Tip na článok
Ján: Svoj príbeh dobrovoľníčkam vyrozprával za pár minút.

Rakovina zbližuje: Príbehy so šťastným koncom šíria ďalej pozitívno a dodávajú silu

V košickej pacientskej poradni radia vyliečení liečeným.

Galéria k článku (8 fotografií )
Klopanie na dvere: Pre niekoho môže znamenať veľkú pomoc.
Kroky do neznáma: A práve pri nich môžu pacientom pomôcť dobrovoľníčky z pacientskej poradne.
Primárka Andrea Cipková: „Počet kolorektálnych karcinómov na Slovensku má stúpajúcu tendenciu, dostali sme sa na jedno z prvých miest na svete, pribúda teda aj pacientov,“ konštatuje.

Konečne môžem začať žiť! - povedala si pani Magdaléna v roku 2010, keď mala 48 rokov. Už dlhší čas bola rozvedená, pracovala ako referentka, dvaja synovia sa osamostatnili a ona začala žiť s novým partnerom. Vydýchla si, upokojila sa a tešila sa, že bude veľa plávať, športovať, chodiť do fitnescentra. „Asi po pol roku som však začala priberať. Mávla som rukou, zdôvodnila som si to slovami - hormóny už asi prestávajú fungovať. Lenže čoskoro sa k tomu pridružila únava. Ja, ktorá som kedysi dokázala pretancovať pol noci a parket bol môj, som zrazu sotva dokázala vyjsť na druhé poschodie. A bolo ma čoraz viac, kúpila som si novú sukňu a za dva či tri týždne mi bola malá. Nuž a na sestrinej oslave päťdesiatky som si konečne pripustila aj ja, že sa so mnou niečo deje. Nedokázala som dotancovať ani len jediný tanec!“

Príbeh so šťastným koncom

Vzali jej krv a, ako vraví, už to šlo. Málo červených krviniek, na hrane života a smrti. O dva týždne bola na svete jej diagnóza - zhubný nádor hrubého čreva s metastázami do pečene - a čakala ju operácia. „Keby mi boli vtedy povedali, že rakovina je vo štvrtom štádiu, aj tak by som im nerozumela. Štatisticky som mala pred sebou posledné dva roky života. Život sa zmenil na akýsi čudný sen, do ktorého prenikli slová zo zdravotnej karty - karcinóm, metastázy a potom slová lekára - Chrípka sa lieči jeden až dva týždne, toto jeden až dva roky,“ spomína. Po roku, keď absolvovala chemoterapie, ju čakala druhá operácia - odstránenie metastáz na pečeni, ktoré jej pri prvej operácii vziať nemohli.

Mohla umrieť? Hlúpa otázka. „Asi som tu zostala preto, aby som vylepšila štatistiky,“ povie so širokým úsmevom. Sedíme vo Východoslovenskom onkologickom ústave a ona s pevným hlasom povie: „V súčasnosti nemám žiadny nález.“ V štatistikách sa posunula do kolónky - vyliečení. „Rovnakú diagnózu mal môj strýko, ale on o tom nevedel a nechcel hovoriť. Ja som si, naopak, povedala - vyhrám! A keď bolo najhoršie, povedala som aj partnerovi - ak to nezvládneš, prosím, odíď teraz, pochopím to. Ja však budem bojovať. Neodišiel, zostal. Bojovala som a nikdy som si nepovedala - končím. Rozhodla som sa, že uvidím svoje prvé vnúča. Dnes ich mám tri.“

Príbeh so šťastným koncom? Áno. Od synov dostala kolobežku, na ktorej sa vozí, denne prejde asi osem kilometrov peši, zapísala sa na univerzitu tretieho veku... „Ten výkričník však nado mnou visí stále. Preto som si dala predsavzatie, že každý deň urobím aspoň jeden dobrý skutok.“ Určite ich robí v stredu každý týždeň, od ôsmej rána do popoludnia v pacientskej poradni, ktorú otvorilo občianske združenie Europacolon Slovensko - NIE RAKOVINE.

V Košiciach začínala v októbri 2015, ale spočiatku v nej bol iba František, muž, ktorý mal za sebou kolorektálny karcinóm. Poradňa fungovala iba v stredu, mala slabú propagáciu, zdravotníci v tom čase pre ňu nemali pochopenie, nesmeli ani zavesiť na steny navigačné tabule. „Nevznikla by, keby nebolo Patrika Hermana a Jany Pifflovej-Špankovej, ktorí občianske združenie založili. V Bratislave bola takáto poradňa pri Národnom onkologickom ústave o čosi skôr a dnes hovoríme, že aj keď diaľnicu medzi Bratislavou a Košicami stále nemáme, my sme ju už dávno vytvorili. Spoluprácou oboch poradní,“ dodáva pani Magdaléna.

Čo s cudzím nešťastím?

Zmysel poradne? Súčasní pacienti vidia, že aj rakovina sa dá prežiť! Veď ak do poradne vstúpite, máte pred sebou živý dôkaz. Nie jeden, ale viacero. „Kedysi tu bolo päť bývalých pacientov, ktorí sa striedali v službách, dnes ich máme dvanásť. Určite nechceme suplovať zdravotníctvo, lekárov ani sestry, ale naši poradcovia to zažili na vlastnej koži a museli si poradiť s mnohými problémami. Vyliečený pacient má čo povedať tomu súčasnému,“ konštatuje a pani Magdaléna dodá: „Mať rakovinu, to nie je normálna situácia a človek môže reagovať neprimerane. Málokto mu rozumie, rodina je v panike, netuší, ako sa má správať, niektorí plačú. Ja neplačem, už som si svoje odplakala a viem, že za slzy sa človek v tejto situácii hanbiť nemusí. Pomáhajú. Asi preto sa chorí dokážu lepšie pozhovárať so mnou než s vlastnou rodinou.“

Ako sa stravovať? Ako si poradiť s vývodom? Ako zvládnuť nežiaduce účinky chemoterapie? Z čoho budem žiť? Mám nárok na nejakú podporu? Ako sa pri tom všetkom nezblázniť? „Pacientov nám pribudlo a začali chodiť aj s inými diagnózami. Rakovina prsníka, pankreasu, gynekologické onkologické ochorenia... Vtedy voláme aj ženy, ktoré sú na tom rovnako ako naše dobrovoľníčky, len prekonali inú diagnózu,“ hovorí koordinátorka poradne Lenka Lukáčová. „Ale primárne sa venujeme kolorektálnym karcinómom.“

Prečo pacientska poradňa? Však chorí majú svoje kluby. „Klub združuje väčšinou ľudí, ktorí sa práve liečia. Toto je postavené na princípe vyliečený - liečený.“ Ale nemôže aj vyliečený znova ochorieť, keď opäť zažíva všetky tie nočné mory? Nespojí svoj osud s chorým človekom a nevezme na svoje plecia časť jeho trápenia? „Práve preto sa naši dobrovoľníci každý mesiac stretávajú so psychológom. Priveľa cudzieho nešťastia by ich mohlo zložiť. Poradia, ale nestretávajú sa s nimi v súkromí. Angažujú sa, ale nie príliš,“ vysvetľuje Lenka Lukáčová. Majú komu pomáhať.

„Počet kolorektálnych karcinómov na Slovensku má stúpajúcu tendenciu, dostali sme sa na jedno z prvých miest na svete, pribúda teda aj pacientov. Ich otázky ma nikdy neobťažovali, naopak, vždy som sa usilovala na všetko odpovedať. Úloha lekára je však predovšetkým informovať pacienta, aká bude liečba. O tom, či bude úspešná, rozhoduje i to, ako sa na ňu pacient nastaví. Ak dobre, znáša ju v pohode. A práve v tomto psychologickom aspekte im môžu pomôcť dobrovoľníci v poradni,“ hovorí Andrea Cipková, primárka oddelenia klinickej onkológie.

Rakovina ako boží dar

„Ja zvládnem všetko - to bolo moje životné krédo na konci dvojtisícich rokov, keď som mala 55 rokov. Pracovala som ako pedagogička, manžel musel byť pre svoje diagnózy umiestnený v domove dôchodcov, syn doštudoval a postavil sa na vlastné nohy. Vrhla som sa do úprav bytu, v decembri 2009 som sa pustila do výmeny podláh a už som plánovala, čo urobím v januári,“ rozpráva pani Marcela. Neurobila nič. Zastavila ju krvná zrazenina v konečníku. Poslali ju na kolonoskopiu, potvrdili karcinóm a o mesiac bola na operačnom stole. „Vraveli mi, že je to malé, že sa to dá zvládnuť laparoskopicky, že prognóza je dobrá, pretože to zachytili zavčasu... No a noc pred odchodom z nemocnice mi prasklo črevo. Musela som v nej zostať tri mesiace,“ spomína.

Potom chemoterapie, ožarovanie, po roku invalidný dôchodok. „Nastúpila som do práce na čiastočný úväzok. Človek nemôže zostať izolovaný. Mesiac, dva, tri by možno na opustenom ostrove vydržal. Ale čo potom?“ Nato povie niečo, čo prekvapí: „Tá rakovina bola pre mňa asi boží dar. Zmenila som sa. Začala som sa znova tešiť zo života, z práce, zo vzťahov s ľuďmi, zo stretnutí s manželom, opäť som si obľúbila svoju domácnosť, len o psa som prišla. Kým som sa ja liečila, museli ho usmrtiť, dostal nádor.“

Stále však vo vzduchu visí otázka - Prečo? Prečo to robí Magdaléna aj Marcela? Prečo túto kapitolu svojho života jednoducho nevytesnili zo života, prečo sa „neodstrihli“? „Ja som sa odstrihla! Ale z medicínskej stránky. Dobrovoľníctvo, to je kontakt s ľuďmi. Ak im môžem pomôcť, urobím to rada.“ Viete, rakovina zbližuje. Veľmi zbližuje! „Chodím do Ligy proti rakovine, maľujeme tam obrázky, robíme náhrdelníky z korálikov, o chorobe sa nebavíme. Stačí, že sme spolu. My, ktorí vieme, čo to je,“ hovorí Marcela a Magdaléna dodá: „Tá choroba ľuďom zmení pohľad na život. Potom sa už človek nerozčuľuje nad hlúposťami a neplače pre každú somarinu.“

Hokej s tabletkou

Marcela a Magdaléna. Dve z dvanástich, ktoré dokážu pacienta nielen vypočuť, ale aj sa za ním vybrať. Do čakární, kde rozdávajú letáky, priamo na oddelenia k lôžkam, kde sa usilujú chorých osloviť. Vybrali sa za nimi aj v ten deň, keď sme sa stretli. Sestričky im povedali, kde ležia noví pacienti, a ony klopali na dvere. „Nie, ďakujem,“ tak znela odpoveď prvého muža, ktorému sa prihovorili. Bolo vidieť, že ten čas, keď bude ochotný rozprávať, ešte nenastal. Darmo vravia, že muži myslia analytickejšie než ženy, že na oddeleniach dokážu ostatných aj zabávať, nie všetci sme rovnakí. A potom príde druhé nie od mladého vychudnutého muža, ktorý apaticky pozerá televíziu. Tretím mužom je Ján. Ten rovno spustí, že za mlada lekára ani nepoznal. Povie, že so ženou sú spolu už 45 rokov, majú tri deti, jedného syna v Škótsku, druhého na dedine, dcéru v Košiciach. A nechápe, načo staval ten veľký dom, keď v ňom zostali s manželkou sami. Dodá, že sa tešil na dôchodok, že konečne nebude musieť vstávať o štvrtej a hneď ráno si dá pohárik slivovice, aby mu zdravie lepšie slúžilo...

„No a namiesto toho som tu. Od roku 2014 s diagnózou rakovina pečene. Až teraz to zaútočilo na moju psychiku, veď aj psychologičku za mnou poslali. Pekne sme sa pozhovárali, predpísala mi lieky na upokojenie, lebo že nervozita mi neprospieva. Ale ako mám pozerať hokej pod tabletkami? Veď to je nezmysel!“ Keby to povedal lekárom, asi by len nechápavo krútili hlavou. Marcela a Magdaléna chápu. Tá tabletka ho naozaj pripraví o zážitok z hokeja, ukradne mu silu zážitku. A človek je človek, nech je diagnóza akákoľvek, je to stále len diagnóza.

Cestou z Košíc počúvame rádio. Práve informujú, že na Slovensku žije 220-tisíc ľudí s rakovinou a každý rok pribúda 30-tisíc nových prípadov. Tisícke z nich pomohli v takých pacientskych poradniach, aká je v Košiciach. Magdaléna a Marcela, živé dôkazy toho, že rakovina neznamená len smrť.

VIDEO Plus 7 Dní