Kde sa v našom jazyku vzal termín nočná mora? Nuž, má pôvod v ľudových rozprávaniach. „Táto démonická bytosť mala v rámci Slovenska viaceré názvy, napríklad gnava, hnetuch, prilíhač, mara, mura, nora, sedielko, sedlisko, zmora. Mora bola nehmotná bytosť a jej  podobu mohla vziať na seba bosorka, ktorá v podobe hmly gniavila hruď spiaceho človeka. Človek bol potom ráno ustatý, nevyspatý, celé telo ho bolelo a ten, komu mora cicala krv, mal prsia opuchnuté a stvrdnuté. Bola to teda zosobnená príčina chorôb,“ popisuje etnologička Katarína Nádaská.

Moru povery najčastejšie opisovali ako ženu, z ktorej v noci vychádzala duša a dokázala na seba vziať buď zvieraciu podobu ako ropucha, mačka, myš, mucha, alebo podobu predmetov, napríklad stebla slamy, bielej srsti, jablka, kosti či čriev. „Mohla však aj ako beztvará ťažoba dusiť a gniaviť spiaceho, prípadne mu cicať krv. V prejavoch v mnohom pripomínala pôsobenie upíra, niekde dokonca s postavou upíra splývala,“ upozorňuje odborníčka.

Na Zamagurí a na Kysuciach si ju vysvetľovali ako zhmotnenie sexuálnej túžby dievčaťa. „Ľudia v týchto oblastiach verili, že v niektorých prípadoch môže dievča či žena ako mora takto navštevovať objekt svojich citov a ,moriť ho´ – vyciciavať z neho životodarnú energiu. Jej pôsobenie sa prejavovalo bledosťou, nechutenstvom a úbytkom telesnej hmotnosti, smútkom a neznesiteľným tlakom v oblasti hrudníka,“ dodáva Nádaská.

Hlina z hrobu aj cesnak

Samozrejme, naši predkovia hľadali spôsoby, ako sa tejto pliagy zbaviť. Lenže dnes by sa k nim už zrejme uchýlil málokto.

„Do blízkosti postihnutého sa dávali sväteniny. Keďže mora s obľubou gniavila spiacich, obložili lôžko posvätenými halúzkami, vôkol postele nakreslili kruh trojkráľovou kriedou, pričom lôžko malo byť v jeho strede. Niekedy    spiacemu na krk vešali cesnakové vence, na Spiši posteľ kropili svätenou vodou. V Šariši vešali obeti na krk vrecúško s omrvinkami zo štedrovečerného stola, inde uprednostňovali vrecúško s hlinou z hrobu,“ opisuje etnologička.   

Mora, podobne ako upír, mohla vchádzať aj cez úzku štrbinu či kľúčovú dierku, preto sa ujal zvyk vložiť do kľúčovej dierky ihlu. „Na prah sa kládli skrížené sekery, pod lôžko šidlo, kosák a pred dom rozsypali plevy či mak. V okolí Trenčína dávali dieťaťu na hruď figúrku sformovanú z jeho vlastných výkalov, inde omotávali dom niťami upradenými sedemročným dievčaťom, ale za najúčinnejší sa pokladal pentagram maľovaný jedným ťahom na dverách, známy ako muria noha,“ rozpráva o najbizarnejších opatreniach etnologička Katarína Nádaská.