Keď ho dozorcovia priviedli do provizórnej súdnej siene v telocvični nórskeho väzenia Skien, vyzeral skôr ako burzový podvodník než masový vrah - bez pút na rukách, nahodený do čierneho obleku a zlatistej kravaty, s pozorne zastrihnutou bradou a fúzmi. Potom Anders Breivik alebo Fjotolf Hansen, ako sa dnes oficiálne volá, začal hajlovať a zrejme každý súdny človek si položil otázku, o čom to celé divadielko má byť. Takto totiž vyzeral začiatok procesu, na ktorom jedno z najhorších monštier v povojnových európskych dejinách po desiatich rokoch požiadalo o podmienečné prepustenie na slobodu. Naozaj si muž, ktorý v roku 2011 zabil 77 ľudí vrátane 14-ročných detí zaslúži toľkú pozornosť?

Porucha osobnosti

Nie, Breivik sa po vynesení rozsudku zrejme na slobodu nedostane. Dve kľúčové svedectvá hovoria v jeho neprospech. Sám neprejavil dostatočnú ľútosť nad svojím činom, iba odmietol násilie ako spôsob politického boja. A to mimoriadne bizarným spôsobom. „Žiadam vás, aby ste pochopili, že niekto môže byť nacistom aj bez toho, aby bol militantný,“ zdôraznil pred súdom. Ešte závažnejšia je výpoveď psychiatričky Randi Rosen­qvistovej, podľa ktorej je usvedčený masový vrah stále nebezpečný pre spoločnosť a „nemôžete mu veriť“.

Napriek tomu sa ťažko ubrá­niť pocitu, že nórske zákony sú voči Breivikovi mimoriadne zhovievavé. Zrejme najznámejší miestny odsúdenec si odpykáva len 21-ročný trest, čo je v krajine najvyšší možný. Pobyt za mrežami mu súd síce môže predlžovať prakticky donekonečna, ak väzeň naďalej bude predstavovať hrozbu pre spoločnosť. Pre masového vraha to môže prakticky znamenať doživotie, zároveň však dostane množstvo príležitostí prezentovať pred očami verejnosti aj rodín obetí svoje choré, xenofóbne politické názory.

V GALÉRII si pozrite nadštandardnú Breivikovu celu>>

Na podobné trojdňové divadielko, aké sme sledovali v týchto dňoch z väznice Skien, sa môžeme „tešiť“ pravidelne - Breivik môže odteraz o podmienečné prepustenie požiadať raz ročne. Muž s diagnostikovanou narcistickou poruchou osobnosti, ktorej hlavné črty sú túžba po pozornosti a obdive, si tieto chvíle slávy určite užije naplno. Mimochodom, nedávne pojednávanie bolo možné sledovať v priamom internetovom prenose.

Príjemné väzenie

Ale to je možno to najmenej. Určite sa nedá povedať, že masový vrah hnije v base. Naopak, životné podmienky by mu mohol závidieť nejeden Slovák. Prvé dva roky po útoku strávil vo väznici Ila pri Osle, tam to ešte nebolo až také ružové - k dispozícii mal tri cely veľkosti osem štvorcových metrov, pracovňu s počítačom bez internetu, posilňovňu a spálňu. V roku 2013 ho premiestnili do spomínanej väznice Skien, do priestrannejších miestností, pričom mu okrem spomínaných vymožeností teraz nechýba herná konzola, televízor či kuchynka.

Určitý nadštandard je kompenzáciou za obmedzenie sociálnych kontaktov s ostatnými väzňami a život v izolácii. Aj keď to s tými spoločenskými aktivitami v prípade Breivika nie je až také beznádejné. Stihol si zmeniť meno, diaľkovo študovať politické vedy, chvíľu sa snažil založiť nacistickú stranu. Až kým v roku 2013 neumrela, matka ho navštívila päťkrát, dvakrát týždenne za ním chodil vojenský kaplán, ktorý sa v rámci programu financovaného štátom stará o duševné zdravie väzňov.

Obdivovateľky

A potom sú tu listy. Masový vrah počas pobytu za mrežami napísal obrovské množstvo listov, údajne zo začiatku pri počítači trávil vyše osem hodín denne. Písal extrémistickým politikom z celej Európy, filmovým producentom ponúkal svoj príbeh za desať miliónov dolárov, odpovedal svojim početným obdivovateľkám. Väčšina týchto listov nikdy nedorazila k adresátom, väzenské úrady ich nikdy neodoslali, lebo v nich Breivik šíril svoje extrémistické, nenávistné posolstvá, navyše súkromnú korešpondenciu má obmedzenú len na ľudí, s ktorými sa poznal pred útokmi z roku 2011.

Napriek tomu si trochu zábavy predsa len užil. Ako v roku 2015 informovala agentúra AFP, nórske monštrum dostávalo v tom čase ročne asi 800 listov, väčšinou od zaľúbených slečien, pričom nechýbali ani ponuky na manželstvo. Medzi obdivovateľkami bola aj dvadsiatnička z malého švédskeho mestečka, ktorá sa pre médiá vyjadrila pod nepravým menom Victoria. S „najdrahším Andersom“ sa zoznámila ešte v roku 2007, keď spolu hrávali online počítačové hry. „Nechcela by som bez neho žiť,“ tvrdila žena, ktorá masovému vrahovi napísala vyše 150 listov a poslala viaceré menšie darčeky ako napríklad modrú kravatu. Týmto spôsobom ho chcela podporiť, pozdvihnúť mu morálku, ale vraj by nedbala, ak by ich vzťah prerástol do intímnejšieho, romantickejšieho. Od Breivika dostala dva listy, zvyšné zablokovali úradníci, ktorí cenzurujú jeho poštu. Dievča to v žiadnom prípade neodradilo. „Každý deň mi viac chýba. Moje city k nemu sú čoraz silnejšie,“ uviedla Victoria, ktorá je podľa odborníkov klasický prípad syndrómu Bonnie a Clyde - sexuálnej deviácie, keď ženy priťahujú zločinci.

Zhubná izolácia?

Breivik napriek všetkému tvrdí, že sa vo väzení k nemu správajú ako k zvieraťu. Pred niekoľkými rokmi dokonca podal sťažnosť na súd - tvrdil, že izolácia a bránenie v kontakte s inými väzňami je porušovaním jeho ľudských práv. Ako príklad zhubných dôsledkov samoty použil povestný argument. „Po dvoch rokoch v izolácii som sa stal fanúšikom televíznej reality šou Paradise Hotel, čo je jasný dôkaz, že mám poškodený mozog.“

Prvostupňový proces dokonca vyhral, vyššie inštancie, chvalabohu, jeho žiadosť zamietli. Napriek tomu badať snahy o uvoľňovanie väzenského režimu. Podľa medializovaných správ mu v novembri 2020 umožnili dvakrát sa stretnúť s nemenovaným spoluväzňom. Najprv si zahrali karty, potom sa asi dve hodiny rozprávali. O tretie stretnutie muž už neprejavil záujem.

Otázne je však, či by sa aj Breivik uspokojil s „obyčajným smrteľníkom“. Počas januárového pojednávania o predčasnom prepustení jeho advokát Öystein Storrvik opäť požiadal, aby mu niekoho pridelili do cely. Ale nie úplne hocikoho, navrhol konkrétne meno - Philipa Manshausa. Ide o ďalšieho teroristu, ktorý v roku 2019 zaútočil na mešitu v predmestí Osla a zabil jednu osobu. Prečo práve jeho? „Navzájom by si neubližovali,“ tvrdí Storrvik. A príbuzní obetí Breivikovho šialeného vyčíňania môžu iba nemo žasnúť. 

Mýtus o šťastnom Nórsku?

Anders Breivik pripravoval teroristický útok dlhé mesiace, nakúpil zbrane, výbušniny, všetko dôkladne naplánoval. Osudného 22. júla 2011 najprv odpálil nálož v dodávke v Osle, pričom zabil osem ľudí. Potom sa presunul na ostrov Utöya, do letného tábora mládeže Nórskej strany práce a bez mihnutia oka vyvraždil 69 ľudí, väčšinou tínedžerov. Hlavný motív útoku bola zjavne snaha o zviditeľnenie svojho rozsiahleho, xenofóbneho a protiislamského manifestu.

Dodnes je ťažké pochopiť, ako je možné, že sa niečo podobné stalo vo vyspelom, bohatom a pokojnom Nórsku. Zaujímavý názor na to vyjadril nedávno zosnulý bosniansko-chorvátsky spisovateľ Bekim Sejranovič, ktorý pred vojnou v bývalej Juhoslávii utiekol do Osla a neskôr striedavo žil v severskej krajine a na Balkáne. Podľa neho je zaužívaná predstava o Nóroch ako mimoriadne šťastných ľuďoch mýtus.

V GALÉRII si pozrite nadštandardnú Breivikovu celu>>

„Najšťastnejšia krajina? Ako je potom možné, že v Osle umiera najväčší počet ľudí na predávkovanie heroínom na svete. Asi tristo ročne na polmiliónové mesto. Dvakrát viac ako v dvojnásobne väčšom Amsterdame, drogovej mekke. Ako je možné, že Nórsko má jednu z najvyšších mier samovrážd na svete?“ uviedol v jednom z posledných rozhovorov. Zároveň poukázal na tichú nenávisť voči cudzincom. „V Nórsku všetci majú plné ústa hesiel ako „nie rasizmu“, integrácia“, „solidarita“, ale vo voľbách potom zvíťazia pravičiari. Čiže rasizmus je tu prítomný, ale nikto ho navonok neukazuje. Ak by sa Breivika pred útokom niekto opýtal, či nenávidí cudzincov, zrejme by povedal, že ich nenenávidí, ale nepraje si už viac prisťahovalcov.“