Spánok je nevyhnutnou súčasťou nášho života, ale hoci by mal slúžiť na regeneráciu tela i ducha, neprináša vždy úľavu. „Stačí jediný krátky okamih a z príjemnej prechádzky po nočnom meste plnom pokoja sa zrazu ocitnete zoči-voči oblude, príšere, ktorá vás začne prenasledovať a naháňať. Chcete utiecť, ale nedarí sa vám to, zaženie vás do slepej uličky a vy nemáte šancu na útek. V poslednej sekunde pred koncom sa zrazu prebudíte, ale to, čo nasleduje, je ešte horšie ako to, čo bolo vo sne. Ležíte s pocitom strachu a beznádeje, zrazu ste paralyzovaný a jediné, čo viete, je hýbať očami,“ opisuje jednu zo svojich nočných tráum Dafo.

To, o čo sa s nami podelil jeden z členov skupiny vyšetrujúcej nevysvetliteľné javy Paranormal Project Official (PPO), nechcene zažívajú tisícky ľudí. Reč je o spánkovej paralýze, krátkom časovom úseku medzi spánkom a bdením, keď sa človek nedokáže ani pohnúť, a tento stav navyše sprevádzajú rôzne halucinácie.

Preludy a strach

„Vidíte obrys divnej tmavej postavy, ktorá na vás niečo v nezrozumiteľnom jazyku rozpráva, kráča k vám a vaša nočná mora sa práve začína,“pokračuje v rozprávaní Dafo.

Opisuje, ako sa k nemu príšera približuje, počuje divné hlasy, vidí čoraz viac preludov a cíti tlak na hrudi, akoby ho niekto prisadol. „Ale nezmôžete sa na nič. Tlaky v hlave, ktoré pritom nastávajú, by som prirovnal k továrenským lisom, ktoré vám ju idú rozpučiť. Jediné, čo v mojom prípade pomáha, je to, že sa snažím upokojiť so zavretými očami a zhlboka pomaly dýchať a dúfať, aby sa to, čo vidím, vyparilo. Asi po minúte alebo dvoch sa moja nočná mora končí už definitívne a poviem si, že to bola moja ďalšia spánková paralýza. Zažil som ich zatiaľ už osem, ale ktovie, možno ich bude viac a viac,“priznáva mladý muž.

Ďalší člen PPO Luke vníma spánkovú paralýzu ako živý sen. „Raz som počas spánku padal do hlbokej rokliny. Prebudil ma až pád na zem a v tom istom momente mi zazvonil budík. Bol som akoby paralyzovaný a nedokázal som so sebou nič robiť,“vysvetľuje Luke.

Tri typy halucinácií

Neschopnosť akéhokoľvek pohybu, pocit strachu a halucinácie. „Jeden z aktuálnych výskumov zistil, že skúsenosť so spánkovou paralýzou môže mať až jedna tretina populácie. To je pomerne vysoká frekvencia. Ak však hovoríme o tom, koľko ľudí skutočne trpí spánkovou paralýzou, tak to číslo je omnoho menšie,“reaguje psychológ Dušan Fábik, ktorý sa vo svojej psychodynamickej psychoterapii venuje aj výkladu snov.

K spánkovej paralýze dochádza pod vplyvom rôznych okolností. „Prispieva k nej užívanie alkoholu, nepravidelný spánkový režim alebo umelé navodzovanie lucídneho, teda vedomého snívania. Najsilnejší faktor je však úzkosť v priebehu bdelého života. Nemusí priamo ísť o úzkostnú poruchu, ale o situačné stavy napätia vyvolané silnými emóciami. Ak sa tieto emócie dostatočne naventilujú v bdelosti, môžu ovplyvňovať náš spánok a vyvolávať nielen spánkovú paralýzu, ale aj nočné mory,“vysvetľuje odborník.

Nehybnosť človeka je o to horšia, že zväčša prežíva obrovský stres z desivých preludov a zo situácií, ktorým nemôže uniknúť. „Vedci opísali tri základné typy halucinácií. Prvou z nich je halucinácia incubus. Ide o postavu, ktorá je v bezprostrednej blízkosti ,prebudeného‘ - najčastejšie sedí na jeho hrudi. V druhom slede sa objavuje halucinácia intruder, ktorá označuje postavu prítomnú v izbe osoby trpiacej spánkovou paralýzou. Nakoniec poznáme špecifické halucinácie v podobe lietania, pocitov pádu, rôzne šumy či hluky. Konkrétna forma halucinácií je však veľmi široká,“vymenováva Dušan Fábik.

Nočná mora

So spánkovou paralýzou sa ľudia stretávali aj v minulosti. Do nášho jazyka sa dostal termín nočná mora, ktorý má pôvod v ľudových rozprávaniach. „Táto démonická bytosť mala v rámci Slovenska viaceré názvy, napríklad gnava, hnetuch, prilíhač, mara, mura, nora, sedielko, sedlisko, zmora. Mora bola nehmotná bytosť a jej podobu mohla vziať na seba bosorka, ktorá v podobe hmly gniavila hruď spiaceho človeka. Človek bol potom ráno ustatý, nevyspatý, celé telo ho bolelo a ten, komu mora cicala krv, mal prsia opuchnuté a stvrdnuté. Bola to teda zosobnená príčina chorôb,“ rozpráva etnologička Katarína Nádaská.

Moru povery najčastejšie opisovali ako ženu, z ktorej v noci vychádzala duša a dokázala na seba vziať buď zvieraciu podobu ako ropucha, mačka, myš, mucha, alebo podobu predmetov, napríklad stebla slamy, bielej srsti, jablka, kosti či čriev. „Mohla však aj ako beztvará ťažoba dusiť a gniaviť spiaceho, prípadne mu cicať krv. V prejavoch v mnohom pripomínala pôsobenie upíra, niekde dokonca s postavou upíra splývala,“ upozorňuje odborníčka.   

Astrálny útok

Novodobejšie nevedecké vysvetlenia zase spánkovú paralýzu opisujú ako astrálny útok. Vychádzajú z toho, že nehmotné telo človeka sa dokáže počas spánku oddeliť od fyzického tela. Takýmto astrálnym cestovaním sa môže premiestniť na rôzne miesta.

„Spánková paralýza je spánkový fenomén, ktorý začínajú v odbornej literatúre čoraz komplexnejšie skúmať. Zisťuje sa, že má svoje psychologické aj fyziologické východiská. Chápem, že vzhľadom na mimoriadnu jedinečnosť fenoménu, ktorý sa takmer nedá porovnať so žiadnou inou skúsenosťou v bežnom živote človeka, sa hľadajú vysvetlenia aj v astrálnych útokoch. Spánková paralýza je však jav, ktorý má svoje vedecké objasnenie, rovnako ako niektoré iné netradičné skúsenosti, napríklad námesačnosť, nočné desy a podobne,“ vysvetľuje psychológ Dušan Fábik.

Dočasná strata svalovej funkcie počas spánku súvisí s narušenou funkciou REM fázy spánku, ktorá je charakteristická rýchlym pohybom viečok a najčastejšie sa vyskytuje krátko po zaspatí a pred prebudením. Dobrá správa pre tých, ktorí občas zažívajú nepríjemné nočné desy, je, že spánková paralýza nepoškodzuje ľudský organizmus.

„Bezprostredne ohrozujúca určite nie je. Dôsledky bývajú skôr psychologické. Spánková paralýza vytvára vzhľadom na nepríjemnosť jej stavu často strach zo spánku,“objasňuje odborník na ľudskú dušu.

Ak chceme nepríjemnému javu predísť, nemali by sme zaspávať na chrbte či večer užívať alkohol.

Pridáva ešte jedno dôležité odporúčanie. „Najlepšou cestou, ako predísť spánkovej paralýze, je všímavosť k vlastným emóciám v bdelom živote, otvorenosť k nim a ich prijímanie. Osoba môže vyhľadať aj pomoc psychológa a v spolupráci s ním spoznávať zdroje úzkosti a stresu v bdelom živote.“