Naši prapredkovia sa pred desiatkami tisícročí príležitostne krížili s inými druhmi praľudí. Keď anatomicky moderní zástupcovia Homo sapiens prenikli z teplých trópov do chladného prostredia Európy doby ľadovej, narazili tu na neandertálcov. A prinajmenšom z času na čas s nimi plodili potomstvo.
Zdá sa, že získanie dedičnej informácie od európskych „pradomorodcov“ našim dávnym predkom pomohlo prispôsobiť sa mrazivým teplotám. Následky vidíme dodnes na našich tvárach.
Nosový gén
Zistil to medzinárodný tím genetikov, ktorý viedli vedci z University College London. S kolegami porovnávali DNA 6 000 dobrovoľníkov z Latinskej Ameriky s fotografiami a presnými meraniami ich tváre. Týmto spôsobom sa snažili identifikovať úseky genómu zodpovedné za konkrétne črty ľudského vzhľadu. Úspešne identifikovali 33 takýchto génov. Jeden z nich, nesúci označenie ATF3, podľa zistení zodpovedá za nadmernú veľkosť nosa, presnejšie, za nadmernú výšku nozdier. Ukázalo sa, že sme ho zdedili od neandertálcov. Taktiež sa podarilo zistiť, že gén ATF3 nesie známky vplyvu prirodzeného výberu. Inými slovami, niekedy niekde pomáhal prežiť a vďaka tomu sa v populácii šíril. Podľa vedcov na severe Eurázie doby ľadovej.
Staré dedičstvo
„Za posledných 15 rokov od rozlúštenia neandertálskeho genómu sme zistili, že naši predkovia sa s neandertálcami miešali a že časť neandertálskej dedičnej informácie nesú aj moderní ľudia, zväčša jedno až štyri percentá,“ hovorí spoluautor výskumu Kaustubh Adhikari. „Teraz sme prišli na to,“ pokračuje vedec, „že dedičná informácia zdedená od neandertálcov ovplyvňuje tvar našej tváre. Táto skutočnosť mohla byť pre našich predkov užitočná, a tak sa táto DNA dedila naprieč tisíckami generácií.“
„Dlho sa špekulovalo, že tvar nášho nosa je dielom prírodného výberu,“ dodáva hlavný autor výskumu Qing Li. „Je to preto, že naše nosy nám pomáhajú regulovať teplotu a vlhkosť vzduchu, ktorý vdychujeme. To znamená, že v rôznych klimatických podmienkach sú výhodné odlišné typy nosa. Gén, ktorý sme identifikovali, moderní ľudia zrejme zdedili od neandertálcov, pričom predpokladáme, že im pomohol prispôsobiť sa životu v chladnom prostredí po tom, ako opustili Afriku.“
Blokovali nás neandertálci?
O tom, ako a prečo náš druh napokon vytlačil domorodých európskych neandertálcov, sa už desaťročia vášnivo diskutuje. Pomohli našim predkom epidémie, spôsobené šírením nami dovlečených patogénov? Alebo azda neandertálci ťahali za kratší koniec v násilných konfliktoch? Diskusia sa zamotala minulý rok, keď vedci našli dôkazy o prítomnosti Homo sapiens v Európe o 10-tisíc rokov skôr, než sa predtým myslelo, čo by mohlo znamenať dlhotrvajúce spolunažívanie. Viac svetla do tejto možnosti vniesol nový výskum francúzskeho archeológa Ludovica Slimaka. Ten analýzou viac ako 17-tisíc kamenných nástrojov zistil, že naši prapredkovia Európu osídlili až na tretí pokus. Prvý raz na starý kontinent prenikli pred 55-tisíc rokmi, keď sa dostali do kontaktu s neandertálcami a miestami s nimi obývali spoločné územie. Ale neudržali sa - vymreli alebo sa odsťahovali inam. Druhý raz pred 45-tisíc rokmi, keď sa však oblastiam osídleným neandertálcami vyhýbali. „Žeby neandertálci zablokovali našim predkom prístup do týchto regiónov?“ pýta sa Slimak. Úspešná a trvalá bola až tretia expanzia moderných ľudí, ktorá prebiehala v čase vymierania neandertálcov približne pred 40-tisíc rokmi.
