Jana Čavojská

Tam, kde bolo zhruba pred piatimi mesiacmi len spálenisko, rastú dnes zo zeme stavby nových domov. Devätnásteho júna zhorelo v obci Nowa Biała v Poľsku dvadsaťpäť domov a presne toľko hospodárskych budov. Požiar sa dotkol dvadsiatich siedmich rodín. Niečo také v Poľsku nezažili desaťročia. Osem obyvateľov a jeden hasič boli zranení a zahynulo veľa hospodárskych zvierat, ktoré sa ľuďom nepodarilo dostať z maštalí. Počas požiaru vyniesol farár na ulicu monštranciu. A oheň pred ňou skutočne ustúpil. Na miestach zhorených domov si ich majitelia teraz stavajú nové. Nowu Biału môžeme pokojne volať Nová Belá - aj keď dvojjazyčné názvy sa v Poľsku veľmi nevyskytujú. Územie poľského Spiša, kde leží, patrilo v istom období našej histórie Slovensku. Aj Poliaci, aj Slováci tu rozprávajú spoločným spišským nárečím. Ako sa dnes žije Slovákom v Poľsku?

<h2>V&nbsp;spišskom nárečí</h2>
Józef Majerczak zahrá na akordeóne. Deti sa pustia do tanca a&nbsp;spevu. Folklórny súbor Malí Belania nacvičuje v&nbsp;Novej Belej v&nbsp;Centre slovenskej kultúry. Jazyky sa striedajú. Niektoré pesničky sú v&nbsp;slovenčine, iné v&nbsp;spišskom nárečí, ktorým tu rozprávajú Slováci aj Poliaci. Rovnaké je to s&nbsp;členmi súboru. „Bolo by škoda, keby sme deti delili: ty môžeš chodiť a&nbsp;ty nie, lebo nie si zo slovenskej rodiny. Nič také nerobíme. Nebolo by to dobré pre spolunažívanie, pre každodenný život,“ konštatuje Józef Majerczak, ktorý kultúrne centrum vedie a&nbsp;zároveň je podpredsedom Ústredného výboru Spolku Slovákov v&nbsp;Poľsku. „Aj keď sme otvárali toto centrum, povedal som, že mám nádej, že bude slúžiť celej obci ako priestor na stretávanie ľudí. Organizujeme tu rôzne podujatia a&nbsp;pozývame všetkých, ktorí majú záujem.“
Koľko Slovákov žije v&nbsp;Novej Belej? Ani to nie je podľa Józefa Majerczaka dobrá otázka. „Máme tu zmiešané manželstvá. Sú ich deti Slováci alebo Poliaci? V&nbsp;každom prípade, Slovákov je ešte dosť, sme súdržní a&nbsp;udržiavame si identitu - hoci tu nerozprávame po slovensky, ale v&nbsp;spišskom nárečí.“ On sa po slovensky naučil v&nbsp;slovenskej škole. Dnes už slovenské školy v&nbsp;Poľsku nie sú, slovenčina sa vyučuje len ako nepovinný predmet. Józef Majerczak podotýka, že Slováci sa vždy modlia v&nbsp;slovenčine. V&nbsp;dedine sa stále slúžia slovenské omše. Poľský farár, ktorý sem prišiel v&nbsp;januári, sa kvôli tomu učí po slovensky.
Józef Majerczak chápe ústup slovenčiny ako prirodzený proces. Deti chodia do poľských škôl a&nbsp;používajú poľštinu. Kedysi mohli využívať štipendiá na slovenských univerzitách, tie sa však pred niekoľkými rokmi obmedzili a&nbsp;smerovali na odbory, o&nbsp;ktoré nebol taký veľký záujem. Študenti z&nbsp;Poľska museli navyše absolvovať rok jazykovej prípravy, hoci po slovensky vedeli - pre nich zbytočne stratený rok. Tak sa radšej hlásia na poľské univerzity. „Moja dcéra mala sen študovať slovenčinu a&nbsp;nemčinu v&nbsp;Bratislave na Univerzite Komenského,“ hovorí Józef Majerczak. „Nenaplnil sa, nedostala sa tam, nakoniec vyštudovala vo Viedni. Teraz nám opäť ponúkli štipendiá, ale už je to ťažké, nie je tradícia študovať na Slovensku.“
<h2>Po požiari</h2>
Nová Belá je romantická dedina s&nbsp;Tatrami v&nbsp;pozadí. Stále tu stoja drevené hospodárske budovy a&nbsp;okolo sa pasú kravy. Tradícia chovať hospodárske zvieratá ešte úplne nevymizla. Kopcovitá krajina poľského Spiša s&nbsp;roztrúsenými hospodárstvami a&nbsp;so stádami oviec vyzerá krásne. Na úzke cesty dozerajú sochy svätých a&nbsp;kríže s&nbsp;Ježišom Kristom.
Obrovský požiar sa v&nbsp;júni tohto roku pravdepodobne rozšíril z&nbsp;drevených stodôl. Navyše bolo veľmi sucho. Ľudia a&nbsp;kroniky si pamätajú, že zhoreli tri, päť, dokonca deväť stodôl - to už miestni považovali za veľký oheň. Ale aby ľahlo popolom viac ako dvadsať domov, to sa nielenže v&nbsp;Novej Belej, ale ani v&nbsp;celom Poľsku už dávno nestalo. Je november a&nbsp;Ján Majerczak má už hrubú stavbu nového domu pod strechou. Všetci susedia okolo stavajú tiež. Po šesťdesiatke s&nbsp;manželkou začínanú od nuly. „Trauma ľudí už trochu opadla, ale je ťažké vyrovnať sa s&nbsp;tým, čo sa stalo,“ potvrdzuje aj Józef Majerczak. Jeho domu sa požiar nedotkol, on sám bol vtedy v&nbsp;nemocnici na operácii kolena, no veľmi dobre chápe smútok svojich spoluobčanov aj to, akou obrovskou podporou bola pomoc. Zo Slovenska aj z&nbsp;Poľska. Poľská vláda, firmy, jednotlivci ľuďom prispeli, zo Slovenska to boli hlavne katolícke organizácie. „Požiar spôsobil také obrovské škody, že by to ľudia sami nezvládli,“ myslí si Józef Majerczak.
To, ako tu kedysi vyzerali hospodárske usadlosti, si turisti môžu pozrieť v&nbsp;malom múzeu v&nbsp;Jur­gove. Cez cestu oproti je niekdajšia požiarna zbrojnica. Tam zas uvidíte okrem dvoch historických hasičských strojov veľa historických fotografií zo života v&nbsp;pohraničí. Niektoré majú slovenské texty.
V&nbsp;Nedeci, ďalšej dedine so slovenskou menšinou, sa v&nbsp;roku 1942 narodil herec Michal Dočolomanský. Jeho otec Rudolf tu pôsobil ako učiteľ. Nebola to jeho prvá misia. Začiatkom 30. rokov ho vyslali do Rumunska. Mal vyučovať deti rumunských Slovákov v&nbsp;dedine Boromlak. Postavil tam zmenšenú kópiu sochy Ježiša Krista z&nbsp;Ria de Janeiro. Do Nedece prišiel aj s&nbsp;tehotnou manželkou v&nbsp;roku 1942. Odišli, keď sa skončila druhá svetová vojna. Nezažili vyháňanie slovenských učiteľov poľskými úradmi po tom, ako toto územie pripadlo po vojne Poľsku.

<h2>Ľudí za bane</h2>
Československo-poľský spor o&nbsp;Oravu a&nbsp;Spiš vznikol hneď po rozpade Rakúsko-Uhorska. Okrem Československa v&nbsp;tom čase vzniklo Poľsko. Poliaci si robili nárok na celú Oravu a&nbsp;Spiš. Regióny medzi dve krajiny rozdelila až veľvyslanecká konferencia v&nbsp;roku 1920. Napriek tomu dohady a&nbsp;nespokojnosť pokračovali. Poľská strana deklarovala, že na celej Orave a&nbsp;Spiši žijú väčšinou neuvedomelí Poliaci a&nbsp;nie Slováci.
V&nbsp;roku 1939 sa novovzniknutý slovenský štát zúčastnil na invázii do Poľska. Obsadili sme územie, ktoré už patrilo Poľsku. Po druhej svetovej vojne sa hranice vrátili do stavu pred obsadením Poľska. Spor však trval do roku 1958. Definitívnu bodku za ním urobila medzinárodná zmluva. Obce, ktoré pôvodne patrili Slovensku, pripadli Poľsku výmenou za sliezske Těšínsko. Stratou časti Oravy a&nbsp;Spiša sme prišli o&nbsp;27 osád, z&nbsp;nich štrnásť ležalo na Orave a&nbsp;trinásť na Spiši. Slovensko v&nbsp;tom čase získalo Skalité, Hladovku a&nbsp;Suchú Horu, Tatranskú Javorinu a&nbsp;Lesnicu.
Po vojne v&nbsp;regióne vyčíňala banda Józefa Kuraśa, prezývaného Ogień, Oheň. Nacionalisti sa zamerali aj proti Slovákom. Vyháňali ich z&nbsp;domov, v&nbsp;Novej Belej dokonca zavraždili štyroch sedliakov. V&nbsp;Poľsku všeobecne silneli nacionalistické tendencie. Keď sa chvíľu hovorilo o&nbsp;tom, že československo-poľskú hranicu by mohol tvoriť stred koryta riečky Biela voda, obyvatelia Novej Belej sa pripravovali na sťahovanie na druhý breh, len aby zostali v&nbsp;Československu.
<h2>Habali kalendáre</h2>
„Pamätnú tabuľu Michalovi Dočolomanskému sme na budovu školy v&nbsp;Nedeci osadili my. Bojovali sme o&nbsp;ňu päť rokov,“ hovorí generálny tajomník Spolku Slovákov v&nbsp;Poľsku Ľudomír Molitoris. „Tak bojujeme o&nbsp;každé slovenské slovo, nielen na múroch. Na územiach severného Spiša a&nbsp;hornej Oravy, ktoré v&nbsp;roku 1920 pripojili k&nbsp;Poľsku, sa slovenskosť programovo likviduje.“ Dodáva, že hoci sa zdá, že Slovákov v&nbsp;Poľsku nie je veľa, v&nbsp;žiadnom prípade nejde o&nbsp;kanapový spolok. „Teda taký, že všetci členovia sa zmestia na jednu kanapu - na jeden gauč,“ vysvetľuje. „My sme z&nbsp;tých väčších spolkov. Na jednu kanapu sa nezmestíme. Máme 36 pobočiek a&nbsp;všetko je to dobrovoľnícka práca. Budujeme slovenské domy, klubovne, vydávame knihy, organizujeme prehliadky a&nbsp;výstavy. Pracujeme pre slovenský národ. Navyše sme v&nbsp;Poľsku už 101 rokov, s&nbsp;výnimkou obdobia slovenského štátu, keď toto územie patrilo Slovensku.“ 
Spolok vydáva od 50. rokov časopis Život. Pôvodne sa mal volať Krajanský život, no za socializmu bolo slovo „krajanský“ úradom podozrivé. Priazeň poľských inštitúcií si Slováci neužívajú ani dnes. Poľská politika je k&nbsp;menšinám pomerne reštriktívna. „Vedie k&nbsp;polonizácii,“ potvrdzuje Ľudomír Molitoris. „Politika medzivojnového Poľska vo vzťahu k menšinám bola tvrdá. Habali slovenskú literatúru, dokonca aj kalendáre zo Spolku svätého Vojtecha, kde mali mesiace poľské aj slovenské pomenovanie. V&nbsp;50. rokoch tu bolo podľa deklarácie pri podávaní žiadostí o&nbsp;občianske preukazy 15- až 20-tisíc Slovákov. Potom národnosť úplne zmizla z&nbsp;občianskych preukazov a&nbsp;ľudia ju neuvádzali ani pri sčítaní obyvateľstva. Prvýkrát bola jeho súčasťou až v&nbsp;roku 2001. Kedysi sme mali slovenské školy, dnes sa slovenčina vyučuje len ako voliteľný predmet a&nbsp;vláda nám napriek medzinárodným záväzkom neposkytuje učebnice, metodickú podporu, didaktické pomôcky a&nbsp;možností ďalšieho vzdelávania učiteľov. Všetko však deklaruje a&nbsp;správy pre Radu Európy vyzerajú krásne, ba až nádherne... Škoda, že na Slovensku nejestvuje úrad, ktorý by sa venoval dodržiavaniu práv Slovákov žijúcich v&nbsp;blízkom okolí.“
Počas sčítania obyvateľstva v&nbsp;roku 2011 zaznamenali trinásť prípadov, keď slovenskú národnosť zapísal sčítací komisár ceruzkou a&nbsp;potom sa ju snažil vymazať. „Poliaci zareagovali slovami: Veď tých prípadov bolo len trinásť!“ pokračuje Ľudomír Molitoris. „Podľa mňa je to dosť. A&nbsp;žiadny nevyšetrili.“ K&nbsp;slovenskej národnosti sa vtedy prihlásilo okolo 3&nbsp;500 ľudí. Oficiálne ich je tu - s&nbsp;poľským občianstvom - 2&nbsp;739. Ďalších približne osemsto, ktorí sa sčítavali cez internet, úrady nezohľadnili. Spolok odhaduje, že v&nbsp;Poľsku žije okolo trinásťtisíc Slovákov.

<h2>Poliak malý</h2>
V&nbsp;Krakove a&nbsp;okolí dnes býva viac než 3&nbsp;500 Slovákov. Prišli za prácou vo veľkých korporáciách. Do Poľska však z&nbsp;tohto dôvodu prichádza oveľa viac Ukrajincov. „Len v&nbsp;Krakove ich je 70-tisíc,“ tvrdí Ľudomír Molitoris. „Deti tých nových nemôžu chodiť na hodiny ukrajinčiny, respektíve slovenčiny. Tie môžu navštevovať iba ľudia s&nbsp;poľským občianstvom a&nbsp;s&nbsp;ukrajinskou či so slovenskou národnosťou.“ Najpočetnejšou menšinou v&nbsp;Poľsku sú Nemci. Až do roku 1989 sa k&nbsp;tejto národnosti nesmeli hlásiť ani zakladať žiadne spolky. „V&nbsp;okolí mesta Opole bolo niekoľko obcí, kde mali Nemci väčšinu a&nbsp;mohli by požadovať dvojjazyčné názvy a&nbsp;možnosť využívať nemčinu ako pomocný jazyk v&nbsp;samospráve. Úrady pripojili tieto dediny k&nbsp;veľkému Opole, len aby nemali nárok na dvojjazyčnosť.“ 
Nepovinné hodiny slovenčiny navštevuje okolo 240 detí. Spolok Slovákov v&nbsp;Poľsku sa snaží prehlbovať záujem o&nbsp;slovenský jazyk a&nbsp;kultúru aj rôznymi súťažami a&nbsp;akciami. „Ale to nestačí. Nie sme tam každý deň. Na poľských školách prebieha silná národná výchova. Menšiny tým trpia. Veď každé dieťa musí recitovať báseň: Kto si ty? Poliak malý. V&nbsp;období, keď ešte nerozumie občianstvu a&nbsp;národnosti a&nbsp;formuje si svoje povedomie.“
<h3><a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/bojujeme-kazde-slovo-slovaci-polsku-stazuju-prisilny-nacionalizmus" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a></h3>
Financovanie kultúry menšín prebieha v&nbsp;Poľsku formou jednoročných grantov. Spolok Slovákov sa snaží privyrábať. Prevádzkuje tlačiareň, prenajíma priestory a&nbsp;v&nbsp;kultúrnom centre v&nbsp;Novej Belej ponúka ubytovanie. Všetky tieto aktivity však počas pandémie veľmi utrpeli. Ľudomír Molitoris má ťažké srdce aj na slovenský konzulát v&nbsp;Krakove. „Nie je národným veciam nápomocný.“

Bojujeme o každé slovo: Slováci v Poľsku sa sťažujú na prisilný nacionalizmus

Jana Čavojská

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás

Bojujeme o každé slovo: Slováci v Poľsku sa sťažujú na prisilný nacionalizmus

Jana Čavojská

Súvisiace články

Srdcom Slovák: Bulharský cár vybudoval na Horehroní štát v štáte a túžil tu byť pochovaný

FOTO Vinárska jeseň v údolí Wachau: Dobrá energia prúdi zo zeme

Volanie o pomoc: Neziskovka chce vyvlastniť kultúrnu pamiatku, inak ju zachrániť nejde

Zážitkové Poloniny: Vyrobia si sami a ešte za to aj zaplatia!

Poľnohospodárom idú každý rok stovky miliónov. A to stojí za bitku!

Plus TV

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Peter je závislý na opiátoch a alkohole, bol vo väzbe. Čo odkázal ľuďom, ktorí chcú brať drogy?

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Výber pre vás