Jana Čavojská

Sestra, keby som len nebola šla za tým druhým mužom… - plače Rehema. „Ale bola som sama s&nbsp;dvomi deťmi, bez stálej práce, nevedela som, či sa o&nbsp;ne zvládnem postarať. Tak veľmi si to teraz vyčítam. Prečo som si s&nbsp;ním niečo začínala?“ Rehema sa vo svojom skromnom príbytku v&nbsp;slume Katanga v&nbsp;ugandskom hlavnom meste Kampala snaží pri rozhovore s&nbsp;rádovou sestrou Bibian zadržať vzlyky. Keď ju opustil manžel a&nbsp;nevedela ako ďalej, myslela si, že s&nbsp;chlapom jej bude ľahšie. Po čase od nej odišiel aj druhý partner. Zostalo jej po ňom tretie dieťa - a&nbsp;nákaza HIV. Aby deti uživila, musela občas predávať svoje telo. „Hrozne sa bojím o&nbsp;dcéru. Má už pätnásť. Nestíham ju stále kontrolovať. Pridala sa k&nbsp;nejakej partii, často odchádza z&nbsp;domu. Bojím sa, že dopadne ako ja.“ Ešte väčší strach má Rehema zo smrti. „Nemôžem zomrieť. Čo by bolo s&nbsp;mojimi deťmi? Kvôli nim tu musím byť čo najdlhšie. No tá hnusná choroba ma zabíja.“

Rehema berie lieky. HIV pozitívni majú v&nbsp;Ugande nárok na bezplatnú liečbu. No toto ochorenie je spojené s&nbsp;obrovskou stigmou. Mnohí nakazení si po lieky nechodia. Čo ak by na klinike stretli známeho, suseda, kamaráta či niekoho z&nbsp;rodiny? Čo ak by sa prezradilo, že sú pozitívni? So správnou liečbou pritom môžu prežiť dlhý život bez veľkých obmedzení. Týka sa to aj Rehemy. Odkedy navštevuje Kostol ugandských mučeníkov a&nbsp;stretáva sa tam s&nbsp;inými HIV pozitívnymi ženami, s&nbsp;ktorými sa navzájom dokážu podporiť a&nbsp;podržať, poctivo berie lieky a&nbsp;snaží sa niečo robiť so svojím životom. Len občas je to príliš ťažké. Občas, tak ako dnes, prepadne beznádeji, pohltí ju smútok. Dôjdu jej sily a&nbsp;dokáže iba plakať.

„Prestaň s&nbsp;tým. Pozri sa na mňa,“ snaží sa ju motivovať mladučká Sarah. „Ty si to dostala od chlapa. No ja som to zdedila od rodičov. A&nbsp;nebedákam.“ Rehema prikyvuje a&nbsp;utiera si slzy. Jej domček je zlepený z&nbsp;blata. Svetlo sa doň dostane iba cez dvere. Jediná miestnosť je úzka a&nbsp;tmavá. Rehema v&nbsp;nej nemá nič, iba postele a&nbsp;nejaké oblečenie. Ako všetci susedia, aj ona varí - ak má čo - na maličkej piecke pred dverami. No najesť sa dvakrát denne tu vôbec nie je bežné. A&nbsp;lieky na HIV sú ťažké na žalúdok. Ľudia, ktorí nemajú čo jesť, sa ich boja brať. Dobre vedia, ako by im z&nbsp;nich bolo zle. Na udržanie choroby pod kontrolou je však potrebná pravidelnosť.

Minimálne raz do týždňa prichádzajú do slumu Katanga sestry Milosrdnej matky dobrého pastiera. Bibian Thuguci, ktorá upokojuje vzlykajúcu Rehemu, je jednou z&nbsp;nich. Narodila sa v&nbsp;Keni a&nbsp;ako rehoľníčka žila v&nbsp;Indii, vo Francúzsku aj na rôznych miestach subsaharskej Afriky. Vždy blízko najchudobnejších. Chápe, že pre slobodné matky z&nbsp;biedneho slumu je prostitúcia často jediným východiskom, ak chcú nakŕmiť svoje deti. No nechce sa s&nbsp;tým zmieriť. Ponúka im alternatívu: mikropôžičku v&nbsp;hodnote pätnásť dolárov. S&nbsp;týmito peniazmi môžu rozbehnúť vlastné malé podnikanie. Jedna žena predáva banány, druhá pečenú kukuricu, tretia sladkosti, štvrtá pripravuje samosu, piata perie, šiesta pestuje v&nbsp;maličkej záhradke zeleninu, ôsma páli akési uhlie zo zelených banánových šupiek... Biznis väčšiny žien spočíva v&nbsp;tom, že niečo nakúpia a&nbsp;potom to v&nbsp;slume o&nbsp;trošku drahšie predajú. Na jednoduchý život to stačí. Sestra Bibian dokáže pomôcť drobným príspevkom aj vtedy, ak niekto ochorie a&nbsp;potrebuje zaplatiť návštevu lekára a&nbsp;kúpiť lieky.

Stretnutia v&nbsp;Kostole ugandských mučeníkov sú otvorené pre ženy akéhokoľvek vierovyznania aj pre tie, ktoré neveria v&nbsp;Boha. „Chceme od nich, len aby sa pekne obliekli,“ usmieva sa sestra Bibian. Má to aj psychologický efekt. Príchuť slávnosti. A&nbsp;kto sa o&nbsp;seba stará, nebude až tak klesať na duchu. Ženy všetkých vekových kategórií, ktoré spája chudoba i&nbsp;to, že sa živili prostitúciou, a&nbsp;stigma diagnózy HIV, sa tu stretávajú vo svojich najlepších šatách. Spolu sa smejú, spolu plačú. Navzájom počúvajú svoje príbehy. Niektoré zostanú pre slzy nedopovedané. Potom nás volajú do svojich príbytkov. Cez slum tečie akási stoka. V&nbsp;daždivom období sa vylieva. Ženy ukazujú, ako im voda vteká do biednych príbytkov a&nbsp;ničí ich. Stiesnené tmavé miestnosti, v&nbsp;ktorých vychovávajú svoje deti, im nepatria. Staré budovy so stenami poznačenými plesňami a&nbsp;dymom alebo jednoduché domčeky z&nbsp;blata si prenajímajú od landlordov za sumy, ktorých absolútne nie sú hodné. No iné podmienky nepoznajú. Narodili sa sem, do extrémnej chudoby východnej Afriky, v&nbsp;ktorej žili už ich rodičia. Každý ich deň je boj. Dúfajú aspoň v&nbsp;lepší život pre svoje deti. Vďaka príjmu z&nbsp;malého podnikania im môžu platiť poplatky za školu.

„HIV sem priniesli bojovníci Armády božieho odporu a&nbsp;vládni vojaci, ktorí nás mali pred nimi chrániť,“ hovorí Catherine Riria. Ona v&nbsp;tých rokoch žila v&nbsp;Južnom Sudáne. Starala sa tam o&nbsp;ľudí chorých na tuberkulózu. „Tu sa vtedy diali hrozné krutosti. Muži z&nbsp;Armády božieho odporu zabíjali, mučili, znásilňovali. Nakazili veľa žien. Narodili sa im HIV pozitívne deti a&nbsp;infekcia sa ďalej šírila.“ Uganda patrí medzi krajiny s&nbsp;najvyšším percentom HIV pozitívnych obyvateľov. V&nbsp;búrlivom severnom regióne, hraničiacom s&nbsp;Južným Sudánom a&nbsp;Konžskou demokratickou republikou, kde s&nbsp;Catherine hovorím, je toto percento oproti národnému priemeru ešte vyššie. Začiatkom 90. rokov bolo v&nbsp;Ugande pozitívnych až 18 percent ľudí. Nazývali to epidémiou HIV/AIDS. Dnes s&nbsp;vírusom žije 6,2 percenta obyvateľov. Na severe je tento priemer o&nbsp;percento vyšší.

V&nbsp;Južnom Sudáne stretla Catherine laickú misionárku zo Slovenska Margitu Kačányiovú. „Opýtala sa ma, čo Uganda. Povedala som jej, že prípady tuberkulózy nemáme, ale máme veľa ľudí nakazených HIV. Liečba vtedy ešte nebola dostupná. Mnohí umierali. S&nbsp;Margitou sme sem prišli v&nbsp;roku 2010. Keď to všetko videla, vrátila sa na Slovensko s&nbsp;predsavzatím pomôcť týmto ľuďom.“

Podporu našla u&nbsp;Slovenskej katolíckej charity. Tá dnes realizuje v&nbsp;Adjumani projekt Gift of Love: domov pre deti s&nbsp;ubytovaním, so škôlkou, s&nbsp;dielňami na výučbu remesiel a&nbsp;kaplnkou. V&nbsp;roku 2013 sa sem nasťahovali prvé dievčatá. „Dievčat bolo oveľa viac ako chlapcov,“ vysvetľuje Catherine, ktorá je manažérka projektu. „Nevieme prečo, ale väčšina chlapcov na HIV zomierala a&nbsp;dievčatá dokázali aj bez liečby prežiť. No ľudia z&nbsp;regionálnych úradov nám povedali: Prečo nemáte radi chlapcov? Žijú v&nbsp;biednych podmienkach a&nbsp;potrebujú pomoc. A&nbsp;tak od roku 2015 máme u&nbsp;nás aj chlapcov.“

Dnes tu býva päťdesiatpäť detí od škôlkarov až po čerstvých dospelých. Niektoré pre chorobu stratili rodičov, iné rodičov majú, no nedokážu sa o&nbsp;ne postarať. Mnohé deti začali pravidelne užívať lieky až v&nbsp;Gift of Love. Zvyšuje to ich šance na bezproblémový dlhý život. Môžu vyštudovať, zaľúbiť sa a&nbsp;mať negatívne deti. Slovenská katolícka charita financuje projekt z&nbsp;príspevkov darcov počas zbierky Pôstna krabička. Pozýva ľudí, aby sa počas predveľkonočného pôstu, ktorý je práve teraz, niečoho vzdali. Čohokoľvek: návštevy kina, večere vonku, obľúbenej kávy, čokolády, nákupu nového oblečenia. Ušetrené peniaze darujú na podporu projektu v&nbsp;Adjumani. Môžu si ich odkladať do papierovej škatuľky, ktorú dostanú v&nbsp;každom kostole alebo im ju charita škatuľke bezplatne domov. Na škatuľke je každý rok fotografia iného z&nbsp;podporovaných detí. Prispievajú mnohí, od detí, ktoré sa vzdali vreckového, až po dôchodcov.

V&nbsp;Gift of Love sa vstáva skoro. Krátko po šiestej ráno, ešte za tmy, sa deti zhromažďujú pred malou klinikou. Každé tu má poličku so svojimi liekmi a&nbsp;vychovávatelia dozerajú na to, aby ich určite zobrali. Potom idú do jedálne na raňajky. Dostávajú jednoduché pečivo a&nbsp;čaj. Rozvidnieva sa a&nbsp;deti so školskými taškami nastupujú do radu pri studni. Nasleduje kontrola: každé vystrie pred seba ruky a&nbsp;potom ich zdvihne. Vychovávatelia dôkladne prezerajú, či majú decká čisté ruky a&nbsp;nechty. Potom nakuknú pod pazuchy. Ak je tam diera, musí sa ísť dotyčný bezpodmienečne prezliecť. Má to svoje opodstatnenie. Žiaka by mohol pred školou učiteľ otočiť, ak by mal špinu za nechtami a&nbsp;deravú košeľu.

Deti sa ešte spoločne pomodlia pred sochou Panny Márie a&nbsp;potom v&nbsp;skupinkách odchádzajú do škôl v&nbsp;okolí. „Máme aj zverencov iného ako katolíckeho vierovyznania. Nenútime ich konvertovať. No nedávno sa jedna moslimka sama rozhodla, že sa dá pokrstiť,“ hovorí Catherine.

Deti obedujú v&nbsp;škole. Najmenší sa vracajú okolo jednej-pol druhej. Pospia si a&nbsp;potom sa učia. S&nbsp;doučovaním im pomáhajú dobrovoľníci zo Slovenska. Práve je tu Diana a&nbsp;Marek. Marek má za sebou prvý mesiac zo šiestich. Diana si pobyt z&nbsp;pol roka predĺžila na rok. Obaja sa zapájajú do rôznych aktivít. Marek postavil basketbalový kôš. Diana doučuje, hrá sa s&nbsp;deťmi, vymýšľa pre ne rôzne aktivity. Práve pracuje s&nbsp;dvomi malými chlapcami, Alinkom a&nbsp;Niadrom. Sú to kamaráti, no dokážu sa aj pobiť. Alinko sa učí pomenovať farby a&nbsp;vymaľováva si pritom obrázok. Niadru nemá rád pozornosť. Od dospelých sa odťahuje. So svojím zošitom a&nbsp;s&nbsp;pastelkou sa radšej schová pod lavicu. Nepáčia sa mu ani dotyky. Diana je detská psychologička. Vidí, že mnohé z&nbsp;detí by potrebovali psychologickú intervenciu. „Niadru sa z&nbsp;domu vždy vracia zanedbaný. Raz sme boli u&nbsp;jeho rodičov. Chytil ma za ruku a&nbsp;nechcel sa pustiť... Môžem len hádať, čo sa u&nbsp;nich doma deje.“ Deti obvykle odchádzajú k&nbsp;rodičom alebo príbuzným raz do roka, na vianočné prázdniny. Každú prvú sobotu v&nbsp;mesiaci ich príbuzní môžu navštíviť v&nbsp;Adjumani.

Okolo štvrtej-piatej prichádzajú staršie deti. Najrušnejšie je pri studni. Každý si musí napumpovať vodu do žltej bandasky, aby sa mohol umyť a&nbsp;oprať si veci. Kto má čas, môže si zahrať futbal alebo basketbal. O&nbsp;šiestej sa podávajú lieky, nasleduje večerná modlitba. Vo vonkajšej kuchyni sa už dovára večera. Deti jedia jednoduché jedlo: kukuričnú kašu a&nbsp;k&nbsp;nej väčšinou fazuľu alebo zeleninu. Mäso dostanú len občas.

Po večeri sa veľkí učia v&nbsp;knižnici. Malí idú pomaly spať. Nocľahárne sú rozdelené na dievčenské a&nbsp;chlapčenské. Postele s&nbsp;moskytiérami sú zoradené v&nbsp;dlhých radoch, každé dieťa má aj svoju policu na veci. Nevlastnia toho veľa.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/bojovnici-armady-bozieho-odporu-im-priniesli-aids-dnes-slovaci-zachranuju-zivoty-ich-deti">V GALÉRII si pozrite deti, ktorým slovenská charita predlžuje životy&gt;&gt;</a>

Osem najstarších dievčat má svoje súkromie v&nbsp;kruhovom domčeku. Ukazuje mi ho devätnásťročná Anna. Nadaná mladá žena, dobrá študentka s&nbsp;ambíciou stať sa lekárkou. Vedľa poschodových postelí majú dievčatá stolíky, popri stenách stoja knihy a&nbsp;učebnice. Tu sa odohráva ich život, šepkajú si tajomstvá o&nbsp;snoch do budúcnosti aj prvých láskach. Anna sa do chlapca zamilovala v&nbsp;lete, keď bola doma u&nbsp;tety. Má dvadsaťtri a&nbsp;je to učiteľ. Mladí ľudia si hneď na začiatku vyjasnili, že sú HIV pozitívni. No Anna sa teraz chce sústrediť na školu. Čakajú ju prijímačky na dvojročnú nadstavbu a&nbsp;potom štúdium. On sľúbil, že na ňu dva roky počká. Hoci sa dovtedy ani len nestretnú a&nbsp;v&nbsp;kontakte budú len cez čet.

Otca Anna nemá, od jej mamy odišiel, keď zistil, že je HIV pozitívna - hoci ju predtým pravdepodobne nakazil práve on. Mama zomrela a&nbsp;Annu si zobrala k&nbsp;sebe teta. Do Gift of Love prišla hneď v&nbsp;roku 2013 medzi prvými. Tu vyrástla a&nbsp;dospela. Toto miesto považuje za svoj domov. Kruhový domček, posteľ s&nbsp;moskytiérou, kamarátky, s&nbsp;ktorými v&nbsp;ňom býva, vychovávateľky, kuchárky. Lenže úrady začali na zariadenia, ako je Gift of Love, tlačiť, že v&nbsp;osemnástich majú svojich chovancov poslať preč. Sú dospelí, buď sa vrátia domov, alebo sa postarajú sami o&nbsp;seba. Catherine a&nbsp;jej kolegovia nesúhlasia s&nbsp;takým prístupom. Nikoho by ani za svet nepustili preč, ak by nemal kam ísť. A&nbsp;už vôbec nie deti, ktoré ešte študujú. Na druhej strane, ich workshopmi prešli desiatky ľudí z&nbsp;okolia. Naučili sa šiť, pokrývať strechy či tesárskemu remeslu, získali potrebné náradie či šijací stroj a&nbsp;mohli rozbehnúť vlastné podnikanie.

V&nbsp;dedinke Arra zničila povodeň strechu na škôlke. Slovenská katolícka charita zaplatila jej rekonštrukciu a&nbsp;práve dnes sa koná slávnosť odovzdania škôlky komunite. Všetko sa deje pod mohutným stromom. Jeho koruna dokáže schovať do tieňa asi všetkých obyvateľov.

Miestni od rána pripravujú slávnostné jedlo vonku na ohňoch pod stromami. V&nbsp;škole sa zatiaľ zhromaždili kňazi. Omšu bude sláviť biskup Sabino Ocan Odoki. Bohoslužby sú tu iné než v&nbsp;našich kostoloch. Hneď na úvod tancuje na čele sprievodu kňazov skupina mužov a&nbsp;žien tradičné kmeňové tance. Počas omše sa veľa spieva a&nbsp;finančné dary odovzdávajú veriaci do košíka tancujúc a&nbsp;s&nbsp;hlasným spevom a&nbsp;ujúkaním na perách. Dary dostáva aj biskup Sabino. Medziiným dve živé sliepky a&nbsp;desať vajec. Aj počas nedeľnej omše dostávajú kňazi od veriacich všeličo potrebné. Tešia sa z&nbsp;nového mopu či toaletného papiera.

Po omši nasleduje prejav za prejavom a&nbsp;zdržanie za zdržaním. Prehovoriť musí azda každý. Nikto sa neponáhľa, v&nbsp;tunajšej kultúre si ľudia na takéto slávnosti potrpia a&nbsp;radi na nich strávia pondelkový deň. Krátke vystúpenie majú aj škôlkari a&nbsp;biskup Sabino apeluje na rodičov, aby posielali svoje deti do škôlky a&nbsp;do školy. Skutočne povinná školská dochádzka tu neexistuje a&nbsp;niektorí rodičia nedokážu zaplatiť školské poplatky. Nasledujúci deň sme navštívili jednu zo škôl v&nbsp;Adjumani. V&nbsp;triede prvákov chýbali aj lavice. Deti sa tlačili pred učiteľkou a&nbsp;ukazovali jej svoje domáce úlohy v&nbsp;roztrhaných zošitoch.

Pýtam sa jej, koľko má žiakov. „Teraz je ich štyridsať,“ odpovedá. „No zápis do školy sa ešte neskončil.“ Keď sa zapíšu všetky, bude ich mať v&nbsp;triede možno až sto.

Päťdesiatpäť detí v G­if­t of Love a&nbsp;približne šesťsto ďalších chudobných žiakov a&nbsp;študentov z&nbsp;okolia Adjumani dostáva podporu vďaka projektu Adopcie na diaľku Slovenskej katolíckej charity. Newton je so svojou adoptívnou mamou dokonca v&nbsp;kontakte. Volá sa Eva a&nbsp;podporuje ho, odkedy v&nbsp;roku 2015 prišiel do Gift of Love. Teraz má dvadsaťjeden, za sebou certifikát psychologického poradenstva a&nbsp;chce ďalej študovať psychológiu. Prvé dvojročné nadstavbové štúdium začína v&nbsp;auguste. Potom by veľmi chcel pokračovať na univerzite.

Newton v&nbsp;Gift of Love aj pracuje, cez deň v&nbsp;kancelárii a&nbsp;večer a&nbsp;v&nbsp;noci ako vychovávateľ v&nbsp;chlapčenskej nocľahárni. Má tam svoju malú izbičku. Považuje ju za svoj domov. Tu v&nbsp;projekte vyrástol a&nbsp;dospel. Jeho otec zomrel pred pätnástimi rokmi, k&nbsp;HIV sa mu pridružili ďalšie choroby. Jeho mama je tiež pozitívna. „Našťastie, žiadny z&nbsp;mojich bratov od rodičov HIV nezdedil. Iba ja,“ konštatuje.

Newtonova mama predáva na trhu zeleninu a&nbsp;vyrába kvasnice na alkohol. Nikdy nemali veľa peňazí. Newton bol vo svojej triede jediný HIV pozitívny. „Znamenalo to izoláciu. Hovorili o&nbsp;mne, že som prekliaty. Nikto sa so mnou nerozprával. Sedel som v&nbsp;poslednej lavici a&nbsp;cítil som sa, akoby som medzi tie deti nepatril.“

Rodinu v&nbsp;zlej finančnej situácii si všimli sociálni pracovníci. Ponúkli, že Newton môže ísť do projektu Gift of Love. „Mama bola veľmi šťastná. Vedela, že tu bude o&nbsp;mňa dobre postarané. Doma sme často nemali ani na poriadne jedlo. A&nbsp;pri HIV potrebujete dobre jesť a&nbsp;piť veľa vody. A&nbsp;ešte sa silno modliť k&nbsp;Bohu. Tu bolo všetko skvelé. Mohol som chodiť do školy a&nbsp;mal som čo jesť.“

Za svoju najdôležitejšiu povinnosť považuje Newton dodávať mladším chlapcom odvahu a&nbsp;učiť ich milovať knihy. „Lebo ak nemáš rád knihy, skončíš ni­kde. Nebudeš schopný dosiahnuť svoje sny. Ak máš knihy rád, môžeš dosiahnuť čokoľvek,“ je presvedčený mladý muž. Jeho choroba ho už nestraší. „Dokážem sa postaviť pred HIV pozitívne deti a&nbsp;vysvetliť im, že nespáchali žiadny hriech, neurobili nič zlé, keď sa s&nbsp;touto chorobou narodili. Hovorím im, aby sa netrápili. Máme riešenie: zodpovedne brať lieky, študovať a&nbsp;modliť sa. Tak môžeme žiť zdravý život.“