Dnešní lekári sú iní ako v minulosti. Obvykle už nie veľmi univerzálni. Väčšina sa úzko špecializuje len na svoju oblasť a o zvyšok sa nestará. Nehľadá súvislosti, je jej zaťažko študovať nové spôsoby liečby či jednoducho zavolať kolegovi s inou odbornosťou a spoločne pátrať po príčinách menej frekventovaných chorôb. Podobne je to s medicínskymi postupmi. Tie, ktoré sú zaužívané, sú pre lekárov často jediné správne. Je to tak jednoduchšie a menej riskantné.

Ak k tomu prirátame nekompetentné, ťažkopádne ministerstvo a šetrenie poisťovní, čo v konečnom dôsledku vyjde drahšie celú spoločnosť, dostávame aspoň čiastočný obraz príčin nefunkčného systému a čiernej diery zvanej zdravotníctvo, v ktorom sa ročne strácajú milióny eur. Pacienti v tomto kolotoči ťahajú za kratší koniec. Neraz podstúpia náročné i drastické, zato však „rokmi overené“ zákroky, ktorým by sa pri troche zdravého nadhľadu a námahy dalo predísť. Všetci by mohli byť spokojnejší, zdravší a možno i bohatší... Prečo teda nie sme?

Prvé príznaky

Miloš Krúpa patril k mimoriadne obľúbeným otorinolaryngológom. Doktor s veľkým D, u ktorého sa za desiatky rokov v jeho piešťanskej ordinácii vystriedali tisíce pacientov. Vrátane filmových hviezd, spevákov či športovcov. Keď poisťovne prišli s limitmi na medicínske výkony, na rozdiel od mnohých iných „špecialistov“ neposielal ľudí preč so slovami, že mu ich liečenie nikto nezaplatí. Namiesto toho každý mesiac robil niekoľko dní zadarmo. Patril k starej škole, ktorá brala svoju prácu ako poslanie. A hoci sa blížil k sedemdesiatke, o dôchodku začal reálne uvažovať, až keď ho zničené kĺby takmer dostali na invalidný vozík. Paradoxne, definitívne ho nakoniec odrovnala „obyčajná“ zápcha. „Kto to nezažil, asi ťažko pochopí,“hovorí doktor Krúpa. „Všetko sa rozbehlo celkom nevinne, raz tvrdou stolicou, neskôr občasným vynechaním denného vyprázdnenia. To bol však len začiatok...“

Stratil chuť žiť

Jeho stav sa pomaly, ale isto zhoršoval. Keď sa periódy medzi návštevami toalety predlžovali a začali sa bolesti, obrátil sa najprv na známych doktorov, potom chodil od dverí k dverám. „Prešiel som pracoviská po celom Slovensku, hovoril s najlepšími odborníkmi. Radili mi zmenu stravy, dávali lieky, preháňadlá, ale nič zásadne nepomohlo.“

Trnavská nemocnica: To, čo nedokázali vyriešiť v Prahe ani vo Viedni, sa podarilo za bránami tejto nemocnice.
Trnavská nemocnica: To, čo nedokázali vyriešiť v Prahe ani vo Viedni, sa podarilo za bránami tejto nemocnice.
Zdroj: Archív R.H.

Keď nevedeli Slováci, zamieril do Prahy, potom dokonca aj do viedenskej AKH. Ale aj tam mali len jedno riešenie. Vyrezať pol metra hrubého čreva bez istoty, že to naozaj pomôže. Dostal sa do štádia, že nebol schopný normálne fungovať. Denne pil dva litre preháňadla, ktoré mu už liezlo krkom. Trvalo niekoľko hodín, než zaúčinkovalo, a výsledok takejto liečby bol aj tak mizerný. „Nie, ani náhodou nie som výnimočný prípad,“ zdôrazňuje. „Ako lekár som sa stretával s ľuďmi, ktorí mali rovnaký problém. Aj dva týždne neboli na toalete. Nevedeli, ako ďalej. Neustále znášali silný tlak a bolesti vo vnútornostiach, nedokázali sa zohnúť, chodiť, žiť. Viacerí hovorili o samovražde. Aj ja.“

Zabudnutá nádej

Vízia možno zbytočného vyrezania časti hrubého čreva či dokonca umelého vývodu skúseného doktora desila. Zdalo sa však, že inej možnosti niet. Už bol takmer rozhodnutý privoliť na radikálny zákrok, keď sa stal malý zázrak. Bez veľkých očakávaní zašiel do trnavskej nemocnice, kde sa ho ujal mladý, ambiciózny gastroenterológ Rastislav Husťak. Ani jemu sa do rezania nechcelo. Hľadal preto iné možnosti, študoval literatúru, posielal kolegu na rôzne vyšetrenia. Nakoniec si spomenul na jednoduchý zákrok, ktorý videl počas odborných konferencií v USA. Metódu, ktorú našinci poznali len z literatúry a dávno na ňu zabudli. To je rozhodne chyba. „Zápchou trpí viac než dvadsať percent populácie. Dodnes nevieme, prečo sa u niekoho rozvinie do extrémneho stavu,“začne doktor Husťak zoširoka. „Hrozí črevná nepriechodnosť, vyoperovanie časti alebo celého hrubého čreva, v niektorých prípadoch i smrť. Radikálna operácia neprináša vždy zlepšenie a navyše zhruba u polovice pacientov nastanú veľmi vážne komplikácie. Nehovoriac o tom, že bez hrubého čreva sa situácia obráti a na WC potom ľudia trávia väčšinu dňa.“

Pokračovanie na ďalšej strane