Tip na článok

Arménsko nie je krajina, je to len malá cestovná kancelária

Rekordná lanovka, vodka so slaninou a úprimná pohostinnosť. Aj také je Arménsko

Galéria k článku (12 fotografií )
Elegantná: Mladá obyvateľka Jerevanu kráča Kaskádami.
Manuálne: Rozhadzovanie posypového štrku je v Arménsku prácou drsných chlapíkov.
Námestie republiky: Leží v samom srdci Jerevanu.

Vybrať sa v čase snehových búrok do malej kaukazskej krajiny s rozlohou len o čosi väčšou ako polovica Slovenska prináša i kus nepohodlia. Je to však najlepšie obdobie na to, aby sme spoznali tvrdé životné podmienky domácich a okúsili ich prívetivé srdce.

Manuálne: Rozhadzovanie posypového štrku je v Arménsku prácou drsných chlapíkov.
Manuálne: Rozhadzovanie posypového štrku je v Arménsku prácou drsných chlapíkov.
PETER HUPKA

Pravouhlé ulice

„Arménsko nie je krajina, je to len malá cestovná kancelária,“ znie starý vtip na adresu domoviny z úst vodiča mikrobusu smerujúceho popri brehoch chladného jazera Sevan do arménskej metropoly Jerevan. Keď zvážime nielen veľkosť územia krajiny, ale i fakt, že tu žijú približne tri milióny obyvateľov, kým arménska diaspora vo svete počíta ďalších šesť až sedem, začína to tak vskutku vyzerať. „Stolom v kancelárii“ je v takom prípade Jerevan, mesto postavené, podobne ako väčšina arménskych sídel, z kvádrov hnedočerveného vulkanosedimentárneho tufu.

Hoci história osídlenia tejto lokality siaha do ôsmeho storočia pred naším letopočtom, súčasný Jerevan je novým mestom s precízne naplánovaným centrom s kruhovým pôdorysom, popretínaným pravouhlými ulicami. Najlepší výhľad naň je zo severnej strany, z mohutného schodiska pomenovaného Kaskády, ktoré vybudovali v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Námestie republiky: Leží v samom srdci Jerevanu.
Námestie republiky: Leží v samom srdci Jerevanu.
PETER HUPKA

Pásik zeme

Zaujímavejšia než život veľkomesta, v ktorého centre v posledných dekádach pribudlo niekoľko obchodných promenád lemovaných modernými budovami, je arménska príroda a vidiek. Počas putovania cestou kľukatiacou sa horami úzkeho územia vklineného medzi azerbajdžanskou exklávou Nachičevan a Náhorným Karabachom spravovaným Arménmi možno nadobudnúť pocit, že Arménsko je oveľa väčšie, ako sa na mape zdá.

Cez provinciu Vajots dzor, ktorej názov sa dá preložiť ako Údolie vzdychov, smerujeme do dvadsaťtisícového mesta Goris, ležiaceho v najjužnejšej časti krajiny, provincii Syunik. Mesto v údolí rieky Vararak má vzorne upravené centrum, no najzaujímavejšími sú miesta v okolí - horské hrebene a kláštor Tatev.

Taxikár: Seržimu z Gorisu sa jeho profesia páči i na dôchodku.
Taxikár: Seržimu z Gorisu sa jeho profesia páči i na dôchodku.
PETER HUPKA

Nedosiahnuteľné krídla

„Vďaka novej lanovke fungujúcej od roku 2010 prichádza do Tateva čoraz viac turistov,“ vraví dôchodca Serži, ktorý ma na starom žigulíku prerobenom na plyn vezie k údolnej stanici ležiacej neďaleko dediny Halidzor, asi dvadsať kilometrov od Gorisu. „Samozrejme, najmä v lete, teraz je tu pustejšie. A možno s cieľom dostatočného využitia lanovky vyasfaltovali len prvú polovicu cesty do dediny Tatev, aby nahor príliš veľa ľudí nechodilo autom,“ dodáva. Lanová dráha Tatevi tever, čo v arménskom jazyku znamená Tatevské krídla, je vo svete nadzemnej dopravy rekordmanom.

S dĺžkou trate vyše 5,7 kilometra ide o najdlhšiu lanovku s dvomi kabínami premávajúcimi oproti sebe, postavenou v jednom celku bez prestupných staníc. Podľa Guinnessovej knihy rekordov sa jej kabíny v najvyššom bode nachádzajú 360 metrov nad roklinou rieky Vorotan, jazdia rýchlosťou 37 kilometrov za hodinu a každá má kapacitu 25 cestujúcich. „Toto je riaditeľ Tatevských krídel!“ oznámi Serži, keď zastavíme na úrovni protiidúceho terénneho vozidla.

Cez okienko sa vykloní statný muž, takmer bez záujmu si prehliadne potenciálneho zákazníka lanovky a sucho skonštatuje: „Dnes nejazdí, máme revíziu a cez zimu premávame len po víkendoch!“ „Takto sa to nemá robiť!“ ospravedlňuje sa Serži, ktorý sa dušuje, že vozil nielen turistov, ale i celé generácie dôležitých miestnych politikov a ešte väčšmi sa rozhorčí, keď mu ukážem internetovú informáciu na stránke spoločnosti, podľa ktorej má byť na dnešný deň „let“ možný. Týmto honosným slovom stránka Tatevských krídel jazdu lanovkou nazýva. Nasleduje krátke dohadovanie o nadnesenej cene jazdy žigulíkom k Tatevskému kláštoru, po ktorom sa rozlúčime, a ďalej pokračujem pešo.

Kuchyňa: Tu kedysi mnísi piekli vlastný chlieb v peci pod úrovňou podlahy.
Kuchyňa: Tu kedysi mnísi piekli vlastný chlieb v peci pod úrovňou podlahy.
PETER HUPKA

Nečakané stretnutia

Tatevi vank, kláštor arménskej apoštolskej cirkvi z deviateho storočia ležiaci na bazaltovej náhornej plošine je nielen krásne, ale i silné miesto. Počas arménskej zimy sú jeho návštevníkmi najmä pútnici z blízkeho okolia. Klesáme do údolia rieky Vorotan a kláštor na strmom svahu oproti akoby sa každým krokom vzďaľoval. Nebo je jasné a svieti slnko, no zimné dni sú tu rovnako krátke ako v našich končinách a poponáhľať sa má svoj význam. „Naskoč rýchlo!“ zaznie z úst vodiča starého nákladného auta, ktoré sa spoza zákruty zjavilo akoby zázrakom.

Vyskakujem i s batohom na korbu, starý motor zaburáca a z kabíny lietajú do rokliny prázdne fľašky z vodky. „Vnútri majú veselo,“ poznamená pastier s bakuľou, ktorý sa tiež vezie na korbe a vzápätí ma pozýva domov. „Poď so mnou do dediny Hardžis, tam bývam a mám tam svoj dom a stádo. Máme radi hostí!“ Pozvania, ako je toto, sa neodmietajú. Sú oknom do ozajstného sveta domácich, zaujímavého aj bez lanoviek. „Za hodinu sa stretneme pred kláštorom!“ zavelí šľachovitý pastier a spolu s jedným z duchovných zmizne v prístavbe kláštora.

V domácnosti: Napriek skromnému vybaveniu domov je stôl skoro vždy plný
V domácnosti: Napriek skromnému vybaveniu domov je stôl skoro vždy plný
PETER HUPKA

Tatevi vank

Kláštor, kde v jedenástom storočí žilo a pôsobilo naraz aj vyše tisíc mníchov, zažil počas svojej histórie viacero vzostupov a pádov, niekoľkokrát bol poškodený i zemetrasením. Počas invázie v jedenástom storočí ho seldžuckí Turci vyplienili a zničili aj desaťtisíc cenných manuskriptov. Za vlády dynastie Orbelianovcov sa stal jedným z najvýznamnejších kultúrnych centier Arménov. Ďalšia skaza čakala Tatev za čias Timura, kým posledným obdobím väčšieho rozkvetu bolo sedemnáste a osemnáste storočie. Dnes je Tatevi vank tichým miestom rozjímania, jeho architektúra i energia miesta, na ktorom je postavený, dávajú jeho návšteve ďalší rozmer.

História a súčasnosť: Chrámový komplex svätej Anny v Jerevane zahŕňa i stredovekú kaplnku Katoghike.
História a súčasnosť: Chrámový komplex svätej Anny v Jerevane zahŕňa i stredovekú kaplnku Katoghike.
PETER HUPKA

Georgiho stádo

Keď v dohodnutom čase hľadám Georgiho, niet ho v blízkosti kláštora ani v centre neďalekej rovnomennej dediny. Kráčam naspäť strmými serpentínami k rieke Vorotan, keď ma celý upachtený dobieha so slovami: „V kláštore mi sľúbili päťsto dramov, keď vykopem jamu na uloženie potrubia. Len pred pár minútami som skončil!“ Za jediné euro v prepočte, sumu hodnú len niekoľkých sviečok v chráme, sa Georgi takmer tri hodiny lopotil a ešte je šťastný. „Prepáč mi, ale zem bola tvrdá a zmrznutá!“ ospravedlňuje sa dobrý a srdečný človek.

Keď zídeme k Vorotanu, úzkymi chodníčkami i rebríkmi zavesenými na skale ma vedie k termálnym prameňom ukrytým hlboko v rokline rieky pri mieste nazvanom Satani kamurdž, v preklade Čertov most. Teplá voda a jaskynky s malebnými travertínovými jazierkami pôsobia ako malý zázrak a kúpeľ v nich je príjemným okamihom osvieženia pred cestou do Georgiho dediny Hardžis. Príkrym svahom hlbokej doliny k nej smerujeme už po zotmení. Georgi sa pred nebezpečnými miestami vrúcne modlí a okrem hviezd a Mesiaca nám je spoločníkom túlavý biely psík kráčajúci nám v pätách až do Hardžisu.

Okolo križovatky s turistickou značkou, ktorú tu vybudovali Poliaci v rámci medzinárodnej pomoci, a starého chrámu v dedine zničenej zemetrasením, kde sa narodili i Georgiho rodičia, stúpame posledné metre do obce. „Krásne sú naše Bargušatské hory, pozri!“ vraví Georgi a rukou ukáže smerom na trojtisícové hrebene ožiarené mesačným svitom.

Nahlas dýchajúc dorazíme do dediny. Sú dve hodiny v noci a dobrý pastier je rád, keď otvára dvere svojho domu. Ako prvé ide nakŕmiť kozičky a kravy. „Pozri, aké sú zlaté!“ vraví s radosťou v hlase, držiac na rukách mláďatá kôz. „Teraz už môžeme večerať a spať!“ povie unavený, no spokojný človek, ktorý sa práve postaral o to najcennejšie, čo doma má.

Veterány: O autá sa tu ľudia príliš nestarajú.
Veterány: O autá sa tu ľudia príliš nestarajú.
PETER HUPKA

Noc a deň v Hardžise

Georgi žije sám a práve zvieratá mu robia spoločnosť a rozveseľujú jeho dni. Na pastiera má veľmi dobrú znalosť ruštiny i histórie. Keď spomenie niekoľko desiatok japonských slov, nestíham sa čudovať. „Kedysi som trénoval džudo,“ vraví na vysvetlenie, krájajúc jablká a zemiaky. Z nich bude po chvíli až neskutočne chutná večera doplnená zopár orechmi, čerstvým teplým mliekom a jogurtom macon, ktorý v Arménsku nemôže chýbať na žiadnom stole. Georgiho dom i jedálny lístok sú veľmi prosté, no zároveň z nich cítiť skutočný život horala.

Ráno je obloha zatiahnutá a z neba padajú prvé veľké vločky snehu. Po jednoduchých raňajkách sa Georgi zháči. „Máš roztrhané topánky, takto ťa nepustím ďalej. Môj sused a kamarát ti to zašije, je obuvník, neboj sa!“ Kráčame po susednej ulici, sneh vŕzga pod nohami a Georgi zabúcha na veľkú železnú bránu. Vojdeme do útulného domu, kde pri piecke sedí územčistý starší muž s veselými očami hlboko zasadenýmiv okrúhlej tvári. „Vítam hostí! Ja som Margevos!“ povie a jeho žena nám vzápätí prinesie čierny čaj so sladkým lekvárom.

Kým Margevos precíznymi ťahmi zošíva topánky, jeho syn Noraid, ktorý spolu ženou a synom žijú v ruskom Brjansku, rozpráva o ich situácii a práci v zahraničí. „Dostávam tam na stavbe mesačne pätnásťtisíc rubľov - v prepočte okolo dvestoštyridsať eur. Žiadny Rus za tie peniaze robiť nebude, ale my z nich vyžijeme. Bolo by hlúpe tvrdiť, že im berieme prácu, robíme jednoducho takú, o ktorú nik z domácich nemá záujem,“ vraví Noraid.

Margevosova manželka nás všetkých pohostí polievkou a šikovný obuvník mi podáva opravené topánky so slovami: „Neopováž sa mi platiť! Si náš hosť.“ Lúčim sa so srdečnými Hardžisanmi, príjemná návšteva sa končí ich varovaním: „Nie že pôjdeš na hlavnú cestu do Gorisu pešo! Už tu niekoľkí v snehovej búrke zamrzli...“ Na ich slová našťastie nedôjde - posádka staručkej bielej Volgy ma späť do Gorisu ochotne dovezie stopom.

Tatevské krídla: Táto lanovka je guinnessovskou rekordmankou
Tatevské krídla: Táto lanovka je guinnessovskou rekordmankou
PETER HUPKA

Autobusy do Iránu

Sneženie neustáva ani za súmraku, práve naopak. Do mesta Meghri, ležiaceho v blízkosti iránskej hranice, sa možno dostať i linkovým autobusom Jerevan - Teherán, ktorý Gorisom každodenne prechádza. Jeho cestujúcimi sú prevažne Iránci, ktorí Arménsko bez preháňania milujú. S krajinou pod Araratom má Irán dobré vzťahy a podľa slov Iráncov je pre nich Arménsko ostrovom slobody a miestom, kde môžu oddychovať, oslavovať a naplno žiť. Dnes však veľa dôvodov na oslavu nie je. V hustom snežení kľučkujeme pomedzi skrížené kamióny, iránski vodiči s náladou pod psa montujú na kolesá reťaze.

Prekonať stopäťdesiatkilometrovú vzdialenosť do mesta Meghri nám trvá štrnásť hodín, najkritickejším miestom je Meghrinský priesmyk vysoký 2 535 metrov. Vodiči kamiónov čakajúci v motoreste na okraji Meghri sú v celkom inej nálade - rezignovali už dávno, pretože im je jasné, že majú niekoľko dní voľna. Pijú vodku, zajedajú ju slaninou a rozhovor s náhodným cudzincom im je nielen rozveselením, ale i možnosťou ukázať arménsku pohostinnosť. Niekedy sa jednoducho nedá ísť spať skôr ako tesne pred východom slnka.

Zorac karer: Kamenný komplex s 223 menhirmi z doby bronzovej slúžil pravdepodobne ako observatórium.
Zorac karer: Kamenný komplex s 223 menhirmi z doby bronzovej slúžil pravdepodobne ako observatórium.
PETER HUPKA

Muži s metrom

Špicaté zasnežené hory nad Meghri vytvárajú bizarné obrazy. Pripomínajú stredoveké maľby fiktívnych, prikrášlených štítov s tým rozdielom, že tieto sú ozajstné. Na jeden z nich, ležiaci priamo nad mestom a ozdobený krížom, sa opatrne vyberiem, cesta nahor je rovnako vzrušujúca ako prechádzka po okolí mesta. Jedna výhľadom, druhá stretnutím pripomínajúcim socialistické časy.

„Dúfam, že si tu nerobil fotky,“ vraví pohraničník vystupujúci z terénneho vozidla, keď kráčam po brehu rieky Aras na okraji Meghri. „Je tu pohraničná zóna,“ prízvukuje neodškriepiteľný fakt a „pre istotu“ si na mobil odfotografuje poslednú stránku môjho pasu. Za vodami Arasu sa Arménsko končí a na cestu ďalej nie je priestor ani víza. Je čas vrátiť sa do Jerevanu.

Po drobnej nepríjemnosti s pohraničníkom sa šťastena k pútnikovi otáča prívetivejšou stranou. „Ahoj, som Ašot a toto je môj kolega Pavol. Ak máš čas a chuť na geografický výlet po Arménsku, vezmeme ťa až do Jerevanu!“ vraví sympatický vodič stopnutého terénneho auta. Ašot a Paša majú reklamnú firmu a obchádzajú všetky mestá v krajine, aby zmerali veľkosť objednaných reklamných banerov pre jedného z mobilných operátorov.

Ašot je Armén a jeho hoby je lietanie na paraglajde, Pavel pochádza z Ruska, no žije v Arménsku. Nasledujúce dva dni sú odmenou cestovateľa. Počas „služobnej cesty“ si odskočíme na „arménsky Stonehenge“ - kamenný komplex Zorac Karer z doby bronzovej, nazývaný aj Karaundž, či karavánsaraj zo štrnásteho storočia pod dvaapoltisícmetrovým Selimským priesmykom. Biele búrky, keď vo víchrici nevidieť ani na krok, i čakanie na snežnú frézu sa lepšie ťahajú v trojici. A ešte lepšie s humorom!

Výstava pod Kaskádami: Nájdeme tu skulptúry od výmyslu sveta.
Výstava pod Kaskádami: Nájdeme tu skulptúry od výmyslu sveta.
PETER HUPKA

Gazon zasejan

Arméni sú národ vtipný a utiahnuť si dokážu i sami zo seba. Pretože ich priezviská spravidla končia príponou -jan či -ian, radi sa bavia na slovách s úplne iným významom, no podobnou výslovnosťou. Jedným z takýchto slovných spojení je gazon zasejan, čo po rusky znamená trávnik je vysadený. Tabuľka s takýmto textom slúži najčastejšie na výstrahu pre nedisciplinovaných chodcov. Zároveň však silne pripomína arménske meno. Ašot počas dlhej jazdy do Jerevanu povie svoj obľúbený žart.

„Príde Armén do Moskvy, pri parku si kľakne a začne sa modliť. Okoloidúci sa ho pýtajú: Čo to robíš? Muž odpovedá: Akože čo, modlím sa, je tu mohyla a v nej leží náš človek!“ „V čase sociálnych sietí toto fiktívne meno doslova zľudovelo a na Facebooku sa dnes každý druhý Armén volá Gazon Zasejan,“ vraví so smiechom Ašot. Keď sa na druhý večer v Jerevane lúčime, nie sme viac jeden druhému cudzí. „A vráť sa sem v lete, určite!“ povie na rozlúčku. „Vtedy sa snehy roztopia, zohreje nás slnko a na chate môžeme pokojne vysadiť aj nejaký ten trávnik!“

Kaskády: Najznámejšie schodisko v Jerevane prekonáva výšku 118 metrov.
Kaskády: Najznámejšie schodisko v Jerevane prekonáva výšku 118 metrov.
PETER HUPKA
VIDEO Plus 7 Dní