Tip na článok
Úspešný: So svojím parťákom v stolnom tenise Robertom Kopeckým získal Miro na medzinárodných podujatiach niekoľko medailí.

Neponosuje sa. S cudzím orgánom v tele poráža súperov a život berie s ľahkosťou

Miroslav z Lučenca úspešne reprezentuje Slovensko v stolnom tenise na svetovej úrovni. Po dvoch transplantáciách obličky.

Galéria k článku (13 fotografií )
Uchvátil ho: Najskôr to bol futbal, po prepuknutí vážnej choroby Mirovi učaroval stolný tenis.
Lekár: Marcel Čellár, vľavo, sa z úspechov svojho pacienta úprimne teší a hovorí o ňom aj ostatným pacientom, ktorí sa pýtajú na medailu zavesenú nad stolom.
Úspešný: So svojím parťákom v stolnom tenise Robertom Kopeckým získal Miro na medzinárodných podujatiach niekoľko medailí.

Debata s týmto pánom prinúti človeka zamyslieť sa, či to s ponosami na svoj ťažký život občas zbytočne nepreháňame. Veď či sa naozaj zrúti svet zo zlého dňa v práci, z preplnených obchodov či zo zlej známky dieťaťa v škole? Niekedy sa zdá, že hádam aj áno, no Miroslav Tichý z Lučenca sa nad čímsi takým len pokorne pousmeje. Tento 47-ročný muž berie s ľahkosťou onakvejšie starosti. Ako napríklad každodenné vstávanie sprevádzané pravidelným dávkovaním množstva liekov potrebných pre svoj život. Miroslav totiž patrí do skupiny takzvaných transplantovaných pacientov. Inými slovami, žije s cudzím orgánom v tele. Konkrétne s obličkou, a to druhou v poradí. Vážne zdravotné problémy sa u neho začali prejavovať na základnej škole. Choroba ho však nikdy psychicky nezlomila. Práve naopak. Akoby ho posúvala vpred. Akoby skúšala jeho hranice. Dnes je z Miroslava nielen človek rozdávajúci pozitívnu energiu, ale aj  športovec, ktorý žne úspechy na vrcholových podujatiach.

Nešťastný kopanec

Kariéru športovca mal Miroslav rozbehnutú už v detstve. Bez pohybu si nevedel predstaviť ani deň. Najviac mu učaroval futbal. Na základnej škole hrával za lučenských žiakov. Aj v ten osudný deň nastúpil na ihrisko. Na priateľské stretnutie. Jeho tím starších žiakov si to mal rozdať s dorastencami. O čosi vyspelejšími chlapcami, ktorí nemienili prehrať. Počas jedného zo súbojov dostal Miroslav kopanec. Poriadne silný. V tom momente bolesť rozdýchal. „Nebolo to naschvál, ale v zápale hry. Starší hráč namiesto lopty trafil môj chrbát. Chvíľu to bolelo, ale prešlo to,“ spomína na udalosť, ktorá bola podľa všetkého spúšťačom jeho nasledujúcich problémov, Miroslav. Mal vtedy 13 rokov a celý život nádejného športovca pred sebou. 

Uchvátil ho: Najskôr to bol futbal, po prepuknutí vážnej choroby Mirovi učaroval stolný tenis.
Uchvátil ho: Najskôr to bol futbal, po prepuknutí vážnej choroby Mirovi učaroval stolný tenis.
Archív

Niekoľko týždňov po zápase dostal vysoké horúčky, z ktorých nie a nie sa dostať. Lekári v Lučenci netušiac, čo sa deje, rozhodli, že chlapca budú liečiť silnými antibiotikami. Konkrétne, v tom čase mimoriadne populárnym tetracyklínom. Po dvoch mesiacoch užívania lieku sa chlapcov zdravotný stav nezlepšoval. Cítil sa ešte horšie. Podrobil sa rôznym vyšetreniam, ktoré naznačili, že môže mať choré obličky. „Z Lučenca ma preradili do detskej ambulancie do Banskej Bystrice. Nuž a tam mi lekári povedali, že liečba tetracyklínom mi nepomohla. Moje obličky zbytočne zaťažila. V banskobystrickej nemocnici som potom zostal ležať dva mesiace s diagnózou chronická glomerulonefritída, čo je chronické ochorenie obličiek,“ponúka Miroslav Tichý svojím rozprávaním tak trochu pohľad na stav československého zdravotníctva v prvej polovici osemdesiatych rokov minulého tisícročia.

Z futbalu na pingpong

Z pobytu v nemocnici si školák ťažkú hlavu nerobil. Bral to ako nutnosť. Ani informácia o pomerne vážnej chorobe ním nezatriasla. Ťažko povedať, či pre vek, v ktorom si nie celkom vedel uvedomiť jej dôsledky, alebo jednoducho pre povahu bojovníka. S odstupom času však priznáva, že v istom momente sa na lekárov hneval. Bolo to v okamihu, keď mu oznámili, že musí byť oslobodený od telesnej výchovy. „To nebolo ako dnes, že deti treba do pohybu doslova nútiť, my sme sa na telesnú tešili! Bol to môj najobľúbenejší predmet,“ vysvetľuje s úsmevom Miroslav dôvod svojej chvíľkovej detskej srdnatosti.

Jeho život: Miroslav Tichý má 47 rokov a za sebou 1 716 dialýz, dve transplantácie obličky, šesť účastí na európskych a svetových hrách, na ktorých získal deväť medailí.
Jeho život: Miroslav Tichý má 47 rokov a za sebou 1 716 dialýz, dve transplantácie obličky, šesť účastí na európskych a svetových hrách, na ktorých získal deväť medailí.
Archív

Len tak sa nevzdal. S lekárom jednoducho vyjednával dovtedy, kým neurobil ústupok. Miroslavovi napokon s istými hranicami povolil športovať. Z ubehaného futbalu musel chalan prestúpiť na iný šport. Vyskúšal ich niekoľko, nakoniec mu učaroval stolný tenis. „Mal som 15 rokov a úplne ma pohltil. Poctivo som trénoval a postupne som začal pretekať za Lučenec,“hovorí Miroslav Tichý. Pomedzi to, samozrejme, pravidelne užíval lieky, ktoré však len spomaľovali proces toho, kedy jeho obličky prestanú úplne fungovať.

Čas na dialýzu

Ten okamih nastal v lete 1989, keď začal mať vážne zdravotné problémy. Dokonca aj so srdcom. Takmer dvanásť mesiacov bol práceneschopný. Vo veku 21 rokov napokon musel odísť na invalidný dôchodok. Nuž a lekári mu oznámili, že nastal čas na dialýzu. Trikrát týždenne trávil päť hodín v nemocnici. Jeho hmotnosť klesla z 80 kilogramov na šesťdesiat a v období medzi jednotlivými dialýzami sa pohybovala na úrovni plus-mínus päť kíl. Áno, Miro za dva dni pribral aj päť kíl! Ako je to možné? Ľudia s obličkovými problémami nedokážu vylučovať tekutiny, čo spôsobuje mnoho problémov. Sú opuchnutí, je zaťažené srdce, cievny systém. Práve počas dialýzy sa telo zbaví prebytočných tekutín, vyčistí a okysličí sa krv. Znamená to, že je o spomínané kilá zase ľahší.

Lekár: Marcel Čellár, vľavo, sa z úspechov svojho pacienta úprimne teší a hovorí o ňom aj ostatným pacientom, ktorí sa pýtajú na medailu zavesenú nad stolom.
Lekár: Marcel Čellár, vľavo, sa z úspechov svojho pacienta úprimne teší a hovorí o ňom aj ostatným pacientom, ktorí sa pýtajú na medailu zavesenú nad stolom.
Archív

„Tekutiny, polievky, ovocie - vo všetkom je voda a tá zostáva v tele, pretože obličky nepracujú. Niektoré potraviny sú zakázané, napríklad soľ, banány, mastné jedlá. Nebral som to tragicky. Jednoducho som prišiel, odležal som si to a ďalej fungoval. Ide o psychiku, o to, ako to človek prijme. Stalo sa to pre mňa súčasťou života, s ktorou som sa zmieril. Ak by sa tak nestalo, človek by išiel psychicky dole a ťažko sa z toho vyhrabe. Ja som sa ďalej venoval stolnému tenisu a to ma tlačilo, aby som to nevzdával. Čo sa týka dialýzy, mal som istým spôsobom šťastie, že som hrával, pretože časť tekutín sa vyplavila potením. Ale určite to nestačilo. Dialýza mi vždy veľmi pomohla. Mával som ju aj v piatok a po nej som sa cítil taký svižný, že som dokázal odohrať zápasy,“opisuje Miroslav Tichý.

Nové obličky

Okrem stolného tenisu ho životom hnala myšlienka, že raz sa hádam i pre neho nájde vhodný darca obličky. Veď šanca je predsa vždy, hoci v Miroslavovom prípade veľmi oklieštená. Má totiž vzácnu krvnú skupinu
0 Rh pozitív a životne dôležitý orgán môže dostať len od človeka s rovnakou skupinou. Dobrá správa prišla 12. júna 1995, keď Miroslavovi oznámili, že majú pre neho vhodnú obličku. Transplantácia mu zmenila život. Bol ako vymenený.

Lenže darovaný orgán dlho nevydržal. V roku 1998 mu ju museli vybrať. Miroslav opäť naskočil do kolotoča dialýz. S osudom bojoval deväť rokov. Už ani neveril, keď tu zrazu… „V noci z 5. na 6. marca 2007 mi zazvonil telefón. Kým som sa prebral a našiel ho kdesi pod vankúšom, ubehla veru dlhá chvíľa. Ani predstaviť si nechcem, čo by sa stalo, keby som to nestihol. Volal mi totiž lekár, že majú obličku. O pár hodín ma už operovali. Orgán, ktorý mi voperovali, bol s mojím organizmom kompatibilný tak, akoby pochádzal od mojej sestry. Lekári predpovedali, že vydrží dlho,“ usmieva sa Miroslav.

Uchvátil ho: Najskôr to bol futbal, po prepuknutí vážnej choroby Mirovi učaroval stolný tenis.
Uchvátil ho: Najskôr to bol futbal, po prepuknutí vážnej choroby Mirovi učaroval stolný tenis.
Archív

A naozaj, oblička od neznámej darkyne mu slúži dodnes a je vraj super. Jeho zdravotný stav, samozrejme, pri dodržiavaní pravidiel a užívaní všetkých liekov, sa stabilizoval tak, že okrem iného sa Miro vážne vrhol na šport. Zúčastňuje sa na európskych a svetových súťažiach v stolnom tenise. Nahovorili ho na to ľudia s podobným životným príbehom.

Svetový šampión

„Po transplantácii som začal hrávať tretiu ligu a na zápasy som sa dostal aj inde ako do Lučenca. Počas turnaja v Žarnovici, kde je centrum paralympijskej reprezentácie stolného tenisu, som sa zoznámil s Ľubomírom Dobrotkom, ktorý je takisto po transplantácii obličky a pri rozhovore mi spomenul, že sa pripravuje na svetové hry   transplantovaných pacientov do Švédska, či by som nemal záujem. V tej chvíli sa mi rozžiarili oči. Vedel som, že to je niečo pre mňa.“

Bolo to začiatkom roka 2011. O pár mesiacov už stál na stupienku víťazov. Miro na svojej prvej účasti na významnom podujatí obsadil druhé miesto. Vo finále prehral s Číňanom. Nasledovali ďalšie súťaže, či už svetové, alebo európske, a ďalšie úspechy. Darilo sa mu vo dvojhre i vo štvorhre. V roku 2016 sa prvýkrát ocitol na najvyššom stupni. Bolo to na európskych hrách vo Fínsku, kde spolu so svojím parťákom vo štvorhre Robertom Kopeckým získali zlatú medialu. Doteraz si z týchto po­dujatí, bolo ich šesť, doniesol dokopy deväť medailí.

Prekvapený lekár

Mirovou športovou kariérou zostal v momente, keď sa o nej dozvedel, zaskočený Marcel Čellár, jeho lekár z nefrologickej ambulancie v banskobystrickej Rooseveltovej nemocnici. „O tom, že sú nejaké svetové či európske hry transplantovaných pacientov, som netušil, kým raz pán Tichý neprišiel a na otázku, čo sa udialo od poslednej kontroly, mi odpovedal, že získal medailu na svetových hrách. Aj ju vytiahol a ja som neveril vlastným očiam,“ smeje sa sympatický lekár, podľa ktorého je práve čosi také cieľom transplantácie. Dostať človeka do normálneho života vrátane práce a športovania. Jednu z Miroslavových medailí má zavesenú priamo nad stolom v ambulancii a keď sa na ňu opýtajú iní pacienti, veľmi rád im vysvetľuje, čia a za čo je. „Musím povedať, že mnohí pozerajú neveriaco. Na Slovensku málokto o takýchto možnostiach pre transplantovaných pacientov vie, čo je škoda,“ myslí si lekár.

Žiadna podpora

Aj keď je Miroslav Tichý veľký optimista, jedna vec ho predsa len trápi. Slovenskí transplantovaní športovci nemajú žiadnu finančnú podporu od štátu. Pre užívanie veľkého množstva liekov nemôžu byť zaradení medzi zdravých športovcov, ale medzi seba ich nechcú ani paralympionici. Veď všetky končatiny aj zmysly majú v poriadku. Musia sa spoliehať na podporu od sponzorov, ktorí sú ochotní prispieť im na prípravu či samotnú účasť na medzinárodných podujatiach hoci symbolickou čiastkou. Transplantovaní športovci pritom nie sú nároční. Určite nie Miroslav, ktorý sa vo svojom domovskom klube Stk Tomášovce pripravuje na svetové hry v Newcastle. Pri poberaní invalidného dôchodku a platu zamestnanca chránenej dielne na mestskej polícii v Lučenci, kde pracuje ako operátor kamerového systému, by mu pomohlo každé euro.  

VIDEO Plus 7 Dní