Strach z upírov nebol typický len pre stredovek. Zvláštne, tak­zvané protivampírske rituály, ktoré mali očividne zabrániť návratu zomrelého medzi živých, sú zo strednej Európy, dokonca aj z územia Slovenska známe už z praveku. Nový hrozivý nález z Poľska ukazuje, že strach z takýchto revenantov a upírov pretrval až do 17. storočia. A bol taký veľký, že pri uložení mŕtveho do hrobu nestačilo použiť jednu metódu, ktorá mala zabrániť, aby z neho vystúpil a škodil živým.

Kosák na krku

Neďaleko obce Pień v juhovýchodnom Poľsku archeológovia vykopali zvláštny hrob. Patril žene zo 17. storočia, ktorú jej súčasníci s najväčšou pravdepodobnosťou považovali za upírku alebo potenciálnu upírku. Výskumníci, ktorých viedol Dariusz Poliński z Univerzity Mikuláša Kopernika, k tomuto záveru dospeli na základe pozoruhodných opatrení, ktoré mali nebohej zabrániť, aby obrazne aj doslovne vstala z mŕtvych. V prvom rade jej na krk pripevnili impozantný železný kosák.

„Kosák nepoložili na jej krk naplocho, ale umiestnili a pripevnili ho tak, aby žene odsekol hlavu, ak by sa pokúsila posadiť,“ hovorí Dariusz Poliński. Výskumník dodáva, že nejde o prvý objav tohto typu. Podobné nálezy - nebožtíci s kosákmi pripevnenými v oblasti krku - pochádzajúce z rovnakého obdobia sa podarilo objaviť pred siedmimi rokmi pri obci Drawsko vzdialenej 200 kilometrov. Z raného novoveku sú však známe aj iné prístupy. „Niekedy sa používali kosáky,“ hovorí Poliński, „no inokedy nebožtíkom odrezali hlavu alebo nohy, umiestnili mŕtveho tvárou do zeme, takpovediac ústami do hliny, prípadne ho spálili alebo zaťažili, či rozdrvili balvanom.“ Ojedinele sa mŕtvoly dokonca „pri­klincovali“ o rakvu pomocou masívnej železnej tyče.

Kladka na palci

Tým, ktorí pochovali ženu z poľského pohrebiska s kosákom na krku, táto metóda očividne nepostačovala. Okrem nej sa posnažili o poistku - a pomocou železnej kladky jej „uzamkli“ palec na chodidle. Tento rituálny úkon podľa Polińského symbolizoval „uzavretie jednej etapy a nemožnosť návratu zo záhrobia“.

Prečo ranonovovekí Poliaci považovali túto ženu za upírku, nevieme povedať. Zdá sa, že na prvý pohľad vyzerala normálne. Jedinou nápadnou odchýlkou bol vystupujúci zub v strede hornej čeľuste. Takisto vieme, že nešlo o žiadnu roľníčku, ale členku vyššej spoločenskej vrstvy, ako naznačujú zvyšky hodvábneho čepca zistené v hrobe.

Mŕtvi ako živí

Ukazuje sa, že protivampírske rituály a opatrenia sa v novoveku nevytrácali, ale práve naopak, prinajmenšom na území Poľska sa stávali ešte častejšími. Zrejme pre opakované a široko známe upírske hystérie.

Predpokladá sa, že ich inšpirovali zdanlivo nevysvetliteľné javy, ktoré sprevádzajú smrť človeka a rozpad jeho tela. Ak napríklad mŕtvola neprejavovala také známky rozpadu, aké prostý ľud očakával, vznikali podozrenia z toho, že nebožtík je v skutočnosti „nemŕtvy“. Proces telesného rozpadu mŕtvol pritom závisí od mnohých rôznorodých faktorov, ako je napríklad zloženie pôdy, teplota, vlhkosť vzduchu v rakve a mnohé iné. Napríklad nízka teplota a odrezanie od prísunu vzduchu môžu udržať mŕtve telo v pomerne čerstvom stave na dlhé týždne, eventuálne aj omnoho dlhšie.

FOTO V GALÉRII

Nálezy živo pôsobiacich mŕtvol sú dobre zdokumentované. V niektorých historicky doložených prípadoch, ako pri mŕtvole Petra Plogojowitza, srbského sedliaka, ktorý zomrel začiatkom osemnásteho storočia, preukázateľne pomohli vyvolať upírsku hystériu.