Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

V&nbsp; roku 2017 našli zamrznutého muža pri atletickom štadióne v Nitre. V januári 2020 prvým väčším nočným mrazom podľahol 62-ročný bezdomovec Michal, ktorý zomrel posediačky na následky podchladenia pri železničnej stanici v Banskej Bystrici. To je len zopár príkladov. Vlani na Slovensku skolilo podchladenie päť ľudí bez domova. Teploty pod nulou im dajú zabrať.

Často je ich jediným majetkom len to, čo majú na&nbsp;sebe. Cez deň sa pred zimou skryjú v&nbsp;obchodných centrách či na&nbsp;staniciach, v&nbsp;noci je to však horšie. „Niektorí sa vozia po&nbsp;Bratislave nočnými spojmi, iní sa zložia niekde vo výklenku, v&nbsp;lesíku či pod balkónmi a&nbsp;prikryjú dekami a&nbsp;kabátmi,“ opísal nám Milan, ktorý je na&nbsp;ulici jeden rok. Svoju prvú zimu bez domova zvláda aj vďaka tomu, že sa na&nbsp;noc uchýli do&nbsp;bratislavskej Nocľahárne svätého Vincenta de Paul, známej aj ako Depaul.

Každý večer na&nbsp;toto odľahlé miesto v&nbsp;štyroch hodinových intervaloch prichádza linka číslo 163. Pasažieri, ktorí celý svoj majetok nosia so sebou, sa s&nbsp;nami podelili o&nbsp;svoje trpké osudy aj skúsenosti.

Bežný človek do&nbsp;tohto autobusu MHD nenastúpi. A&nbsp;ak predsa, vodič ho pre istotu upozorní. Vozí ľudí bez domova do&nbsp;nocľahárne, aby nevyužívali linku číslo 61 smerom na&nbsp;letisko. Tí, ktorí prišli o&nbsp;strechu nad hlavou, sú totiž rôzni: občas aj hluční, riadne potúžení alkoholom či ľahostajní k&nbsp;hygiene. Aj preto sú v&nbsp;linke 163 staršie koženkové sedačky. Funguje od&nbsp;roku 2021 a&nbsp;jej vznik inicioval vodič Roman, ktorý sa v&nbsp;obsluhe vozidla strieda s&nbsp;kolegom. Pasažieri si pochvaľujú. Vďaka novej linke nemusia ísť pätnásť minút pešo, pretože má konečnú na&nbsp;odľahlej ceste pár metrov od&nbsp;budovy, kde môžu prespať.

Nasadneme do posledného spoja, ktorý mieri na&nbsp;zastávku Za&nbsp;Mokráňom. Je presne dvadsať hodín a&nbsp;dvadsaťpäť minút. „Väčšina cestuje od&nbsp;siedmej, vtedy otvárajú nocľaháreň,“ pripomenie vodič.

Na&nbsp;Račianskom mýte čakajú traja ľudia, na&nbsp;Trnavskom mýte ich je už viac ako desať. Niektorí vojdú s&nbsp;taškami, iní len s&nbsp;tým, čo majú na&nbsp;sebe. Veková hranica je rozmanitá. Najviac však prekvapia mladšie ročníky, napríklad tridsiatničky, ktoré sú v&nbsp;prekvapivo dobrej nálade. Pred nimi sedia oproti sebe dvaja muži. Do&nbsp;nocľahárne cestujú pravidelne. Jeden si zariadenie pochvaľuje. Zažil horšie časy. „Spával som vonku pri vlakovej stanici v&nbsp;lesíku v&nbsp;Podunajských Biskupiciach. Kamaráti mi doniesli paplóny, deky, oblečenie. Potom ma ďalší ubytoval v&nbsp;chatke v&nbsp;záhradkárskej oblasti, aby som nezamrzol,“ spomína.

Druhý sa nám posťažuje na&nbsp;„východniarov a&nbsp;Záhorákov“. „Bijú sa, bordel robia v&nbsp;nocľahárni,“ povzdychne si.

Ďalší, Michal, pochádza z&nbsp;Banskej Hodruše neďaleko Banskej Štiavnice. Sedí ticho sám a&nbsp;popíja pivo z&nbsp;plechovky. Na&nbsp;ulici je od&nbsp;roku 2005, nocľaháreň využíva od&nbsp;roku 2015. Predtým trávil zimy na&nbsp;strednom Slovensku. Vonku. „Ešte som bol mladý,“ reaguje na&nbsp;otázku, ako zvládal tuhé mrazy. Zložil sa v&nbsp;parku či v&nbsp;lese a&nbsp;poprikrýval kabátmi. „Rodina ma o&nbsp;všetko obrala. Rodičia mi umreli a&nbsp;potom to už išlo. Musel som zo stredného Slovenska odísť, lebo by som im tam všetko podpálil a&nbsp;skončil by som v&nbsp;base,“ zrazu sa v&nbsp;jeho hlase objaví zlosť na&nbsp;príbuzných.

Niektorí sedia ticho, len ťažko zmierení s&nbsp;osudom. Ako muž v&nbsp;modernom čistom oblečení, okolo ktorého sa šíri príjemný pánsky parfum. Hovorí pokojne, hoci s&nbsp;pocitom krivdy. V&nbsp;decembri ho prepustili z&nbsp;väzenia a&nbsp;odvtedy je na&nbsp;ulici. Pýtame sa, za&nbsp;čo sedel. „Krádeže, podvody a&nbsp;tak,“ poznamená. „Aj teraz kradnem. Inak by som nemal z&nbsp;čoho žiť,“ dodá flegmaticky. Roboty vraj nie je, len brigády a&nbsp;z&nbsp;tých si bývanie nezaplatí. Musí sa teda uchýliť do&nbsp;nocľahárne, v&nbsp;ktorej sú najväčším problémom samotní bezdomovci. Nie všetci sú ohľaduplní a&nbsp;čistotní.

Aj v&nbsp;autobuse sú niektorí hlučnejší. K&nbsp;žiadnej roztržke, našťastie, nedôjde. Asi o&nbsp;sedemnásť minút dorazí autobus na&nbsp;konečnú a&nbsp;cestujúci sa vyhrnú von, aby sa čo najskôr dostali na&nbsp;miesto, kde si môžu chvíľu pospať. Vodiča ešte čaká čistenie vozidla.

Pred nocľahárňou je každý deň rušno už od&nbsp;osemnástej hodiny. Niektorí čakajú v&nbsp;rade, hoci zariadenie otvárajú až o&nbsp;hodinu. Iní ešte vyfajčia zopár cigariet a&nbsp;nalejú do&nbsp;seba pár hltov vodky či vína.

Bývalé sklady slúžia ľuďom bez domova od&nbsp;roku 2006. K&nbsp;dispozícii majú dvesto postelí a&nbsp;nočné ubytovanie je dostupné pre každého, dokonca aj pre ľudí pod vplyvom alkoholu a&nbsp;drog. Jedinou podmienkou je, že klienti nesmú užívať omamné látky v&nbsp;priestoroch nocľahárne. Netolerujú ani ohrozovanie či už zamestnancov, alebo ďalších spolunocľažníkov. V&nbsp;novej budove je o&nbsp;niečo útulnejšie, v&nbsp;staršej hale sú vedľa seba desiatky postelí. Prichádzajúci sa zaregistruje, zaplatí jedno euro, dostane číslo, plachtu a&nbsp;deku. Hlad na&nbsp;chvíľu zaženie teplou polievkou.

„Sú tu rôzni ľudia,“ povzdychne si Milan, ktorý má príjemné vystupovanie a&nbsp;keby ste ho stretli na&nbsp;ulici, medzi bezdomovcov ho určite nezaradíte. Cez leto si privyrába záhradníckymi prácami, v&nbsp;zime prácu hľadá ťažie. „Mal som dvoje značkové tenisky, na&nbsp;ktoré som zarobil a&nbsp;jeden Róm mi ich ukradol. Tak som ho dobil. Potom prišla vedúca aj policajti. V&nbsp;nocľahárni mi dali na&nbsp;dva roky zákaz vstupu. Chvíľu som spával v&nbsp;stane, ešteže bolo leto. Išiel som však za&nbsp;ňou, ospravedlnil sa a&nbsp;poprosil, aby to zrušila. Hovorila, že sa musí poradiť, ale už tu môžem byť. Mám spávať obutý, aby mi niekto niečo nevzal?“ krúti hlavou.

Staršia pani pred budovou je v&nbsp;žalostnom stave. Poriadne podgurážená sa zložila na&nbsp;lavičke, ledva sa udrží v&nbsp;sede. Keď sa pokúsi vstať, o&nbsp;pár sekúnd padá. „Ona stále pije,“ komentujú ďalší čakajúci.

O&nbsp;pár metrov ďalej sa z&nbsp;prehrávača hlasno ozýva song Blaze of Glory od Jona Bon Joviho. Na&nbsp;múriku sedí na&nbsp;pohľad výstredný pár - blondínka v&nbsp;bielom kožuchu a&nbsp;vysoký muž. Okolo nich je niekoľko tašiek. „Sú z&nbsp;Poľska,“ vysvetlí nám Milan, dvojica totiž na naše otázky nereaguje. Pri našom spoločníkovi sa objaví mladý muž, Marek. Na ulici je po maminej smrti aj s otcom. Ten sa okolo dvadsiatej hodiny dostal do nocľahárne, mladíka dnu nepustia. Aký zákaz porušil, sme sa nedozvedeli.

V&nbsp;januári tohto roku mali záchranári výjazd k&nbsp;88 podchladeným ľuďom. Podľa údajov operačného strediska Záchrannej zdravotnej služby SR (OS ZZS SR) v&nbsp;minulom roku potrebovalo pomoc až 313 pacientov poznačených nízkymi teplotami, piatich z&nbsp;nich sa nepodarilo zachrániť a&nbsp;zomreli. Boli to ľudia bez domova. Mrazivé zimné dni bývajú pre tieto osoby najťažším obdobím v&nbsp;roku. Na&nbsp;ulici čelia umrznutiu, omrzlinám končatín, podchladeniu aj ďalším chorobám. Hoci si myslia, že to zvládnu. „Spával som niekde vo výklenku, mal som deku, paplón. Som odolný,“ hovorí Miro, ktorého všetci poznajú pod prezývkou Kuko. „Podľa tej relácie s&nbsp;Patríciou Jariabkovou. Mal som také veľké kučeravé vlasy ako tá bábka,“ smeje sa.

O&nbsp;Depaule sa dozvedel od&nbsp;kamaráta, prespáva v&nbsp;zariadení už tri týždne. Dovtedy trávil noci vonku, predtým na&nbsp;ubytovni v&nbsp;Kopčanoch. „Moja mama mala alzheimera, bývali sme spolu v&nbsp;byte v&nbsp;Petržalke, ktorý napísala na&nbsp;brata. Po&nbsp;jej smrti ma vyhodil. Vlastný brat. Zanevrel som na&nbsp;svoju rodinu. Nezaujímajú ma. Mám kamarátov, ktorí mi pomohli a&nbsp;pomáhajú aj teraz. Tí sú mi bližší ako príbuzní. Keď ide o&nbsp;majetky, rodina je najhoršia,“ hovorí otvorene Kuko, ktorý je na&nbsp;ulici jedenásť rokov. A&nbsp;zrejme ešte dlho bude. Ak nepodcení zimu a&nbsp;podarí sa mu aspoň z&nbsp;času na&nbsp;čas nájsť prácu.

Za&nbsp;niekoľko hodín som poriadne vymrzla a&nbsp;vypočula si desiatky smutných príbehov. So zovretým srdcom som sledovala, ako sa viac než stovka ľudí teší z&nbsp;tej najobyčajnejšej veci - že má vôbec kde pre­spať. Hoci v&nbsp;spoločnosti, ktorú si sami nevybrali, v&nbsp;podmienkach, ktoré majú od&nbsp;domova na&nbsp;míle ďaleko. Návrat do&nbsp;toho môjho, teplého a&nbsp;plného lásky, bol o&nbsp;to radostnejší.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/autobuse-ktory-vozi-bezdomovcov-noclaharne-chlast-zapach-beznadej-priatelstva" target="_blank" rel="noopener">FOTO v GALÉRII: Len pre silné žalúdky!</a>

Podchladenie je jav, pri ktorom klesá teplota tela pod 35 stupňov Celzia. „Miernejšia forma sa prejavuje triaškou končatín, závratmi, zrýchleným dýchaním až apatiou. Pri strednej forme bez pomoci tretej osoby už hrozí prechod do ťažkej formy, pretože postihnutý človek stráca schopnosť racionálne konať a vlastnými silami s podchladením bojovať. No a pri ťažkej forme postupne začínajú zlyhávať životné funkcie, podchladený je v bezvedomí a bez okamžitej pomoci hrozí smrť,“ opisuje záchranár MUDr. Martin Balko. Zároveň upozorní, že k podchladeniu môže dôjsť aj pri teplote nad nulou, ak je postihnutý nedostatočne oblečený alebo dlhšie v mokrých šatách. Ohrozený môže byť aj senior so zhoršenou mobilitou, keď je dlhodobo v prostredí s teplotou okolo 15 stupňov Celzia, či človek pod vplyvom alkoholu a iných látok.

Včasná pomoc môže v&nbsp;mnohých prípadoch zachrániť život či zmierniť následky podchladenia na&nbsp;zdravotnom stave. A&nbsp;pritom stačí len ľudský prístup a&nbsp;tri jednoduché kroky, ktoré zvládne každý okoloidúci - osloviť ležiaceho, zavolať na&nbsp;číslo 155 a&nbsp;dostať zachraňovaného zo zimy do&nbsp;tepla. Len telefonát na&nbsp;príslušné číslo však nestačí. „Niektorí volajúci kontaktujú tiesňovú linku 155 s&nbsp;tým, že vidia ležať človeka na&nbsp;zemi, ale odmietajú ísť mu reálne pomôcť. Nechcú sa ani za&nbsp;telefonickej asistencie našich operátorov presvedčiť o&nbsp;jeho stave s&nbsp;odôvodnením, že sa ponáhľajú alebo miestom už prešli. To sťažuje prácu operátorom aj záchranárom a&nbsp;v&nbsp;konečnom dôsledku to môže mať fatálne následky pre pacienta,“ zdôrazňuje hovorkyňa OS ZZS SR Alena Krčová.