Ak sa raz aj naučíme reč delfínov, stále budeme mať problém prehodiť zopár slov so sympatickými morskými cicavcami z Cardiganského zálivu na západnom pobreží Walesu. Ako odhalili výskumníci, hovoria vlastným, pomerne piskľavým prízvukom.
Samozrejme, trochu žartujeme. Medzidruhová komunikácia stále zostáva v ríši sci-fi. Dôležité je však, že sa nám postupne darí odhaľovať spôsob, ako zvieratá medzi sebou komunikujú.
Vysoké frekvencie
„Každý delfín má jedinečný charakteristický piskot a tie z Cardiganského zálivu majú svoj regionálny dialekt,“ vysvetľuje BBC výsledky odbornej štúdie. „Vydávajú zvuky v najvyšších frekvenciách, aké sa doteraz podarilo zaznamenať kdekoľvek na svete.“Vedci skúmali 240 delfínov skákavých, ktoré patria medzi mimoriadne sociálne tvory - žijú v skupinách a neustále medzi sebou komunikujú.
Práca nadväzuje na staršie výskumy námorného biológa Ronana Hickeyho s kolegami, ktorí zdigitalizovali a analyzovali takmer dvetisíc hvizdov z Írskeho mora a všimli si spomínané špecifiká záznamov z Cardiganského zálivu. Predmet ich výskumu však bol iný. „Snažíme sa spojiť jednotlivé typy zvukov s rozličnými formami správania - hľadanie potravy, odpočinok, socializácia či komunikácia s mláďatami,“ uviedol jeden z lídrov projektu Dr. Simon Berrow. „Zostavujeme slovník z celej škály zvukov, je tam zapískanie, cvaknutie, brechanie, stonanie či dokonca imitácia výstrelu, ktorým sa možno snažia omráčiť korisť.“
Dlhá cesta
Delfíny bezpochyby patria medzi najinteligentnejšie zvieratá, veľkosť ich mozgu je približne rovnaká ako u človeka, niektoré zo zvukov, čo vydávajú, pripomínajú ľudskú reč. Aj preto sa vedci dlhé roky pokúšajú pochopiť sôsob, akým navzájom komunikujú, či dokonca získať od nich spätnú väzbu.
Priekopnícky je výskum doktora Johna Lillyho v 60. rokoch minulého storočia na Panenských ostrovoch. Dobrovoľníčka Margaret Howe Lovattová žila dva a pol mesiaca s delfínom Petrom. Delili sa o jedlo, dokonca spali v tej istej miestnosti. Po niekoľkých dňoch začal Peter napodobňovať Margaretin hlas, po čase začal rozlišovať medzi príkazmi „prines loptu k bábike“ a „prines bábiku k lopte“.
Medzičasom sa podarilo odhaliť viaceré zvláštnosti reči delfínov. Morské cicavce sú napríklad schopné zachytiť a vydávať nielen nízkofrekvenčné zvuky pod 20 kHz ako ľudia, ale aj vysokofrekvenčné nad 150 kHz, ktoré sú mimo dosahu nášho ucha. V tejto súvislosti so zaujímavým experimentom prišli pred niekoľkými rokmi výskumníci Tokijskej univerzity. Zostrojili podvodný reproduktor, ktorý vydáva zvuky vo vysokých frekvenciách mimo rozsahu ľudského sluchu. Keď v mori odvysielali nahraté, pre nás nepočuteľné „delfínie zvuky“, prilákali niekoľko mladých jedincov.
No a ako ďaleko sme od spomínaných medzidruhových rozhovorov? „Na to, aby sme mohli komunikovať s delfínmi, najprv musíme pochopiť, ako ony komunikujú medzi sebou,“ hovorí americký výskumník Stan Kucai a položartom sa pýta, či delfíny vôbec stoja o rozhovor s nami. „Záujem o komunikáciu prejavili len vtedy, keď išlo o ich potreby - napríklad o ryby, na ktoré práve dostali chuť.“
FOTO v GALÉRI
Smútia za pozostalými?
Námorní biológovia zaznamenali viac prípadov, keď veľryby a delfíny prenášali z miesta na miesto mŕtve mláďatá alebo sa o ne starali. Preto sa teraz snažia zistiť, či týmto spôsobom vyjadrovali smútok alebo si jednoducho nevšimli, že potomok je mŕtvy. Ako pripomína Daily Mail, vo viacerých prípadoch matky vyniesli nad morskú hladinu telo už rozkladajúceho sa malého delfína, čo naznačuje, že mláďa bolo mŕtve dlhší čas. V každom prípade bude potrebný ďalší výskum, aby sa zistilo, ako je to so smútkom morských cicavcov.
