V slnečnej sústave existuje jedno teleso, ktoré je mimoriadne podobné Zemi. Obkolesuje ho hustá atmosféra a tečú na ňom rieky, ktoré sa vlievajú do jazier a morí. Tekutej vody sa tu zrejme nachádza niekoľkonásobne viac ako na našej planéte. Má to však háčik. Vlastne viacero háčikov.

Ešte životodarnejší?

Týmto telesom nie je žiadna planéta, ale Titan, obrovský mesiac Saturna. A jeho tekutá voda sa nenachádza na povrchu, ale skrýva sa pod ľadovou škrupinou hrubou sto kilometrov. Na povrchu Titanu panujú teploty okolo mínus 180 stupňov Celzia. Povrchové rieky, jazerá a moria tak netvorí voda, ale uhľovodíky ako metán - na Zemi by sa správali ako plyn, ale tu sa vďaka extrémnemu mrazu správajú ako kvapalina.

Napriek tomu sa Titan považuje za jedného z najnádejnejších kandidátov na domov mimozemských organizmov. Oplýva totiž nielen kvapalinami, ale aj uhlíkom, ktorý tvorí základ všetkého živého. A to nie je všetko.

Medzinárodný tím vedcov na nedávnej 52. výročnej konferencii lunárnych a planetárnych vied prezentoval štúdiu skúmajúcu, aké následky by na Titane spôsobil dopad obrovského asteroidu. Podľa zistení výskumníkov by takáto udalosť v konečnom dôsledku výrazne zvýšila pravdepodobnosť, že na Titane vznikol život.

Dávna „prapolievka“

Brazílsky planetárny vedec Alvaro Penteado Crósta zo Štátnej univerzity v Campinase s kolegami skúmali, či by veľké asteroidy dokázali preraziť ľadovú škrupinu Titanu. Ak by k tomu do­šlo, v mieste nárazu by sa utvorilo obrovské jazero naplnené vodou z hlbín a obohatené o uhľovodíky aj iné organické zlúčeniny z povrchu. „Vznikla by chemicky bohatá prapolievka, ideálna na vznik života,“ hovorí Penteado Crósta.

S kolegami počítačovo modelovali vznik 425-kilometrového krátera Menrva - najväčšieho na Titane -, ktorý vznikol približne pred miliardou rokov. Modelovanie ukázalo, že ho vytvoril 34-kilometrový asteroid, teda teleso trikrát väčšie ako to, ktoré na Zemi vyhubilo dinosaury. Z modelovania vyplýva, že náraz a páľava rozžeraveného asteroidu by skutočne prelomili ľadovú škrupinu Titanu. Vzniklo by jazero tekutej vody, ktoré by podľa výpočtov úplne zamrzlo až po viac ako milióne rokov. „To je dosť času na to, aby sa vyvinuli baktérie, ktoré využijú zmes tekutej vody, organických molekúl a tepla z impaktu,“ hovorí Penteado Crósta.

Odpoveď už čoskoro?

Či kolízie asteroidov skutočne vytvorili na Titane podmienky, ktoré viedli k vzniku života, sa možno dozvieme už čoskoro. Podľa autorov štúdie by ľadovú škrupinu Titanu dokázali preraziť aj menšie telesá. Napríklad také, aké vytvorili päťtisíc kilometrov vzdialený, ale oveľa mladší kráter Selk, ktorý dosahuje priemer zhruba 90 kilometrov. Práve na jeho pôde má v roku 2036 pristáť autonómna sonda Dragonfly, ktorej štart je plánovaný na rok 2027. Sonda môže podľa výskumníkov v kráteri objaviť fosílne stopy dávneho života, a tým potvrdiť predloženú hypotézu.