Saturnove prstence postupne zanikajú. Materská planéta ich zrno po zrne, prípadne ľadovec po ľadovci priťahuje a pohlcuje. Podľa doterajších zistení vznikli približne pred sto miliónmi rokov. Až doposiaľ sme si nevedeli vysvetliť, prečo (z kozmického hľadiska) tak neskoro. Záhadu rieši nová hypotéza, ktorá obracia pozornosť na Titan. Tento obrovský mesiac podľa všetkého spôsobil skazu svojho vesmírneho súrodenca.
Zvláštna rotácia
Okolo Saturnovho rovníka obieha množstvo zväčša drobných, no ojedinele až niekoľkometrových ľadových fragmentov. Pri pohľade z diaľky vytvárajú rozsiahlu sústavu prstencov - širokú vyše šesťdesiattisíc kilometrov, ale hrubú nie viac ako kilometer. Miestami dokonca len desať metrov. Sklon týchto prstencov je zhodný so sklonom samotnej planéty či, presnejšie, so sklonom Saturnovej osi.
Donedávna prevládal názor, že jej astronomické parametre súvisia s gravitačným vplyvom susedného Neptúna. Novšie pozorovania však ukázali, že to nie je pravda. Od hodnôt, ktoré by sme očakávali od tohto scenára, sa mierne, ale pre astronómov dostatočne významne odchyľujú. Laicky povedané, všetko nasvedčuje tomu, že parametre osí oboch obrovských planét boli kedysi previazané. Túto previazanosť udržovali vzájomné gravitačné vplyvy oboch telies až do momentu, keď rotáciu Saturna čosi narušilo.
Chýbajúci mesiac
Tím astrofyzikov, ktorý viedol Jack Wisdom z MIT, sa rozhodol odhaliť pravú identitu „narušiteľa“. S kolegami najprv počítačovo simuloval dávny vývoj obežných dráh Saturna a jeho mesiacov. Výskumníci však nenašli žiadnu indíciu, o ktorú by sa mohli oprieť. Potom si uvedomili, že ich modelom zrejme čosi chýba. V simuláciách rátali len s telesami, ktoré existujú dodnes. Nezohľadnili možnosť, že okolo Saturna kedysi obiehali ďalšie. Práve prítomnosť „chýbajúceho“ mesiaca sa napokon ukázala ako zásadná.
Vedci teda spustili novú sériu simulácií. Tentoraz skúmali, či by os Saturna nedokázali ovplyvniť gravitačné interakcie s dodatočným mesiacom. Zistili, že áno. Ak do simulácií dosadili dodatočný satelit s priemerom približne 1500 kilometrov, vysvetlili nielen odchýlku v Saturnovej orbite, ale aj pôvod zvláštností obežných dráh zvyšných Saturnových mesiacov. V neposlednom rade objasnili vznik charakteristických prstencov.
Kozmická Kukla
Zo simulácií vyplýva, že vývoj obežných dráh Saturnových satelitov prebiehal hladko zhruba do obdobia pred stošesťdesiat miliónmi rokov. Vtedy začal dodatočný mesiac obiehať chaoticky. Opakovane tesne minul Titan a ďalší veľký mesiac Iapetus. A napokon, pred viac ako 100 miliónmi rokov, sa dostal tak blízko k samotnému Saturnu, že ho prílivové sily druhej najväčšej planéty slnečnej sústavy roztrhali na malé kúsky. Väčšina z fragmentov dávno kolidovala s jeho materskou planétou. Na obežnej dráhe z nich zostal len zlomok. Dnes tvorí Saturnove prstence.
FOTO V GALÉRII
Výskumníci nazvali zaniknutý mesiac Chrysalis, čiže Kukla. „Tak, ako sa húsenica zakuklí a zmení na motýľa, tento satelit dlho spal, až sa náhle prebudil a rozprestrel široký pás prstencov,“ hovorí Jack Wisdom. Dodáva, že hlavným vinníkom prerodu bol gravitačný vplyv najväčšieho Saturnovho mesiaca Titanu. Toto teleso, ktoré je väčšie ako Merkúr, dodnes neobieha úplne stabilne. Namiesto toho sa od svojej materskej planéty postupne vzďaľuje rýchlosťou zhruba jedenásť centimetrov ročne.
