Astronómovia doposiaľ objavili bezmála 5-tisíc exoplanét vo viac ako 3 500 planetárnych systémoch. Jedným z najprekvapujúcejších záverov, ktoré z týchto pozorovaní vyplynuli, je unikátnosť slnečnej sústavy. Zdá sa, že planetárny systém Slnka predstavuje mimoriadne netypické zoskupenie.
Tvrdý vesmírny oriešok
Niektoré z najbežnejších typov planét slnečnej sústave celkom chýbajú. A tie typy planét, ktoré sú prítomné, pozorujeme vo vzácnom usporiadaní. V najbližšom okolí Slnka obiehajú štyri malé kamenné svety. Nasleduje pásmo asteroidov, dva chladné plynné obry a dva ešte mrazivejšie ľadové obry. Vo väčšej vzdialenosti sme doposiaľ objavili len kométy a trpasličie ľadové svety na spôsob Pluta, ktorých rozmery veľmi zaostávajú aj za malými kamennými svetmi, a tak sa nepovažujú za planéty.
Astrofyzici sa už mnoho rokov snažia počítačovo modelovať procesy, ktoré viedli k vzniku tohto rozostavenia planét. Ukazuje sa, že dosiahnuť presne také usporiadanie, aké okolo Slnka pozorujeme dnes, je mimoriadne náročné. A ešte náročnejšie je dosiahnuť v modeloch pozorované zloženie a rozostavenie transneptúnskych telies - väčších či menších ľadových objektov obiehajúcich za obežnou dráhou Neptúna.
Skladačke chýba dielik
Americkí astrofyzici Brett Gladman a Kathryn Volková v novej štúdii analyzovali dostupné poznatky o vzniku a ranom vývoji planetárnych zárodkov a migrácii mladých planét, ku ktorej dochádza v dôsledku vzájomných gravitačných vplyvov. Takisto zhrnuli poznatky o pohybe a zložení transneptúnskych telies aj výsledky počítačového modelovania raného vývoja slnečnej sústavy.
Dospeli k záveru, že súčasnú populáciu transneptúnskych telies tvoria nielen objekty, ktoré v tejto oblasti vznikli, ale aj také, ktoré tam boli takpovediac odsunuté z vnútornejších oblastí slnečnej sústavy. „Súčasné zoskupenie transneptúnskych telies tvoria pôvodné aj implantované objekty,“ píše Gladman a Volková. Z modelovania raného vývoja slnečnej sústavy podľa nich vyplýva, že v okolí Slnka musela obiehať dodatočná planéta. S najväčšou pravdepodobnosťou obiehala v podobnej vzdialenosti od Slnka ako obrovské planéty, ktoré ju ich enormnou tiažou eventuálne katapultovali na okraj slnečnej sústavy.
„Je nepravdepodobné, aby vo vonkajšej oblasti slnečnej sústavy vznikli štyri obrovské planetárne jadrá, ale ďalej už len trpasličie planéty,“ píše Gladman a Volková. Touto chýbajúcou planétou bolo podľa nich teleso veľkosti Marsu až Zeme. Práve chladnejšia „dvojička“ našej planéty výborne vypĺňa medzeru v našich poznatkoch o ranom vývoji slnečnej sústavy.
Ďalšia indícia dodatočnej planéty
Záver Gladmana a Volkovej je celkom nezávislý od kontroverzných úvah o existencii „Planéty 9“. Ide o potenciálnu veľkú kamennú planétu, 5- až 10-krát hmotnejšiu než Zem. Jej existenciu niekde za obežnou dráhou Neptúna - 400- až 500-násobne ďalej, ako obieha naša planéta - naznačuje správanie niektorých transneptúnskych telies. Pohybujú sa, akoby na ne vplývala tiaž veľkého ďalekého telesa. Niektorí astronómovia však argumentujú, že pozorované gravitačné vplyvy možno vysvetliť aj bez toho, aby sme sa obracali na existenciu nevidenej planéty.
Či už ide o Planétu 9 alebo „stratenú dvojičku Zeme“, detekcia oboch môže byť podľa niektorých vedcov len otázkou času. Konkrétne dvoch rokov, ktoré si počkáme do spustenia Observatória Very C. Rubinovej. Ak sa bude jedna z týchto predpokladaných planét skrývať v dostupnej časti oblohy, obrovitému astronomickému ďalekohľadu s priemerom 8,4 metra pravdepodobne neunikne.
