Sofia Procházková strach zo slova rakovina nemá. „Pokojne vám poviem, ž som prekonala rakovinu. Len mi prekáža, keď sa to používa v prenesenom zmysle,“ premýšľa o zmysle slova 21-ročná študentka, ktorej diagnostikovali rakovinu krčka maternice na úplne prvej gynekologickej prehliadke, v lete 2016. Mala vtedy len sladkých 16.

„Počas menštruácie ma bolelo brucho, cítila som tlak. Išla som teda ku gynekologičke. Odtiaľ ma poslali na vyšetrenie do nemocnice, kde nádor vybrali ho výškrabom a on za pár dní pustil metastázy, rozšíril sa mi o 7 cm,“ uvádza bez rozpakov slovami ako z hororu. Sofia je razantná, okrem rakoviny sa nebojí ani iných slov, pri ktorých niektorým mladým ženám ešte stále vyrazia na lícach rumenec.

Onkológia? Musela som googliť

„Bol to veľký šok. Hrozné. Spomínam si, že som s mamou sedela v Nových Zámkoch na gynekológii, čakali sme na výsledky z histológie a už sme tušili, že bude zhubný. Potvrdilo sa to. Pobaliť sa a šup na detskú onkológiu do Bratislavy,“ rozpráva Sofia ako veci rýchlo riešila. Len čo prišla, chemoterapia. Zatiaľ nie cielená, ale širokospektrálna. Ďalšie testy. Prišli zlé správy, pridali ďalší typ chemoterapie.

Sofia si uvedomila, že nemá chorobu, ktorá sa vyrieši za mesiac, za dva. Neistota, že sa niekedy vôbec vylieči. Bude lepšie? Horšie? Horšie. „12. júla mi povedali, že to je rakovina. V tom veku som si nevedela predstaviť, čo sa pod tým skrýva. Čo je chemoterapia? Netušila som, že sú to infúzie a myslím, že to stále veľa ľudí nevie. Povedali mi, pôjdeš na onkológiu. Musela som si prečítať na internete, že je to oddelenie, kde sa lieči rakovina. Vtedy som sa zas veľmi rozplakala.“

Rok chcemoterapie, náročná operácia, ťažké rozhodnutia. Sofia si prešla rakovinou krčka maternice ako tínedžerka.
Zdroj: archív Sofie Procházkovej

Máte pol roka života

Na detskej onkológii vysvetlili cez letné prázdniny krásnej blonďavej druháčke zo strednej škole, čo bude nasledovať. „Doktor mi vraví, máte pol roka života, že nevedia, čo majú robiť. Taký nádor ako je môj vraj nevideli 30 rokov. Oznámil mi, že nebudem chodiť do školy a že mi vypadajú vlasy. Zas som hrozne plakala. Škola, kamaráti, vlasy, šport o to všetko prídem?,“ opisuje chaos v hlave. Nie, nechce. Nemôže. Vtedy si povedala, že plakala naposledy. Presviedča nás, že predsavzatie dodržala. Žiadne ďalšie slzy kvôli chorobe.

Strednú školu si Sofia vôbec neužila. Keď sa začala liečiť, mala ukončený len po prvý ročník. Problémami, mysľou aj telom, bola úplne inde ako spolužiačky. Kým ony riešili prvé veľké lásky, ona sa už sa zaoberala otázkou, či vôbec bude môcť mať niekedy ešte deti.

Sofia vraví, že v škole, v Hotelovej akadémii, bolo vedenie chápavé. Dobrý anjel jej daroval notebook, škole kameru a ročník nemusela vynechať. Druhák doštudovala z domu. Ako inak. Namiesto lietania po vonku len detská izba a cesty do nemocnice. Namiesto rovesníkov, kamarátka mama. Šoférka, učiteľka, opatrovateľka, kuchárka, utešovateľka, priateľka. Sofia si tri dni pred našim rozhovorom dala vytetovať jej dátum narodenia. Obrovské slzy šťastia mamy. 

Mama preniesla na dcéru aj chuť byť raz sama mamou? O tom musela Sofia premýšľať pri kontrolách vývoja jej choroby. „Pri jednej mi povedali, že po mojej novej operácii bude potrebná ešte jedna. Bezpečné by bolo, aby mi vybrali maternicu a všetko, kde bol nádor,“ spomína na ďalší nepríjemný šok pre mladé dievča. Nestačila operácia, chemoterapia? Ešte aj toto?

Viera v lieky na imunitu

Našťastie nový cyklus chemoterapie zabral tak, že kontrola po ňom nenašla v ženských útrobách dievčaťa nič. Negatívny nález. Pozitívna správa. Doktori neverili. Zázrak? Sofia hovorí, že nie. Pomoc mamy. „Zháňala mi rôzne lieky na podporu imunity, vitamíny, veď čo iné by to bolo, ak lekári sami povedali, že moje dobré výsledky sú medicínsky nemožné? Niečo na tých vitamínoch bude, nie? Ja tomu verím, hoci viem, že lekári nesúhlasia s mojimi závermi. Smiali sa mi, či pijem elixír života, keď som si na onkológii miešala prášky. Vraveli, sú to vyhodené peniaze, na čo si to dávam.“ Dodáva však, že nech sa nemýlime. Vie, že bez „chemo“ by sa nevyliečila. Len vitamíny k nej proste pasovali.

Ďalšia operácia teda nebola. Sofia odmietla ožarovanie. Mala síce len 16, ale mama jej dala na výber. Si skoro dospelá, povedz si. „Povedala som si, nie je čo operovať, nie je ani čo ožarovať. Kebyže to podstúpim, už by som nemohla mať deti. S tým by som sa asi nezmierila.“

„Doktori boli veľmi nepríjemní, keď som im oznámila, že nie. Povedali, najskôr sa musíš dožiť toho, aby si tie deti mohla mať.“ Chemoterapiu však mala Sofia po celý rok. Od augusta do februára silná vnútrožilová nálož chémie, od februára do augusta menej agresívna zmes. Denne prijímala chemoterapiu v tabletkách, do žily jej ju pichali len raz za týždeň, ambulantne.

Rok chcemoterapie, náročná operácia, ťažké rozhodnutia. Sofia si prešla rakovinou krčka maternice ako tínedžerka.
Zdroj: archív Sofie Procházkovej

Kontroly

Sofia chodí stále na kontroly do Bratislavy. Aktuálne si ich vyžadujú lekári raz za tri mesiace. Dávajú na ňu pozor. Prišla aj v lete, keď sa zastavila na rozhovor s PLUS 7 dní. Docestovala bez mamy. V nemocnici na Kramároch čakala sedem hodín, kým prišla na rad. Od skorého rána v nemocnici trčala do 14-tej. Do Nových Zámkov sa vrátila až večer. Sofia už býva v podnájme. Po mladosti neslobody, si teraz teraz užíva samostatnosť.

Sny si bude plniť postupne. Najskôr doštuduje ďalšiu školu. Vysokú. Manažment podniku v Nitre. Návrat do bežného života a do problémov mladých. Práca, láska, cestovanie. Len občas nevládze. Pľúca má slabšie ako pred liečbou, športové legíny zostali v detskej izbe. Aj tak sa však túži dostať sa na Erasmus a okúsiť, ako chutí život mimo Slovenska. Kam? „To je jedno, ale najlepšie niekam, kde sa nedostanem len tak bežne, napríklad Lotyšsko, alebo k moru do Grécka.“