Ležala som na jednotke intenzívnej starostlivosti po amputácii nohy. Takto spomína na ťažké chvíle v Univerzitnej nemocnici Bratislava (UNB) na Kramároch pani Masopustová. „Rana mi ešte stále tiekla, takže bolo treba každý deň meniť posteľnú bielizeň, ale nemali mi odkiaľ dať čistú. Najskôr mi dávali aspoň obliečku na paplón namiesto plachty a ak bola z jednej strany špinavá, tak ju otočili, aby aspoň zvrchu bola akože pekná. Neskôr mi povedali, že im už štyri dni neprišla čistá bielizeň a nech mi niekto donesie z domu, že už nemajú.“

Aký paradox. Daniela bola v minulosti zamestnankyňou veľkej univerzitnej práčovne na Antolskej, ktorá prala bielizeň pre všetky nemocnice. Dnes je práčovňa zatvorená a čistú bielizeň pre Univerzitnú nemocnicu zabezpečuje súkromná firma.

Spánok na gume

Našťastie, manžel Daniely Szigli Masopustovej sa práve chystal na nočnú, tak jej doniesol do nemocnice domácu bielizeň. „Potom mi ju už nosil stále,“ mykne ona plecom.

„Spoločnosť Lavaton z Trnavy, ktorá pre nás zabezpečuje tieto služby, nám dokáže dodať čistú bielizeň v stanovenom harmonograme aj v potrebnom objeme. S dodaním sme nemali problém,“ odpovedá hovorkyňa Univerzitnej nemocnice Eva Kliská, podľa ktorej problém neexistuje. Daniela však nie je sama, ktorá zažila problémy s bielizňou na vlastnej koži.

V lete 2018 bola v Univerzitnej nemocnici situácia veľmi podobná. „Prepáčte, nemáme,“ odpovedali zdravotné sestry v ružinovskej nemocnici na otázku, prečo spím na gumenej podložke namiesto plachty, ktorú čiastočne nahrádza zošuchujúca sa obliečka na paplón.

V 38-stupňových horúčavách sa nikomu na igelite nespí dobre. „A to sme rady, že nám už perú v Trnave. Pred niekoľkými rokmi sme museli posielať bielizeň do Českej republiky do Brna a odtiaľ nechodila vôbec,“ sťažovali sa sestry, ktoré nechcú byť v článku menované. Spomínali na to, ako mala bielizeň pre Univerzitnú nemocnicu na starosti brnianska firma Chrištof. Od novembra 2015 už perie pre nemocnicu spomínaný Lavaton v Trnave.

Povedzme, že tak ako ten Danielin príbeh z roku 2017, aj ten môj z roku 2018 je už starý. Máme aj novší. Milan Zatecký má skúsenosť z interného oddelenia Univerzitnej nemocnice z decembra minulého roku. Strávil na oddelení týždeň a počas toho vymenil tri izby.

„Keď ma presúvali do inej izby, čo sa stalo počas môjho pobytu trikrát, zbalili použitý paplón s obliečkami do balíčka a presťahovali na druhú izbu. Po nemocniciach chodím už roky a vždy bol zvyk pri presune na inú izbu vymeniť bielizeň. Keď som sa na to pýtal sestier, povedali, že nemajú čistú, respektíve, že ju musia šetriť pre pacientov, ktorí ju zašpinia výlučkami z tela,“ povedal Milan Zatecký. „Tá moja nebola extrémne znečistená, ale teda nebola ani čistá a necítil som sa v nej veľmi príjemne,“ dodal.

Problém vidia v  pacientoch

Generálny riaditeľ Lavatonu Branislav Jakubek tvrdí, že žiaden problém s bielizňou nie je. Podľa jeho názoru „sú to len individuálne sťažnosti pacientov“, povedal nám vo vyjadrení.

Firma má s Univerzitnou nemocnicou dobrú spoluprácu, má uzatvorenú riadnu zmluvu. Za kilogram opratej bielizne nemocnica platí necelé euro, čo znamená, že pranie na najbližšie dva roky bude stáť Univerzitnú nemocnicu 2,7 milióna eur.

Zisťovali sme u hovorkyne, prečo nemocnica pred piatimi rokmi zatvorila vlastnú práčovňu, ktorá tak dobre fungovala. „Univerzitná nemocnica Bratislava disponovala iba jednou práčovňou, a to v Nemocnici svätého Cyrila a Metoda v Petržalke. Táto práčovňa bola kapacitne vyhovujúca iba pre nemocnicu v Petržalke. Po zlúčení všetkých piatich nemocníc UNB nebolo možné kapacitne ani personálne tieto služby zabezpečiť v rámci jednej práčovne,“tvrdí hovorkyňa Univerzitnej nemocnice v Bratislave Eva Kliská.

Overovali sme si jej stanovisko u bývalého vedúceho práčovne Karola Záčika. Univerzitná nemocnica v Bratislave teraz potrebuje oprať mesačne približne stotisíc kilogramov bielizne. Karol Začik tvrdí, že keď na Antolskej pracovali na dve zmeny, dokázali oprať za jediný deň aj päť ton.

„Niekedy to boli tri tony a po víkende napríklad aj sedem. Znamená to, že dokázali oprať potrebných stotisíc kilogramov bielizne mesačne a ešte stíhať aj súkromné zákazky, ktoré prinášali práčovni zisk. „My sme boli schopní prať bielizeň nielen pre všetky nemocnice, ktoré patria pod Univerzitnú nemocnicu v Bratislave, ale robili sme aj veľa súkromných zákaziek, napríklad pre ambulantných lekárov, záchrannú službu či Ústav lekárskej kozmetiky. Takže to, čo tvrdí pani hovorkyňa, nie je vôbec pravda,“ hovorí.

Opravovali, zošívali, prešívali

Práčovňa na Antolskej zamestnávala približne sto ľudí a disponovala aj krajčírskou dielňou, ktorá v obmedzenom režime funguje aj dnes. „Áno, aj nám sa stalo, že sme nedodali bielizeň načas, ale nebolo to pre kapacitu prania. Stávalo sa to vtedy, keď sme museli vyradiť bielizeň a nemocnica ešte nekúpila novú. Vtedy sme prešívali, zošívali, z troch roztrhaných plachiet sme vyrobili jednu alebo z poškodeného paplóna vyrobili vankúš,“ rozpráva o plátaní Daniela Szigli Masopustová, ktorá šéfovala krajčírskej dielni. „To vám žiadna súkromná firma nebude robiť,“ dodáva.

Výhoda krajčírskej dielne bola aj v tom, že lekári mali oblečenie na mieru. „Aj veľmi obéznym zdravotníkom sme dokázali ušiť pracovné oblečenie tak, aby sa v ňom cítili dobre,“ hovorí Daniela.

Spomína na to, ako krajčíri pod jej vedením dokázali za pár korún očalúniť nemocničný nábytok alebo pripraviť oblečenie pre extrémne malé nedonosené deti. Keby krajčírska dielňa aj dnes zamestnávala 11 krajčírok tak, ako to bolo pred piatimi rokmi, sestry by si dnes v čase koronakrízy a chýbajúcich rúšok nemuseli zúfalo zháňať chýbajúcu ochranu tváre. „Ušili by sme ich aj 350 denne,“ hovorí Daniela.

Radšej zavrieť, ako opraviť

Zlaté časy práčovne sa skončili v roku 2015. „Zariadenie práčovne v Petržalke pozostáva z prvotného vybavenia z roku 1994, ktoré je už zastarané a technicky nevyhovujúce, navyše na typy tohto zariadenia práčovne sa už ani nevyrábajú náhradné diely, ktoré treba v určitých intervaloch vymieňať.“

Ani s týmto tvrdením hovorkyne nesúhlasí Karol Záčik. „Tie stroje mali svoj vek, ale fungovali. Náhradné dielce sa dali dokúpiť a keď sme mali problém, mali sme servis, ktorý ho dokázal vyriešiť, ale posledný rok už riaditeľstvo nepodpísalo ani zmluvu na servis, takže sa dostupnosť servisu skomplikovala. Veľa dokázal opraviť sám aj náš údržbár, ale namiesto pochvaly ho za to v posledných mesiacoch karhali,“tvrdí bývalý vedúci práčovne.

Keď Karol Začik odchádzal z práčovne, všetky stroje fungovali. Potom sa vraj začali záhadne kaziť a o trištvrte roka už prala pre nemocnicu firma PAČ Nitra. Ešte v tom istom roku ju nahradila brnianska spoločnosť Chrištof a na jeseň uzatvorila Univerzitná nemocnica zmluvu s trnavským Lavatonom.

Nie je všetko o peniazoch

Karol Záčik sa nevedel vyjadriť k tomu, či dokázali pracovať lacnejšie ako súkromná firma. Väčšina zamestnancov práčovne dostávala iba minimálnu mzdu s príplatkami, akékoľvek kalkulácie by už dnes, päť rokov po zatvorení práčovne, boli neaktuálne. Do zatvárania práčovní sa pustili aj iné nemocnice. Lavaton perie aj pre trnavskú fakultnú, Psychiatrickú nemocnicu Philippa Pinela Pezinok, Národný onkologický ústav či Národný ústav srdcových a cievnych chorôb.

Srdcovo-cievny ústav v Bratislave už vlastnú bielizeň pre pacientov ani nemá, prenajíma si ju od firmy Lavaton, ktorá zabezpečuje komplexný servis - pranie, čistenie, dezinfekciu, žehlenie, opravu, označovanie, obnovu, evidenciu, dopravu, inventarizáciu bielizne.

V Lavatone nám potvrdili, že aj v čase pandémie koronavírusom zatiaľ pracujú na plné obrátky. Len prax najbližších mesiacov ukáže, či bude v nemocniciach čistej bielizne dostatok.