Od prvého letu človeka do kozmu prešlo už takmer 60 rokov a za ten čas sa ohromne zdokonalili nielen ves­mírne technológie, ale aj skafandre, ktoré majú astronautov pri výstupoch do otvoreného priestoru chrániť. Nikto totiž nechce, aby sa mu krv v žilách premenila na plyn ešte skôr, než stihne povedať niečo o malých krokoch pre človeka a veľkých krokoch pre ľudstvo.

Začiatky

Prvé skafandre vyvíjala NASA pre projekt Mercury, ktorého cieľom bolo dostať Američanov na obežnú dráhu Zeme a zabezpečiť, aby sa vrátili živí a zdraví. S nimi to mali prví kozmonauti naozaj ťažké a trvalo niekoľko rokov, kým sa podarilo vychytať poruchy v termoregulácii - v skafandroch sa striedavo intenzívne potili, úplne mrzli a nemohli spať. Druhú generáciu skafandrov vyvinuli pre projekt Gemini. Tie museli byť podstatne odolnejšie, lebo sa pripravovali s cieľom, aby v nich mohol človek vystúpiť do otvoreného kozmu. Skafandre tretej generácie už boli určené tým, ktorí sa chystali dobyť Mesiac v rámci projektu Apollo.

Museli umožniť dostatočne voľný pohyb, aby sa v nich dalo nielen kráčať, ale aj zohnúť a vziať do rúk vzorky. Priamo na tele mali astronauti vodou chladený nylonový nátelník, na ňom niekoľkovrstvový skafander. Spodnú vrstvu tvoril odľahčený nylon s ventilačnými otvormi, strednú nylon potiahnutý neoprénom na ochranu vrstiev pod ním. Ďalej nasledovalo päť vrstiev pohliníkovaného mylaru, pretkaného štyrmi vrstvami ďalšieho technického materiálu dacron. O udržanie tepla sa starala dvojvrstvová izolácia z kaptonu. Potom nasledovala nehorľavá tkanina potiahnutá teflónom, brániaca mechanickému poškodeniu, a poslednú vrstvu tvoril čistý biely teflón. Američania v tomto obleku bez problémov chodili po povrchu Mesiaca. So zásobami kyslíka síce vážil 111 kilogramov, no v stave beztiaže to zas až tak veľa neznamenalo.

Ďalší typ skafandrov museli vyvinúť pre raketoplány. Zatiaľ čo temer všetky dovtedajšie skafandre boli strieborné alebo biele, tentoraz zvolili atypickú oranžovú. Práve pre ňu ho volali „tekvicový skafander“. Ten má chrániť posádku predovšetkým v prípade nevydareného štartu alebo pristátia.

Prvé: Kozmonaut Gordon Cooper v kozmickom skafandri z programu Mercury z druhej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia.
Prvé: Kozmonaut Gordon Cooper v kozmickom skafandri z programu Mercury z druhej polovice päťdesiatych rokov minulého storočia.
Zdroj: NASA

Voľnosť pohybu

V súčasnosti NASA vo svojom Advanced Spacesuit and Technology Labe testuje skafandre nového typu, ktoré by mali vážiť iba polovicu a predovšetkým by umožnili nositeľom takmer úplnú voľnosť pohybu - práve to je zásadná požiadavka na ich novú generáciu. S prototypmi označovanými ako séria Z prebiehajú zatiaľ počiatočné testy. Z hľadiska dizajnu rozhodne nebudú konzervatívne, no ani príliš estetické.

Výroba: BioSuit sa vyvíja už od roku 2004.
Výroba: BioSuit sa vyvíja už od roku 2004.
Zdroj: Archív

Značkové

O estetiku kozmických skafandrov sa viac zaujímajú súkromné spoločnosti. Tie by mali byť určené nielen astronautom, ale aj vesmírnym turistom, ochotným za výlet na hranicu vesmíru zaplatiť ťažké státisíce dolárov. Preto takýto výlet musí vyzerať ako poriadna šou a skafandre - v tomto prípade skôr vesmírne obleky - tomu musia zodpovedať. Spoločnosť Virgin Galactic milionára Richarda Bransona to má jednoduché - výlety, ktoré plánuje, sú suborbitálne, turisti počas nich zostanú celý čas v kozmickej lodi, preto nepotrebujú pretlakované skafandre. Stačilo im spojiť sa so značkou Under Armour, ktorá pre nich navrhne svoju prvú vesmírnu kolekciu. Návrhy v čase písania tohto článku ešte neboli známe, no obe spoločnosti ich plánujú predstaviť v tomto roku.

Ako zo sci-fi: Toto je jeden z návrhov skafandrov súkromnej spoločnosti SpaceX.
Ako zo sci-fi: Toto je jeden z návrhov skafandrov súkromnej spoločnosti SpaceX.
Zdroj: Archív

Pretlakované

Komplikovanejšia úloha stojí pred spoločnosťami Boeing a SpaceX. Obe majú s NASA podpísanú dohodu o tom, že ich moduly budú nielen zásobovať vesmírnu stanicu ISS, ale budú schopné dopraviť tam aj astronautov. Ani jedna ešte naostro neotestovala posádkový modul .  Presnejšie, SpaceX pred niekoľkými týždňami bez živej posádky úspešne áno, ale pri ďalších testoch, ktoré sa odohrali po jeho bezproblémovom návrate na Zem, vybuchol. Obe spoločnosti však pre svoje posádkové moduly vyvíjajú nové typy pretlakovaných skafandrov, ktoré musia spĺňať najprísnejšie bezpečnostné štandardy NASA.

Skafandre, ktoré vyvíjajú, by mali byť schopné chrániť pasažierov počas medziplanetárnych letov, nie sú však dizajnované tak, aby ich ochránili pred extrémnymi podmienkami, ktoré panujú napríklad na povrchu Marsu. Práve preto sú „vychádzkové“ skafandre určené na pohyb na povrchu veľké a neforemné. Musí v nich byť prítomný vzduch, ktorý na telo pôsobí dostatočným tlakom, aby svaly mohli plniť svoju funkciu, a chráni ho pred nebezpečenstvom vyplývajúcim z podtlaku.

Spolupráca: Zakladateľ spoločnosti Under Armour Kevin Plank, vľavo, a šéf Virgin Galactic Richard Branson sa koncom januára tohto roku dohodli, že spoločne vyvinú obleky pre vesmírnych turistov. Prvé návrhy ukážu v druhej polovici roku.
Spolupráca: Zakladateľ spoločnosti Under Armour Kevin Plank, vľavo, a šéf Virgin Galactic Richard Branson sa koncom januára tohto roku dohodli, že spoločne vyvinú obleky pre vesmírnych turistov. Prvé návrhy ukážu v druhej polovici roku.
Zdroj: Virgin Galactic

Hi-tech výstrelok

Vedci na čele s profesorkou leteckých a kozmických inžinierskych systémov Davou J. Newmanovou sa na celý problém pozreli inak. Rozhodli sa využiť najmodernejšie materiály, z ktorých vytvorili superelastický oblek schopný pôsobiť na svaly požadovaným tlakom. Výhoda takéhoto riešenia je jednoznačná - pri mechanickom poškodení pretlakovanéhoo skafandra sa jeho nositeľ ocitá v ohrození života, musí sa čo najskôr dostať do bezpečia pristávacieho modulu, prípadne vesmírnej lode. Pri mechanickom poškodení elastického skafandra mu stačí na opravu špeciálna páska a môže v pohybe po povrchu pokračovať. 

Vyvinúť takýto oblek nie je jednoduché, pretože musí dokonale priľnúť k telu a všetkým jeho záhybom. Prototyp, na ktorom bola plne funkčná spodná časť, bol hotový už v roku 2013.  Jeho vývoj pokračuje, vyzerá to však skôr tak, že najprv sa presadia konvenčnejšie navrhnuté skafandre, dizajnovo podobné tým, aké využívajú dnes astronauti na výstup do otvoreného kozmu z Medzinárodnej vesmírnej stanice.

Z2: Takto vyzerá jeden z dizajnových návrhov skafandrov NASA z roku 2015, určených na pohyb v otvorenom priestore.
Z2: Takto vyzerá jeden z dizajnových návrhov skafandrov NASA z roku 2015, určených na pohyb v otvorenom priestore.
Zdroj: NASA/ Bill Stafford