Bangladéš som prvýkrát navštívil v januári 2018. Napriek tomu, že dávam prednosť horám, táto preľudnená krajina ma zaujala svojou rôznorodosťou a pestrosťou. Zaujala ako fotografa, šokovala ako človeka. Keď sa ma návštevníci na jednej z besied pýtali, čo sa mi v Bangladéši „páčilo“, odpovedal som pravdivo: „Nič.“ „A vrátiš sa tam?“ bola ďalšia otázka. „Samozrejme,“ odpovedal som bez zaváhania. A tak vyrážam s medzinárodnou skupinkou kamarátov fotografov do Bangladéša opäť. Venla z Fínska, Garik a Oldřiška z Česka, Viktor z Ruska - na moslimský festival Bišva Idžtema.

Výroba tehál

Jednotlivé odvetvia bangladéšskeho priemyslu sa spravidla združujú v ucelených oblastiach, mestských štvrtiach. Jednou z takýchto činností je výroba tehál. Tehelňa v Dháke je obrovský komplex, v ktorom ľudia pracujú a aj žijú. Doslova sa rodia, dospievajú, pracujú aj zomierajú. A väčšina z nich robí to isté - prenáša. Z lode v blízkom prístave vynášajú na hlave v košoch hlinu. Tú po spracovaní transportujú do priestorov, kde z nej vo formách vyrábajú tehly a ukladajú do dlhých radov. Odtiaľ do pecí. Keď sa tehly vypália, nosia ich na automobily, ktoré ich odvážajú. Nekonečné zástupy ľudí s desiatimi tehlami na hlave. Muži, ženy, dospievajúce deti. Všetci  rovnako.

Za jeden náklad jeden žetón. Na konci dvanásťhodinového pracovného dňa zamenia žetóny za výplatu - päťsto až sedemsto taka, čiže štyri až šesť eur. Málo? Veľa? Kilogram ryže stojí šesťdesiat až osemdesiat taka. Kokosový orech päťdesiat. V „garážovej reštaurácii“ na ulici sa dá najesť za dvesto-tristo. Ryža, omáčka dhal z červenej šosovice, kúsok kuraťa. To je však pre väčšinu domácich nedosiahnuteľný luxus. Vystačia si s troma miskami ryže denne. Tá obedná je aj s omáčkou. Soľ, čili papričky. Voda z verejného vodovodu. To je všetko.

V tehelni stretávam aj deti. Sú tu celý deň. O škole nepočuli. Niektoré si kopú prázdnu plastovú fľašu alebo s ňou hrajú kriket. Prázdna pneumatika z bicykla je zdrojom nekonečnej zábavy. Ďalšie sa hrajú na dospelých. Nosia na hlave tehlu, kameň. Iné povolanie ako nosič tehál nepoznajú a asi ani nespoznajú.

Deti zo skládky

Presúvame sa na juh. Pri meste Narajangandž je veľká skládka odpadu. Keď k nej dorazíme, zisťujeme, že je fakt veľká. Hora odpadkov dosahuje výšku niekoľko desiatok metrov. Nasadzujem si návleky a respirátor a spolu s Jusufom vyrážame hore. Neustále ma upozorňuje, aby som pozeral, kam stúpam. Skládka sa miestami prepadá, miestami horí. Na vrchole je obrovská plošina, na jej opačnom konci vidím buldozér.

O chvíľu sa v protisvetle zapadajúceho slnka zjavia siluety postáv. Malých postáv. Deti. Dve, tri, štyri. Prichádzajú k nám, ale ignorujú nás. Do vriec zbierajú veci, ktoré majú nejakú hodnotu. Železo, baterky, sklo, plasty. Pokúšam sa s nimi nadviazať kontakt. Nereagujú, ale počujem, že si robia žarty z mojich pokusov o bengálčinu. To je dobré. Dávam si dole masku, aby videli moju tvár. Ovalí ma zápach. Po chvíľke si však zvykám. Aj deti si zvykajú na nás. Predstavujeme sa. Dievčatká sú Ajša a Faki. Postupne sa osmeľujú. Prichádza ďalšie dievča a chlapec. Naši „známi“ im so smiechom čosi vysvetľujú a ukazujú na nás. Parodujú moje slová. Dostávam nápad. Vyberám vlajku Rače a organizujem spoločné fotenie.

Slnko pomaly zapadá, a tak sa lúčime. Deti nám mávajú na pozdrav. Radosť v ich očiach z nečakanej návštevy strieda smútok. Zdvíhajú svoje pohodené plastové vrecia, skláňajú sa k odpadkom pod nohami. Vracajú sa do reality.

Odevná manufaktúra

Ráno vyrážame do lodeníc v Dháke. Po vystúpení z lode nám Jusuf oznamuje, že vybavil fotenie zo strechy jednej z mnohých odevných manufaktúr nachádzajúcich sa na ceste k lodenici. Vyrážame teda hore po schodoch. Na prvom poschodí sú predajne. Na druhom sa odevy balia. Na treťom násťroční chlapci sedia za šijacími strojmi. Pozrieme sa do vedľajšej miestnosti. Tu ešte podaktorí spia. Iní sa venujú rannej hygiene. Alebo raňajkujú. Misku ryže - ako inak.

Dlhé chodby, jedna nevetraná miestnosť za druhou. Osvetlenie väčšinou len umelé. Tak tu vznikajú značkové odevy. Dole na prízemí sa rifle a bundy predávajú po päť dolárov za kus. V „značkovom supermarkete“ v meste za desať. Chlapci dostávajú denne štyristo taka. Keďže o ubytovanie a jedlo, tri misky ryže denne, majú postarané, zárobok posielajú rodičom, starajúcim sa o mladších súrodencov. A majú ešte jeden „zamestnanecký benefit“. Veci, ktoré neprejdú výstupnou kontrolou kvality, dostávajú ako pracovný odev. A tak sa tu dvanásť hodín krčia za šijacími strojmi, oblečení v módnych handrách, často v cene svojho mesačného príjmu.

Príde šéf prevádzky a slušne sa nás snaží vypoklonkovať z dielní, náš sprievodca sa ma pýta, či si nechcem dole na prízemí niečo kúpiť. Pýta sa prečo. „Nebudem predsa podporovať detskú prácu,“ odpovedám. Chvíľu zamyslene mlčí. „A myslíš, že keď nebudeš kupovať odevy ušité deťmi v Bangladéši, pôjdu tieto deti namiesto do roboty do školy?“ pýta sa ma. Nečakajúc na odpoveď pokračuje: „Ver mi, že nie. Pravdepodobnejšie je, že nebudú mať čo jesť...“

Lodenica

Lodenicami a „cintorínmi lodí“ je Bangladéš známy. Na pobreží a brehoch riek sa tu opravujú a rozoberajú zaoceánske aj riečne plavidlá, nákladné aj pasažierske. Aj lodenice sú akési mestá v meste. Ľudia, ktorí tu pracujú, bývajú v útrobách lodí, ktoré opravujú. Nájdete tu aj malý trh a dokonca provizórnu školu. Veľa pracovníkov má svoje „obydlia“ v priľahlom slume. Modus operandi lodeníc je podobný ako vo väčšine fabrík v Bangladéši. Lacná pracovná sila a masy ľudí ochotných drieť dvanásť hodín denne.

Po doobedí strávenom fotením v lodenici si dávame rýchly obed a vyrazíme do neďalekého slumu. Úzke uličky sa ešte zužujú. Miestami sa do nich zmestí jediný človek. Ako sa noríme hlbšie do slumu, pohlcuje nás jeho atmosféra. Výpary jedla sa miešajú so zápachom odpadkov a ľudského potu. Nakúkame do malých dvorov. A všade sú tváre. Usmiate tváre. Pozývajú nás do zákutia jednoduchých príbytkov. Núkajú čaj a misku ryže. Slušne odmietame. Nechceme uraziť, ale hygiena je tu trochu za hranicou toho, na čo sú nastavené naše tráviace orgány.

Bangladéš má oficiálne 160 miliónov obyvateľov. Podľa sčítania obyvateľstva. Ďalších 40 miliónov žije „mimo systému“. Nemajú doklady, nie sú nikde evidovaní, oficiálne neexistujú. Teraz sme medzi nimi. Stretávame chalana, ktorý hovorí celkom slušne po anglicky. Žije v „lepšej“ štvrti. Bol na návšteve u kamaráta a cestu domov si skrátil cez slum. Bavím sa s ním a ani nie 20-ročný chlapec mi zrazu rozpráva čosi o „cene za dieťa“. Hovorí čísla, prepočítavam v hlave. Sú to stovky eur. A za rovnakú cenu sa tu vraj dá „objednať zmiznutie“ osoby. Pre istotu sa pýtam aj trikrát. Mám pocit, že zle rozumiem jeho angličtine. Ale, žiaľ, rozumiem správne. Práve sa bavíme o cene ľudského života.

Čas plynie veľmi rýchlo. Blúdime v úzkych uličkách. Pohyb nám komplikuje stále sa zväčšujúci húf detí zo slumu. Čas plánovaného odchodu sa blíži, a tak sa pomaly presúvame smerom k lodenici. Slnko nevidíme, svetové strany určujeme podľa kompasu. Keď deti pochopia, kam sa snažíme dostať, s krikom sa valia pred nami a „čistia“ nám cestu. A čistia dôkladne. Až tak, že pomaly niet čo fotiť. Nevadí. Vynárame sa späť zo slumu a mávame deťom na pozdrav.

Bišva Idžtema

Vyvrcholením festivalu Bišva Idžtema je Acheri Munadžat alebo záverečná modlitba za svetový mier. Trvá päť minút. Predtým je dav ako-tak usporiadaný, potom sa zrazu pohne všetkými smermi. Je to veľmi krátky čas. A počas neho veriaci menia polohu. Modlia sa striedavo v stoji, v predklone, na kolenách a na kolenách s hlavou sklonenou k zemi. Mali sme síce výhodnú polohu na streche jedného z domov na križovatke, ale rozhodol som sa fotiť dronom. Najskôr pár sólo záberov na istotu. Potom som skúsil aj panorámy, aby som zachytil celý priestor s miliónmi pútnikov.

O tri dni neskôr pútnici opúšťajú Dháku. Niekoľko miliónov ľudí sa počas jedného dňa premelie cez vlakovú stanicu rozmerov hlavnej stanice v Bratislave. Vieme, že prístup na stanicu bude komplikovaný, a preto vstávame o druhej ráno a vyrážame. Cesty sú už však zablokované od včera večera. Parkujeme asi štyri kilometre od cieľa. Do šiestej si trochu pospíme v mikrobuse a potom vyrážame peši po koľajniciach na stanicu.

Zakladáme si „base camp“ na jednom z nástupíšť a vyrážame fotiť. Je to náročné. Len čo človek ostane stáť, vytvorí sa okolo neho strapec ľudí. Chcú sa rozprávať, spraviť si selfie, pomáhať. Jediné, čo funguje, je stále sa pohybovať. Pripadám si ako Dory z rozprávky Hľadá sa Nemo - plávaj, plávaj, stále plávaj.

Prichádzajú a odchádzajú vlaky ovešané ľuďmi. Na niektorých už nie je miesto ani na streche. Keď sa dve súpravy postavia vedľa seba, ľudia začnú prestupovať dokonca aj zo strechy na strechu. Pred piatimi rokmi som tu spravil fotku Train jumpers - traja chalani preskakujú z vlaku na vlak. Stala sa pomerne známou, vyhrala zopár súťaží. Nesnažím sa to zopakovať. To, čo som odfotil vtedy, sa mi už asi nepodarí.

Rybári z kmeňa Manuov

Ideme fotiť plávajúce trhy do mesta Barišal. Je to z Dháky nejakých 160 kilometrov, ale v podmienkach miestnej dopravy to znamená poldennú cestu. Prichádzame v rozumnom čase, a tak skôr ako začneme pátrať po hoteli, vyrážame ešte do delty rieky Meghna.

Žijú tu rybári kmeňa Manuov. Niektorí miestni ich nazývajú Rómami. Títo ľudia žijú na loďkách, na ktorých aj lovia. Celý skromný majetok majú na lodi. Na lodi spia, varia, jedia. Na brehu je len jedna väčšia chatrč a pár zásobární na koloch. Okrem lovu rýb sa venujú poľnohospodárstvu.

Na polostrov, kde majú osadu, sa prepravujeme v loďke poháňanej dymiacim triapoltaktným motorom. Obyvatelia polostrova sú naozaj tmavší ako priemerní Bangladéšania. Ženy sú vo farebných odevoch, všetky vrátane malých dievčat majú v ľavej nosnej dierke náušnicu. No a tie oči! Čierne ako uhlíky, ako najtemnejšia tma. Človeku sa z ich pohľadu točí hlava. Ženy a dievčatá si svoju krásu zjavne uvedomujú. Sú smelé, priam až drzé. Vedia, aká sila sa skrýva v ich pohľade. Aj malé dievčatá. Niektoré majú pery namaľované výrazným rúžom, pôsobia až jemne vulgárne.

Uhoľný prístav

Pred piatimi rokmi bol uhoľný prístav prvé miesto, ktoré som v Bangladéši navštívil. Bolo to zavčasu ráno a prístav bol zahalený do smogu a hmly vytvárajúcej zvláštnu atmosféru. Teraz vyrážame do podobného prístavu. Zisťujem, že ani po piatich rokoch ma pohľad na nosičov uhlia neprestáva fascinovať. V nekonečnom cykle, akoby v časovej slučke, vynášajú v košoch na hlave uhlie. Koľko váži, to mi povedať nevedeli, odhadujem to na dvadsať až dvadsaťpäť kilogramov. S týmto nákladom pochodujú od rána do večera, po drevených mostíkoch nad vodou, širokých sotva pol metra. Pod ťarchou krokov sa dosky hojdajú a človek musí zladiť krok s ich frekvenciou, aby nespadol. Na dlhšie prestávky nie je čas. Len po šiestich hodinách krátka pauza na obed a potom zase úmorná práca až do večera. A zase žetóny. Za jednu vynášku jeden. Nosiči zarobia za deň celkom slušne - až sedemsto taka.

FOTO v GALÉRII

„Vôňa“ koží

To, že sa blížime k štvrti, kde sídlia manufaktúry na spracovanie koží, zisťujeme aj bez navigácie. Stačí ísť za zápachom chemikálií. Čím sme bližšie, tým je intenzívnejší. Po mostíku prechádzame cez stoku ohraničujúcu územie garbiarov. Rieky a potoky v Bangladéši sú znečistené, ale táto zmes chemikálií by skolila hádam aj terminátora. Na území niekoľko štvorcových kilometrov sa nachádzajú desiatky výrobní.

Vchádzame do jednej z nich. Skraja je krajčírska dielňa, kde šijú veci na spotrebu v garbiarni. Hneď za ňou nájdete priestor, kde sa chemicky spracovávajú a lúhujú kože. Zápach z činidiel je takmer neznesiteľný. A chlapi bez ochranných prostriedkov tam obrábajú jednu kožu za druhou. Kúsok ďalej na dvore ich striekajú - samozrejme, zase bez ochrany - a upevňujú na rošty umiestnené na zemi, aby vyschli. Upevňujú ich klincami, ktoré zatĺkajú latkami - kladivo je zjavne zbytočný luxus. Kože, ktoré sú už suché, zberajú väčšinou malí chlapci. Klince vyťahujú prstami. Našťastie ich starší kolegovia ich nezatĺkli priveľmi hlboko. Hoci sme už na otvorenom priestranstve, nedá sa povedať, že sme na čerstvom vzduchu.