Typické kancelárske prostredie, nazývané aj „open space“ žilo svojim obvyklým ruchom počas pracovného týždňa. Na konci miestnosti sa mihalo svetlo z kopírovacieho zariadenia, za ktorým stál statný mladík. „Prijal by som vlastnú kanceláriu, ale stačí mi, že som v tomto kúte, tu mám pokoj,“prekvapil nás hneď v úvode svojou zhovorčivosťou Juraj, ktorý je zamestnaný na účtovnom oddelení spoločnosti Kaufland. Rodák zo Šurian napriek svojmu hendikepu dokáže denne dochádzať vlakom 90 kilometrov za prácou, v ktorej nahradil výkon troch brigádnikov.

Koľaje ako terapia

Ako autista pracuje síce každý deň, ale na polovičný úväzok od deviatej rána do pol jednej poobede. Vo svojom „kútiku“ má rozložené množstvo papierov a lepiacich čiarových kódov, o ktorých účelnosti vie najlepšie len on. „Tu je ako keby srdce celého Kauflandu, všetkých faktúr či už režijných alebo tovarových. Ja som na začiatku robil hlavne režijné. Dopĺňam na faktúry údaje na zaúčtovanie. Čo znamená napríklad: prijímateľ, odberateľ, dátumy, čísla faktúr. Ak ich vyplním správne tak sa odošlú do účtovného okruhu čo majú na starosti kolegyne,”vysvetlil nám Juraj na úvod popis svojej práce.

Ako to vraj u ľudí s autizmom býva zvykom, ani Juraj nemá problém na rovinu pomenovať veci, ktoré ho ťažia alebo s nimi mal v minulosti problém. „Niektorí kolegovia sú v pohode niektorí nie sú. Ale správajú sa voči mne tolerantne. Horšie to je s vonkajším okolím. Dosť trpím, že musím tráviť čas s ľuďmi cestovaním. Cestovanie je pre mňa dosť „týračka“, lebo ľudia sú veľmi nevychovaní. Ale poviem to na rovinu, to týranie stálo za to,“ zdôveril sa Juraj, ktorý každý deň cestuje do Bratislavy 90 kilometrov vlakom zo Šurian.

Zvládať cestovanie mu pomáha najmä jeho vášeň pre dopravné prostriedky a s výnimkou spolucestujúcich je pre neho zvuk koľajiska istou formou terapie. Napriek silnému prekonávaniu sa nám priznal, že musí kvôli každodenným presunom užívať lieky. Motivácia v podobe odmeny za odpracovaný výkon je však väčšia. „Ja som z autistov, ktorý nechodí do práce kvôli spoločnosti, ale kvôli peniazom. Z výplaty si môžem kúpiť aspoň nejakú virtuálnu realitu, napríklad počítačovú hru,“ priznal sa Juraj, ktorému sa podarilo nasporiť z pravidelnej výplaty aj na na nový počítač. „Nemám budúce plány. Nie som nejaký plánovač čo by chcel neviem čo dokázať,“ vyjadril sa o sebe realisticky.

Jeden za troch

O tom, že Juraj na svojej pracovnej pozícii nesedí z nejakých „charitatívnych“ dôvodov svedčia fakty od jeho nadriadených. „Predtým na mieste Juraja boli traja brigádnici, ale stíhali to pomalšie. Teraz to Juraj robí sám. Chce niečo viac aj keď ho brzdím. A myslím si, že veľmi dobre zapadol do kolektívu. Celkovo máme vo firme iný pohľad na týchto ľudí. Zamestnávatelia sa nemusia takejto výzvy vôbec báť,“ povedala nám Ganna Bulavina, vedúca oddelenia spracovania faktúr.

Okrem toho Bulavina vyzdvihla na svojom zamestnancovi aj inú prednosť. „Juraj má fantastickú pamäť. Pamätá si naspamäť čiarové kódy faktúr a čísla až sedemsto našich dodávateľov ,“ dodala vedúca Bulavina. „Neboli sme spokojní so študentmi. Takže sme hľadali niekoho koncentrovaného, ale takéto nasadenie sme nečakali,“ doplnila kolegyňu Soňa Krnáčová, vedúca účtovníctva a financií.

Celý článok o skúsenostiach autistov so zamestnaním si môžete prečítať v najnovšom vydaní týždenníka PLUS 7 DNÍ >>