Tip na článok
Ganga: V Bangladéši ju volajú Padma.

Bangládešom po vode. POZRITE si úchvatné fotografie z miesta, kde nenájdete odpadky

Môj život sa skončí v Gange, preblesklo mi hlavou, keď ma zobudil náraz a škrípanie plechov. Bangladéšska lodná doprava po rieke, ktorú tu volajú Padma, nemá práve najlepšiu povesť.

Galéria k článku (11 fotografií )
Mestská doprava: Cestujúcich v Dháke prepravujú po rieke malé loďky.
Cestou z medresy: Chlapci sa vracajú z náboženskej islamskej školy v Barisale.
Štvrť chudobných: Ženy z najchudobnejších obydlí mesta Barisal.

Žiadalo si to nejaký čas pátrania, objaviť miesto, kde predávajú lodné lístky. Ak ste v Dháke prvýkrát, zaručene vás zarazí, aká je zasypaná odpadkami. Aj keď ste už v Ázii videli všeličo. Stále dúfate, že v starom meste to bude iné. Že pri Gange, teda v Bangladéši Padme, musí existovať nejaké príjemné miesto. Napríklad Sadarghat, z ktorého odchádzajú lode. Predstavujete si gháty v indických mestách, síce tiež zahádzané smeťami, ale aspoň honosné a s historickou hodnotou. V Bangladéši však narazíte iba na rad plechových lodných mól ponorených v odpadkoch. Rovno na tých odpadkoch trhovníci predávajú šťavnaté ovocie a bufetári varia chutné občerstvenie.

Ikonická Raketa

Zistiť však, kde kúpiť lodný lístok na legendárne plavidlo Raketa štátnej plavebnej spoločnosti BIWTA, je na dlhé lakte. Jeden vám ukáže doľava, druhý doprava. Idete doľava. Tam vás pošlú doprava. Odtiaľ zas doľava. Sláva, konečne niečo, čo vyzerá ako budova a nástupištia. Naspäť, máva na vás muž za okienkom. Za vstup sa platí. Smiešna suma, päť ták, necelých päť centov, asi prevencia pred otravnými trhovníkmi a žobrákmi. Konečne ste vnútri. No nikde žiadna kancelária. Opäť na ulicu. Vľavo, vpravo. Konečne nejaká dobrá duša tuší, čo hľadáte. Vysvetlí to cyklorikšiarovi a on vás vezie doprava k akejsi budove a ukáže na otvor na prízemí. Vyzerá ako sklad s hlinenou podlahou, sú tam aj veľké váhy a pár vriec niečoho. Traja muži spokojne debatujú. Lístok na loď? Ktorá trieda? Ak vyššia ako tretia, tak treba ísť na štvrté poschodie.

O. k. Prvé tri poschodia budovy sú úplne prázdne. Na štvrtom konečne vidím kancelárie. Pilne tu pracujú štyria zamestnanci. Dvaja debatujú, tretí sa venuje svojmu obedu a štvrtý číta noviny. Ale nie. Ikonická Raketa, niektorý z troch storočných parníkov, ktoré tu zanechali ešte Briti počas kolonizácie, práve dnes nejde. Všetci turistickí sprievodcovia opisujú plavbu touto loďou ako „zážitok na celý život“. Zachovala sa totiž takmer v pôvodnom stave, až na parný pohon, ktorý nahradil klasický motor. Kúpim si teda lístok na MV Bangali. Jedno z ošumelých, švábmi prelezených plechových monštier, aké denne prevážajú po Gange státisíce pasažierov. Neskôr na rieke stretnem aj slávnu Raketu. Od romantického plavidla, nad ktorým sa rozplývajú vo svojich blogoch rôzni cestovatelia, má však podľa mňa ďaleko. Skutočne je v stave, v akom ju tu zanechali Briti. Mám pocit, že bangladéšski údržbári sa jej nedotkli celých sto rokov.

Predavač zeleniny: V oblasti bez ciest prichádzajú trhovníci ponúkať svoj tovar na loďkách.
Predavač zeleniny: V oblasti bez ciest prichádzajú trhovníci ponúkať svoj tovar na loďkách.
Jana Čavojská

Inšallah

Dháku opúšťame podvečer. Slnko pomaly zapadá. Veľkým trajektom križujú cestu malé drevené loďky, ktoré prepravujú cestujúcich a tovar cez rieku. Na vode platí právo silnejšieho. Menší musí uhnúť. Občas som mala pocit, že to nemôže dopadnúť dobre. Že tá úbohá lodička to nezvládne a zmizne kdesi pod kovovým monštrom. Napriek hustej premávke na rieke sa vždy nejako upratali.

Uprostred noci zrazu loďou trhne. Cítim náraz, počujem škrípanie plechov. Môj život sa skončí v Gange, napadne mi v prvom momente. Teda tu v Bangladéši v Padme... S ďalšími cestujúcimi vybiehame na palubu. Je tma a hmla. Vidno iba vodu na jednej strane a vodu na druhej strane. Ganga je tu širokánska a studená. Ako dlho v nej človek vydrží plávať? A ktovie, ako ďaleko je breh. Po chvíli to zistíme. Je rovno pred nami. Kapitán doň v hustej hmle narazil. Vraj je to v poriadku a netreba sa báť, hovorí mi spolucestujúci, ktorý ináč pracuje pre vládu na vylepšeniach verejnej dopravy v Bangladéši.

Motory zarevú a predok plavidla postupne oslobodia. Plávame ďalej. Krokom. Cez hustú hmlu nič nevidno. Okolo sú ďalšie lode. Náš kapitán a ich kapitáni neustále trúbia, aby na seba upozornili. Silné čelné reflektory sa snažia presvietiť hmlu. Plavidlá sa pred nami vynárajú vzdialené len niekoľko centimetrov. Pomaličky sa obchádzame. Niektoré lode nemajú sirénu. Dávajú o sebe vedieť búchaním palicou o plechy. Náš kapitán na mostíku hovorí iba „inšallah“ a pomaličky pokračuje v plavbe. Zopár ochotných cestujúcich na prove kričí do hmly pred nami. Pomáhajú upozorňovať ostatné plavidlá.

V delte

Bangladéš je krajina na vode. Veľkú časť územia pokrýva delta riek Ganga a Brahmaputra. Rieky sú dôležité dopravné tepny. V období sucha majú vodné cesty 3 865 kilometrov a v období dažďov až 5 968 kilometrov. Po vode sa denne presúvajú ľudia aj náklad. Plavidlá sú rôzne. Od trajektov pre stovky pasažierov až po drevené škrupinky, ktoré unesú jedného-dvoch ľudí. Bezpečnosť, to je už iná vec. Tretia trieda na trajektoch znamená, že ľudia cestujú sediac a spiac na podlahe veľkého priestoru spodnej paluby. Trajekty majú veľkú kapacitu, preto má každé nešťastie veľa obetí. No keď si to číslo porovnáme s počtom cestujúcich, koľkí sa denne prepravia bezpečne do cieľa, stále ide o spoľahlivý spôsob dopravy.

Nakoniec sme sa v to zahmlené ráno šťastne dostali do mesta Barisal. Loď pokračovala až do Khulny. To je obľúbená destinácia vďaka národnému parku Sundarban. Desaťtisíc štvorcových kilometrov mangrovníkového lesa, o ktorý sa delí Bangladéš s Indiou. Tento les v ústí a záplavovej oblasti riek Ganga, Brahmaputra a Meghna je na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Turisti si prenajímajú loďky a vydávajú sa na nich na niekoľkodňovú plavbu po kanáloch. Žije tu bengálsky tiger a správa národného parku vybudovala niekoľko základní s vyhliadkovými chodníkmi, z ktorých možno tigra bezpečne pozorovať. Hoci zazrieť ho je naozaj veľké šťastie. V národnom parku ich podľa sčítania z roku 2017 zostala iba stovka.

V Sundarbane však nežijú ľudia. S výnimkou niekoľkých lokalít na morskom pobreží a pár ostrovov, kam prichádzajú na niekoľko týždňov v roku rybári. Kto chce vidieť život ľudí v delte Gangy, mal by prísť radšej do Barisalu, nasadnúť do loďky a plaviť sa po úzkych kanáloch. Na ich brehoch sú dedinky, kam nevedú cesty, iba riečne ramená.

Robotník: Muža, ktorý vyberá z pece vypálené tehly, pokrýva červený prach.
Robotník: Muža, ktorý vyberá z pece vypálené tehly, pokrýva červený prach.
Jana Čavojská

Zmiešať a jesť rukami

Je zimné zahmlené ráno. Áno, aj v Bangladéši sú zimné rána chladné. Niekedy nie je viac ako osem stupňov. Šofér motorikše z Barisalu do Banaripary mal chuť na raňajky. Tak sme sa zastavili v búde pri ceste. Horia tu ohne, na jednom sa varí dhál z červenej šošovice a na druhom voda na čaj vo veľkom čajníku. Bangladéšania raňajkujú väčšinou riedky dhál s chlebovou plackou čapátí a sladký čaj, zeleninu varenú v riedkej omáčke. Čakala som, že vzhľadom na spoločnú históriu bude bangladéšska kuchyňa podobná indickej. Veľa jedál sa síce volá rovnako, no sú úplne iné. V Bangladéši používajú trochu iné koreniny, viac limetky a iných kyslých chutí a omáčky nie sú také ťažké smotanové, skôr jednoduchšie a redšie.

Tashdid, ktorý mi tlmočil pri príprave jednej reportáže, mi ukázal, ako má vyzerať pravý bangladéšsky obed alebo večera. „Tanier si potrieš kolieskom limetky. Potom naň naleješ teplú vodu a vyleješ ju. Na povrchu taniera ti zostane svieža limetková chuť a zmieša sa s každým jedlom.“ Zatiaľ to vyzeralo dobre. Obaja sme si ponatierali taniere. Na stole nám medzitým pristálo niekoľko zeleninových jedál v malých miskách. Spolu­stolovníci sa o ne delia. Ak vám niečo chutí, vypýtate si misku doplniť. Za túto dupľu neplatíte. „A teraz si naberieš ryžu a z každého jedla z misky. Všetko zmiešaš a ješ rukou.“

Tashdid si naozaj na tanieri zmiešal štyri rozličné jedlá dokopy a jedol ich.

„Odkedy som sa vrátil z Dubaja, naozaj sa hanbím za to, ako my Bangladéšania jeme,“ povedal mi iný môj kamarát, Russel. V Dubaji pracoval niekoľko rokov na recepcii v hoteli. Tam sa mu prestalo páčiť všetko miešať dokopy. Ináč je bangladéšske jedlo výborné. Rozmaznaný žalúdok môže mať problém jedine s množstvom korenín.

U tehliarov

Banaripara je skoro ráno ponorená do hmly. Na móle čaká zopár ľudí na loďky, ktoré ich dopravia do dedín, kam nevedú cesty. Po kanáloch funguje takáto hromadná doprava. Cestujúci sa vynárajú z hmly. Kúsok od brehu vidno obrysy niekoľkých člnov, zviazaných dokopy. Okrúhle strechy nad stredovou časťou vytvárajú obytný priestor. „Žijú na nich Rómovia. Živia sa lovom rýb,“ vysvetľujú mi na móle mladí muži, ktorí vedia po anglicky.

Onedlho pripláva moja loďka. Vydáme sa na cestu do hmly. Najprv krížom cez rieku Sandha. Z brehu sa vynárajú obrysy tehelne. V tejto časti sveta je pálenie tehál náročná nemechanizovaná práca pre celé rodiny robotníkov. Pomáhajú už malé deti. Žijú priamo pri vysokých peciach v jednoduchých prístreškoch. Jednotlivé partie kopú hlinu, miešajú ju s vodou, tvarujú tehly pomocou drevených foriem so znakom majiteľa tehelne, zvážajú ich na cyklorikšiach k peci, kde sa každá várka vypaľuje 48 hodín. Keď pec vychladne, robotníci tehly vynosia na breh rieky Sandha a naložia do lodí, ktoré ich rozvezú zákazníkom. Celý proces absolvujú bez akýchkoľvek ochranných prostriedkov, ak nerátam jednoduché sandále z hrubých drevených dosák pre tých, ktorí prikladajú uhlie do otvorov vo vrchnej časti pece. Jej povrch je taký horúci, že by im bez tejto provizórnej, ručne zhlobenej obuvi spálil chodidlá. Robotníci, ktorí robia s hlinou, sú siví, tí, ktorí nakladajú hotové tehly, zas pokrytí vrstvou oranžového prachu. V záplavových oblastiach Bangladéša je pôda ideálna na výrobu pálených tehál. Preto je tu množstvo tehelní. Legálnych aj ilegálnych, ktoré platia robotníkom málo a znečisťujú ovzdušie. Po tehlách je v rýchlo rastúcich bangladéšskych veľkomestách obrovský dopyt. Pre desaťtisíce jednoduchých ľudí predstavuje práca v tehelniach jedinú možnosť, ako prežiť. Že je to takmer otrocká práca, pri ktorej neustále hrozia ťažké úrazy? Áno. No z niečoho sa žiť musí.

Zahneme do jedného z ramien. Míňame rybárov a rodiny na malých loďkách. Niektoré sa vynárajú z bočných kanálov, pre istotu označených kolmi zabodnutými do bahna. Keď sa v júli začnú dažde a voda v záplavovej oblasti stúpne, ústia kanálov sú viditeľné horšie. Preto si ich ľudia takto označujú.

Plávajúci zeleninári

Pomaly sa dvíha hmla. Z loďky pozorujem brehy. Občas ich spájajú jednoduché oblúkovité mosty. Deti v školských uniformách sa po nich ponáhľajú na vyučovanie, dospelí za každodennými povinnosťami. Míňame nákladné člny. Vezú všetko možné. Predavači ovocia a zeleniny navštevujú svojich zákazníkov priamo doma. Svoj náklad privážajú na loďkách a nahlas kričia, čo majú v ponuke. Gazdinky na nich mávajú z brehu. Kto čaká, že život pozdĺž riečnych kanálov bude zaspatý, ten sa mýli. Deje sa tu nespočetné množstvo aktivít. Popri kanáloch vedú chodníčky a cestičky z udupanej hliny, prejdú po nich len bicykle, motorky a cyklorikše. Jednoduché domčeky z prírodných materiálov stoja uprostred peknej prírody, nie uprostred odpadkov, ako je to v meste. Kým v mestách je všetko anonymné a nikomu na tom nezáleží, tu je pre ľudí dôležitá okolitá krajina. Nikde nie sú hory smetí. Práve naopak. Vidím upravené záhony, záhradky, farmári sušia ryžu alebo výrobky z hliny. Najviac lodí mieri na plávajúce trhy s ryžou a so zeleninou. Na vode v dedine Attghar farmári takto predávajú svoje plodiny každý deň okrem piatka, pre moslimov je to totiž deň odpočinku. Plávajúce trhy sú v tejto oblasti najstarší spôsob, ako obchodovať. Predávajúci ráno pozberajú zeleninu a ovocie zo svojich polí a priveslujú na miesto trhu. Kupujúci tiež prichádzajú na loďkách. Obchoduje sa priamo na vode.

Okrem trhovníkov si tu priviazali svoje loďky kuchári. Ponúkajú čaj a priamo na drevených plavidlách pripravujú aj niečo pod zub. Vysmážajú placky, ponúkajú dhál, ryby a zeleninu. Kto sa chce najesť v tejto plaviacej sa reštaurácii, jednoducho si priviaže loďku o fast food na vode, objedná si, v družnom rozhovore s ostatnými trhovníkmi zje svoju porciu a plaví sa ďalej.

Plávajúci trh s ryžou je na druhej strane riečneho ramena. Dnes je menej rušný než ten zeleninový. Aj ryža je miestna. Okolo kanálov sa na poľnohospodárstvo využíva až 2 700 štvorcových kilometrov pôdy. Plávajúce trhy a trhovníci na loďkách sú pre miestnych ľudí aj jediným spôsobom, ako si nakúpiť. Klasické obchody tu ani nenájdete.

Medzi odpadkami

Plavíme sa ďalej. Loďky tu ovládajú už malé deti. V regióne bez cestnej dopravy je človek bez člna stratený. Na brehoch je rušno. V lodeniciach pod holým nebom muži stavajú lode. Farmári obrábajú políčka. Míňame obrovský trh s mahagónovým drevom. Brvná ležia priamo v rieke. Robotníci ich vyťahujú na želanie zákazníkov. Inde sú obrovské píly. Pri nich dielne na nábytok. Všetko tu má svoju logiku. Potrebné veci si tu ľudia dokážu zabezpečiť. Vidíme domčeky, školy aj mešity. Po chodníku do dediny sa náhli predavač kovových nádob. Nesie ich vo dvoch košíkoch upevnených na tyči, ktorú má cez plece. Keď zamávame, z brehu aj z palúb lodí okolo nám vždy s úsmevom odmávajú.

Po niekoľkých hodinách plavby sa idylka končí. Prvým znakom návratu do „civilizácie“ sú odpadky. Opäť smeti nahádzané na brehoch. Opäť mesto, ktoré nepatrí nikomu a nikto sa oň nechce starať. Z hory odpadkov sa dvíhajú niekoľkoposchodové paneláky. Z brehu sa šíri hluk a smrad. Skutočný vodný svet kanálov, nepoškvrnenej prírody a usmievavých ľudí je už za nami.

VIDEO Plus 7 Dní