Dušan Valent

Mnohí dobre poznajú hrozivé sadrové odliatky obetí erupcie sopky Vezuv v&nbsp;roku 79 n. l. Pochádzajú z&nbsp;rímskeho mesta Pompeje, ktoré pochovali mračná žeravých plynov a&nbsp;popola. Z&nbsp;nešťastníkov, ktorí ho nestihli opustiť – mužov, žien, ale aj malých detí a&nbsp;psov – napokon zostali len dutiny vo vrstvách sopečných hornín.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/veda-a-zdravie/zahada-mesta-herculaneum-vyriesena-sopecnej-erupcii-ludom-vybuchli-hlavy">FOTO archeologických nálezov z Pompejí a mesta Herculaneum v GALÉRII&gt;&gt;</a>

Pompeje však neboli jediným rímskym mestom, ktoré pred bezmála dvetisíc rokmi zničila erupcia Vezuvu. Prvým na rane jeho pekelných mračien bolo mesto Herculaneum. To taktiež leží na úpätí sopečnej hory, ale bližšie ku kráteru. Ibaže na rozdiel od Pompejí z&nbsp;Herculanea nepoznáme takmer žiadne zvyšky tiel obetí vražedného prúdu a&nbsp;žiadne dutiny po rozpadnutých telách v&nbsp;stvrdnutom popole. Kam sa podeli desiatky jeho obyvateľov, ktorí tak ako mešťania Pompejí podcenili prebúdzajúci sa Vezuv? Geológovia uvažovali, že z&nbsp;nich jednoducho nič nezostalo. A&nbsp;to preto, že žeravý sopečný mrak - odborne sa mu hovorí pyroklastický prúd - bol vo chvíli, keď vtrhol do Herculanea, ešte príliš horúci. Obete prakticky odparil. Ale najprv spôsobil, že im doslovne vybuchli hlavy. Podľa výskumníkov totiž zasiahnutie žeravým pyroklastickým prúdom spôsobí, že obeti pre tlak odparujúceho sa mozgového tkaniva a&nbsp;vriacej krvi zvnútra exploduje lebka. Ibaže niektoré nálezy z&nbsp;Herculanea tejto hypotéze protirečili. Napríklad na juhu mesta sa pri pobreží zistili indície teplôt výrazne nižších, než by vyžadoval scenár „odparenia“ obyvateľov. Rovnako mu zdanlivo protirečilo niekoľko fragmentov mäkkých tkanív, ktoré sa podarilo objaviť v&nbsp;ruinách.

Tieto námietky v&nbsp;novej štúdii overil tím talianskych vedcov z&nbsp;Univerzity Roma Tre a&nbsp;Neapolskej univerzity Federica II. Konkrétne, vedci sa rozhodli presne stanoviť teplotu pyroklastických prúdov, ktoré mesto zasiahli. Využili desiatky vzoriek zuhoľnateného dreva, ktoré pochádzali z&nbsp;rôznych oblastí Herculanea. Uhlíky sú podľa výskumníkov obzvlášť užitočné v&nbsp;prípade, keď nejaké miesto zasiahne viacero pyroklastických prúdov za sebou, čo je aj prípad Herculanea. „Uhlíky sú jediný materiál, ktorého vlastnosti vypovedajú o&nbsp;teplote viacerých extrémnych teplotných udalostí, vďaka čomu prvýkrát dokážeme vyhodnotiť teplotný dosah erupcie Vezuvu z&nbsp;roku 79,“ píšu vedci, ktorých viedla geologička Alessandra Pensová. Analýza uhlíkov ukázala, že Herculaneum najprv spustošil pyroklastický prúd s&nbsp;teplotou až do 555 stupňov Celzia. „To postačí na spôsobenie okamžitej smrti človeka, ale zanechá na zemi len niekoľko centimetrov popola,“ uvádzajú výskumníci. Z&nbsp;dát, ktoré získali geológovia, zároveň vyplýva, že najvyššie teploty zasiahli sever mesta, pričom dodatočné sopečné mračná dosahovali o&nbsp;sto, respektíve dvesto stupňov menej než prvý pyroklastický prúd. Taktiež sa podarilo vysvetliť indície nízkych teplôt z&nbsp;juhu mesta. Tie podľa štúdie spôsobil kontakt vulkanického mračna s&nbsp;morskou vodou, ktoré ho prudko ochladilo.

Talianski geológovia vo svojej práci vyzdvihli viaceré nálezy fragmentov ľudských tiel, ktoré potvrdzujú „výbušný“ koniec obyvateľov Herculanea. Ide napríklad o&nbsp;úlomky roztrhaných lebiek, puknuté zuby alebo zlomky hmoty pripomínajúcej sklo, ktorá vznikla vplyvom extrémneho tepla na ľudský mozog. V&nbsp;neposlednom rade varujú dnešných obyvateľov okolia Vezuvu.

Na úpätí tejto ešte stále aktívnej sopky v&nbsp;zóne priamo ohrozenej prípadnou erupciou ich žije až 700-tisíc. Aby sa nezopakoval scenár z&nbsp;Herculanea, geológovia volajú po budovaní úkrytov, ktoré sú schopné „zamedziť akémukoľvek prieniku žeravého, prašného plynu“.