti sa vyrovnávame vyspelej Európe, budova už dosluhuje. Takmer za osemdesiat rokov pribudli prakticky len nové okná a elektrické kúrenie. Staré kupoly už miestami „zadrhávajú“ a ak sa raz nezatvoria, dážď a sneh by mohli spôsobiť veľké škody.
Skalnaté pleso je síce relatívne ďaleko od civilizácie, ale, ako hovorí Richard Komžík, svetelný smog zasahuje až sem. „Prakticky všetky zdroje svetla, kam dovidíme, naše pozorovania ovplyvňujú,“ tvrdí. Na rozdiel od Starej Lesnej situácia nie je kritická.
Boli sme svetoví
Príbeh tatranských astronómov sa začal písať v roku 1941, keď sa český astronóm a klimatológ Antonín Bečvář rozhodol, že na Skalnatom plese vyrastie observatórium. Ani vtedy na vedu nebolo veľa zdrojov, Bečvář sa však vynašiel. Apeloval na vládu tvrdením, že je hanbou, keď sme v tejto oblasti na úrovni Albánska. Tak sa peniaze našli a o tri roky observatórium stálo.
Chvíľu sa zdalo, že nie nadlho. Koncom vojny ho totiž Nemci chceli zbúrať, tvrdiac, že astronómovia ďalekohľadmi sledujú presuny ich armády. Bol to síce technický nezmysel, ale rozkazy sú rozkazy. Našťastie sa vojakom nechcelo teperiť výbušniny do hôr, tak vyhodili do povetria aspoň jeden stožiar lanovky dole v Lomnici.
Po vojne Bečvář s tímom slovenských vedcov ukázal svetu, čo dokážu. Vydali niekoľko astronomických atlasov, ktoré preložili do viacerých jazykov, a v päťdesiatych rokoch sa im podarilo objaviť najviac komét zo všetkých svetových observatórií.
Odvtedy prešlo viac než pol storočia, počas ktorého našinci skúmali Slnko, kométy, asteroidy, hviezdy, dokonca pátrali po planétach, kde by mohol byť život. Presnejšie, podmienky pre vodu v tekutom skupenstve. Fakt je, že hoci sa také našli, neznamená to automaticky, že by sme sa rovno mohli sťahovať. Sú extrémne ďaleko a potenciálny proces vývoja a udržania života na nich by bol dlhý, náročný a drahý. Lepšie bude, keď prestaneme ničiť našu planétu, kde nám je zatiaľ celkom dobre.
Už sú tu!
V debate sa dostaneme i k zábavným absurditám. Astronómovia hovoria, ako sú pravidelne bombardovaní informáciami o blížiacich sa mimozemšťanoch. A to sú lepšie prípady. Horšie je, keď vyvolávajú rôzni amatérski odborníci tvrdiac, že Zem je plochá, že na odvrátenej strane Mesiaca ilumináti budujú základne, alebo posielajú výpočty, ktoré majú spochybniť Einsteinovu teóriu relativity.
„Azda najemotívnejšie obdobie bolo, keď sa končil mayský kalendár a mnohí čakali koniec sveta. To sme mali doslova žeravé linky,“ smeje sa riaditeľ. „Niekedy mala verejnosť k vede väčšiu dôveru. Teraz sa autority neberú tak vážne a ľudia odmietajú aj overené pravdy.“
Obľúbenou témou sú i správy o objektoch z vesmíru, ktoré by sa mohli zraziť so Zemou. „Väčšinou sú prehnané,“ reaguje riaditeľ. „Prvotné výpočty dráh komét či asteroidov totiž nebývajú presné a môže sa zdať, že sa k nám nebezpečne priblížia. Po dlhšom pozorovaní sa však výpočty upravujú a hlavne priblíženie je v ponímaní astronómov veľmi relatívne. Pre nich je aj Mesiac za rohom. Zatiaľ vieme napríklad o asteroide Apophis, kde by stretnutie so Zemou teoreticky mohlo hroziť v roku 2029. Nové výpočty však kolíziu vylúčili. Apophis nás minie vo vzdialenosti približne 35-tisíc kilometrov.“
Skutočné vesmírne hrozby
Nepopiera, že menšie objekty môžu uniknúť pozornosti. Pamätáme si tunguzský meteorit, ktorý na začiatku minulého storočia zničil tisíce štvorcových kilometrov tajgy, alebo na výbuch vesmírneho objektu nad Čeľabinskom pred šiestimi rokmi. Podobné udalosti by v husto obývaných oblastiach spôsobili obrovské straty na životoch. Iné nebezpečenstvo môže predstavovať takzvaný Oortov oblak.
„Je to mrak komét na okraji slnečnej sústavy, ktoré vplyvom gravitácie okolitých hviezd občas zmenia svoju dráhu a sú vyvrhnuté dovnútra slnečnej sústavy. Ak by smerovali k Zemi, zaznamenali by sme ich až niekde pri Jupiteri či Saturne. Potom by sme mali len pár rokov na to, aby sme našli spôsob, ako zmeniť ich smer alebo ich zničiť. Aj keď je pravdepodobnosť zrážky so Zemou minimálna, je dôležité robiť pozorovania nočnej oblohy neustále. Aby sme mohli pokojne spávať...“
