Tradičná predstava o pravekých lovcoch a zberačoch vyzerá približne takto: kým muži kopijami a lukmi zdolávajú mamuty, soby či pratury, ženy zbierajú bobule, korienky a hľuzy či divé zrná. Nález 9-tisíc rokov starého hrobu v juhoamerických Andách však naznačuje, že takýto obraz je veľmi zjednodušený. „Je to archeologický objav, ktorý vyvracia vžitú predstavu o mužoch lovcoch,“ hovorí vedúci výskumu Randy Haas z Kalifornskej univerzity v Davise. „Ukazuje sa, že deľba práce bola u dávnych lovcov a zberačov odlišná a rovnejšia, než sme si mysleli.“

Žiaden ojedinelý prípad

Hrob objavili na nálezisku Wilamaya Patjxa v Peru. Archeológovia v ňom našli ľudské pozostatky sprevádzané loveckou výbavou a výbavou na spracovávanie úlovkov. Podľa Haasa takéto „milodary“ často odrážajú funkciu ľudí v dávnej spoločnosti. Máme teda do činenia s lovcom. Analýza pozostatkov však určila, že v hrobe neleží muž, ale žena.

Haas s kolegami následne skúmali, či ide o ojedinelú alebo bežnú situáciu. Analyzovali informácie takmer o 430 hroboch zo Severnej a z Južnej Ameriky datovaných do záveru ľadovej doby a začiatku nasledujúcej medziľadovej doby. Výbavu spájanú s lovom veľkých zvierat nieslo 27 hrobov. Z tohto počtu bolo až 11 žien. „To vedie k záveru, že účasť žien na love veľkej koristi bola zrejme významná,“hovorí Randy Haas.

Archeológ odhaduje, že v jednotlivých komunitách dávnych amerických lovcov a zberačov sa účasť žien na love veľkých zvierat pohybovala v rozmedzí 30 až 50 percent. „To je oveľa viac ako u dnešných lovcov a zberačov, kde je lov typicky mužská záležitosť,“ zdôrazňuje Haas.

Čo bolo inak?

Prečo účasť žien na love u neskorších lovcov a zberačov poklesla? Autori výskumu upozorňujú, že pod spojením lovci a zberači sa skrývajú skupiny s celkom odlišnou štruktúrou - spája ich len fakt, že nepestujú zdomácnené plodiny. Ženskú účasť na loveckých výpravách pritom podporujú viaceré, podľa všetkého veľmi starobylé zvyklosti, ako je spoločná výchova detí, ktorá odbremeňuje ženy od starostlivosti o potomkov, čo im dovoľuje loviť. „Aj spoločný skupinový lov má veľmi hlboké evolučné korene a podporuje príspevok všetkých členov komunity, čiže mužov, žien aj detí, pri love veľkých zvierat,“ píšu autori výskumu.

Podotýkajú, že účasť žien na loveckých výpravách bola pôvodne zrejme nevyhnutnosť. Vyžadovala ju prevládajúca lovecká stratégia - lov pomocou vrhačov oštepov. Tieto pomôcky síce umožňujú dohodiť oštepy na vzdialenosť viac ako sto metrov, ale sú pomerne nepresné. Na love sa teda muselo zúčastňovať množstvo útočníkov. Neskôr, keď vrhače oštepov nahradili luky a šípy, potreba ženskej (a detskej) účasti na love klesla. 

FOTO kamenných milodarov z hrobu ženy starom 9-tisíc rokov v GALÉRII>>

Amazonky - bojovníčky histórie

Ženy vykonávajúce „mužské“ roly lovca alebo bojovníka poznáme v mnohých ľudských spoločnostiach viac či menej dávnej histórie. Grécka mytológia hovorí o Amazonkách, bojovných ženách žijúcich pri pobreží Čierneho mora alebo pri Kaukaze. Historické jadro tradície sa spája s kočovnými stepnými národmi, ako boli Sarmati a Skýti, u ktorých podľa analýz pohrebísk ženy tvorili asi 20 až 25 percent bojovej sily.

Hroby žien, ktoré boli pochovávané so zbraňami - s lukostreleckou výbavou a dýkami - poznáme aj z medenej doby (asi pred 5-tisíc rokmi) strednej Európy. Podľa archeológov môže ísť o ženské bojovníčky, akési praveké amazonky. Ženy niekedy zastávali „mužské funkcie“ aj u Indiánov. Napríklad keď v kmeni Ojibwov nastane nedostatok mužských potomkov, rodiny vychovávajú jednu dcéru ako chlapca lovca. Podobné praktiky sú známe u aljašského kmeňa Kaskov alebo u Inuitov.