Napätie detí s poruchou s deficitmi pozornosti a hyperaktivitou (ADHD) sa veľakrát spája s napätými alebo chaoticky nastavenými rodinnými vzťahmi, tvrdí psychológ a lektor Matej Štepita, ktorý sa venuje aj práci s týmito deťmi.

Kontakt s prírodou a zrelosť

"Často sa dieťaťu uľaví a zlepší vtedy, keď rodičia zjednotia svoj výchovný prístup, alebo keď vyriešia či aspoň zjemnia svoje vlastné vzťahové konflikty či osobné problémy. Mojou úlohou je potom napomôcť zlepšovaniu vzťahov v rodine a tým vytvoriť dieťaťu harmonickejšie prostredie na jeho psychický aj nervový vývin," hovorí.

Napätie v rodinách nevníma ako individuálne zlyhanie, ale ako spoločenský fenomén. "Veľký tlak na výkon a tempo v práci, roztrieštenosť pozornosti a síl človeka, záplava rôznych agresívnych podnetov reklamy zo všetkých strán, digitálne médiá už pre deti v predškolskom veku a neistota okolo noriem, čo je správne, a čo nie vo výchove detí ľahko vytvoria chaos v konkrétnej rodine a následne aj v duši a nervovom systéme dieťaťa," myslí si Štepita. Preto by podľa neho spoločnosť mala prejavovať záujem, snažiť sa o hĺbku, pokoj, kontakt s prírodou a zrelosť. Tie pôsobia terapeuticky aj na deti s ADHD a ich rodiny.

Môže to odznieť

U niektorých detí s poruchou problémy podľa psychológa počas puberty a dospievania odznejú. Iní ľudia sa s nimi musia naučiť žiť. Pracuje aj s dospelými s ADHD, ktorí prichádzajú sami, lebo vnímajú svoje trápenia plynúce z diagnózy a majú motiváciu aj schopnosti ich postupne riešiť. "U dospelých je základom učiť sa rozumne viesť samých seba, teda určitému sebaovládaniu, sebadisciplíne a štruktúrovaniu svojho času aj úloh," vysvetľuje Štepita. Tieto schopnosti sa podľa neho zídu každému, ale dospelý s ADHD ich pre svoju impulzivitu a roztržitosť potrebuje ešte viac, aby v jeho živote nezavládol chaos.

S dospelými Štepita pracuje individuálne, no myslí si, že by mala zmysel aj skupinová práca. Pri rodinách s deťmi kombinuje spolu so svojimi kolegyňami individuálnu prácu s rodinou aj skupiny pre viacero rodín. "V rámci skupinovej práce sa deti priamo - teda zážitkom pri hrách či tvorivých činnostiach - učia lepšie vychádzať s druhými deťmi a tiež rešpektovať základné pravidlá potrebné pre fungovanie v skupine. Dostanú aj zážitok prijatia v skupine, ktorý je pre ne vzácny a liečivý,"uviedol Štepita. Doplnil, že pri skupinovej terapii si rodičia vedia navzájom často aj prakticky poradiť a tiež získajú pocit, že so svojím trápením nie sú jediní na svete.