Písali sa šesťdesiate roky, keď malá Anička Kopáčová začínala spoznávať liečivú silu prírody. Spomína, ako šesť-sedemročná trávila víkendy i prázdniny na rozľahlých chtelnických lúkach. S babičkou zbierali bylinky, učila sa im porozumieť, užívala si slobodu, vôňu a pokoj malebného prostredia pod Malými Karpatmi. Ťažšie boli tie obyčajné dni doma.

Vyrastala v jednej miestnosti vrbovskej „židovne“ so štyrmi mladšími súrodencami a rodičmi. Neskôr otec skončil ako politický väzeň v jáchymovských uránových baniach, kde strávil trinásť a pol roka. Mama bola silne a neskrývane veriaca, čo Anke tiež nerobilo ideálny kádrový profil. Brány zaujímavejších škôl boli pre ňu zatvorené, a tak sa dala na dráhu kuchárky.

Aby toho nebolo málo, keď sa v osemnástich vydala za Jožka, muža, ktorý jej stojí po boku už viac než štyri desaťročia, nedokázala vysnívané spoločné dieťa donosiť. Potrat striedal potrat, osvedčené bylinky nezaberali.

Nič z toho vtedy mladú ženu nezlomilo, nič jej neubralo zo životnej energie ani z kanonády nákazlivého humoru, ktorým stále oplýva. Zdolala zdanlivo neprekonateľné prekážky a dnes je známa bylinkárka nielen u nás, ale aj ďaleko za našimi hranicami. Pacienti za ňou prichádzajú z celého sveta a v sušiarni, na starom, vyše 20-ročnom počítači píše už druhú knihu.

Idylka na okraji mesta

Je takmer poludnie, letné slnko ešte neútočí plnou silou, vôkol nás panuje pohoda a ticho, len občas prerušované kikiríkaním zaspatého kohúta. Anka, stále mladistvo pôsobiaca šesťdesiatnička, nás víta na priedomí poschodového domu na kraji Vrbového. Ďaleko od mestského ruchu, rovno vedľa poľa, ktorým sa v prachu vyschnutej zeme sporadicky preháňa osamelý traktor.

Takmer ideálne prostredie na život, keby sa na horizonte nečrtali obrysy atómovej elektrárne. „Vždy viem, keď im odtiaľ niečo unikne. Podľa potkanov. Čím ich je viac, tým horšie,“ prehodí, keď spolu vstupujeme do dvora. „Minulý rok ich bolo toľko, že sa navzájom požierali.“ 

Čaj z pamajoránu: Jeden z najobľúbenejších.
Čaj z pamajoránu: Jeden z najobľúbenejších.
Zdroj: MICHAL SMRCOK

Po pár metroch sa okolo nás roznesie ostrý štekot jedenásťročného jazvečíka Punťa. „Opatrne! Je to zákerák,“ varuje nás položartom Ankin manžel, keď sa s malým agresorom snažíme skamarátiť. „Niekedy rafne aj známych.“ Punťa však nebaví dlho byť jedovatým strážcom. Prejde pár minút, než nám nosom vytrvalo prisúva uslinenú loptičku, aby sme mu ju hádzali. Napriek svojmu veku je neúnavný.

Nakoniec musíme pred jeho vyčítavým zrakom uniknúť do záhrady, kde nám domáca pani ponúkne malé občerstvenie a hlavne džbán skvelého čaju z pamajoránu. „Ten patrí k mojim najobľúbenejším. Má všestranné využitie. Upokojuje, pomáha tráviacemu systému, je dobrý na priedušky či liečbu zápalových ochorení. A ešte aj výborne chutí,“ vysype na nás hneď skraja.

Pokračovanie na ďalšej strane.