Keď novinárka na voľnej nohe z USA Sarah Ashton-Cirillo nastupovala vlani 3. marca v Berlíne na vlak do poľského Przemyślu, plánovala stráviť dva týždne v Ľvove a urobiť reportáže o utečencoch pred ruskou vojnou na Ukrajine. Dnes je hovorkyňou Ozbrojených síl Ukrajiny, má za sebou mesiace bojov v prvej línii aj vojnové zranenie. „Tu na Ukrajine som pochopila, čo naozaj znamená sloboda,“ hovorí transrodová žena. Má štyridsaťšesť rokov a do štyridsiateho prvého roka života žila ako muž.
Rozhodla sa okamžite
Ešte pred tým, ako Sarah prešla tranzíciou, cestovala po Európe s utečencami zo Sýrie, aby o tom reportovala a napísala knihu. Keď Rusko zaútočilo na Ukrajinu, chcela porovnať utečeneckú krízu v roku 2015 s tou v roku 2022. Päť dní strávila v Ľvove. Potom cestovala do Ivano-Frankivska na rozhovor s lekárkou, ktorá sa domov na Ukrajinu vrátila zo zámoria, aby mohla pomáhať. S lekárkou boli vojaci. Povedali jej: „Ak chceš vedieť niečo o vojne, poď s nami, o hodinu odchádzame do Charkova.“
FOTO Sarah zo zákopu a ako vyzerala ako muž v GALÉRII>>
Sarah nemala žiadne skúsenosti s vojnovou žurnalistikou. No rozhodla sa okamžite. Sedem týždňov zostala s jednotkou. Potom sa presťahovala na sídlisko Saltivka, ktoré vtedy čelilo najťažšiemu ostreľovaniu. V byte na trinástom poschodí s vybitými oknami prežila šesť mesiacov. Písala pre americké LGBTQ médiá o ľudských právach a na vlastnom twitterovom účte zverejňovala videá ruských útokov a ich dôsledkov. „V Charkove sme žili celý čas pod ostreľovaním,“ hovorí. „Nikdy to neprestávalo. Celé mesiace som bola denne svedkom ruského teroru a vojnových zločinov. Spomínam si na ženu, štyridsiatničku, išla niekam na bicykli, keď ju zasiahla strela z ruského mínometu. Jej telo rozmetalo na všetky strany. Stála som nad jej vnútornosťami. Po niečom takom sa pýtate, čo viac môžete urobiť v boji proti ruskému terorizmu.“
Novinárka urobila to, že vstúpila do Ozbrojených síl Ukrajiny ako medička. Znamenalo to, že okrem zbrane vliekla na chrbte záchranársky batoh. Kým nikto nepotreboval ošetrenie, bojovala s ostatnými. Ak bol niekto zranený, bolo jej úlohou pomôcť. K svojmu prvému zranenému utekala pol hodiny cez les na miesto vzdialené od ruských pozícií len pár stoviek metrov. „Ten vojak mal zranenia na rukách a nohách. Nosidlá sme museli vyrobiť z pušiek a v snehu ho transportovať dva a pol kilometra k najbližšiemu evakuačnému bodu. A to všetko pod paľbou,“ spomína.
Medici, ktorí pomáhajú zraneným, sú pre ruských vojakov často primárnym cieľom. Rovnako ako novinári. „Rusi robia ciele zo všetkých ľudí, ktorých právo ozbrojených konfliktov zakazuje dotýkať sa. Aj z našich civilistov,“ pokračuje Sarah. „V Charkove sme to mali po celý čas. Útok, naše záchranné zložky dorazili na miesto, samozrejme, išlo o neozbrojených ľudí, nie príslušníkov armády, a prišiel druhý útok. Aj preto je pre mňa Rusko teroristický štát. A naši lekári, zdravotníci a hasiči sú hrdinovia.“
Čo je najťažšie
Na fronte sa z ľudí, ktorí mali predtým úplne iné zamestnanie, stávajú vojaci z večera do rána. Sarah slúžila s učiteľmi, elektrikármi, so zváračmi, jeden z jej veliteľov bol jadrový fyzik. „Obyčajní muži a ženy – takmer desať percent príslušníkov ozbrojených síl sú ženy –, ktorí sa stali vojakmi, aby bránili svoju dedinu, mesto, krajinu. Vďaka nim je Ukrajina stále slobodná. Učili sa v praxi. Vieš, že ak sa nenaučíš bojovať, zomrieš. Za takých okolností sa učíš oveľa rýchlejšie, než si si kedy dokázal predstaviť.“
Podľa Sarah je každá pozícia v armáde rovnako dôležitá. Nie každý má fyzické či osobnostné predpoklady bojovať v prvej línii. No môže robiť iné veci. Zásobovať, kopať zákopy, písať do médií, lietať s dronom. Ona chcela byť v línii nula. Hovorí, že blízki sa o ňu, samozrejme, boja, ale s exmanželkou už dlho spolu nežili a ich dieťa je dospelé, toto rozhodnutie neurobila na úkor rodiny. „Doma sú na mňa hrdí. Zároveň som im musela vysvetliť, že ak sa dva-tri dni neozvem, neznamená to nič zlé. Jednoducho môžem byť v situácii, v ktorej sa nemôžem pripojiť na internet.“
Pýtam sa, čo je pre ňu v zákopoch najťažšie. Čakám, že opíše strach alebo chlad, či bolesť po zranení, ktorým prešla. Sarah však najhoršie znáša nezdravé jedlo a málo pohybu. „Bojuješ hodinu, dve, tri, potom dvadsaťjeden hodín sedíš v zákope a čakáš na ďalší rozkaz. Čo sa týka jedla, vojaci sú zásobení dobre. No väčšinou je to nezdravé jedlo. Nedostávame nič čerstvé. V zákopoch máme aj málo pohybu. Takže hodiny sedíš v zákope, ješ nezdravé jedlo, čítaš knihu alebo si online, kým ti nad hlavou lietajú ruské strely. Pribrala som už pätnásť kíl.“
Dvadsiateho tretieho februára tohto roku zranil Sarah šrapnel. Odniesla si to jej pravá ruka a tvár. Na evakuáciu čakala sedem hodín. Hodinu ju potom niesli k najbližšej ceste, ďalších štyridsaťpäť minút viezli k stabilizačnému bodu a potom dve hodiny do nemocnice. V obyčajnom džípe. To, samozrejme, nestačí. „Na transport zranených potrebujeme obrnené sanitky,“ preruší Sarah rozprávanie o sebe. „Novinári a politici so mnou chcú hovoriť o obetiach. Ja sa pýtam: Čo keby sme sa prestali rozprávať o obetiach a začali rozprávať o tom, ako zraneným zachrániť život?“
Osobná vojna
K svojej jednotke sa Sarah vrátila po šestnástich dňoch v nemocnici. Hneď ako vládala, hoci ju lekár presviedčal, aby sa liečila dlhšie. „Chcela som sa vrátiť čo najskôr. To zranenie urobilo pre mňa vojnu ešte osobnejšou. Nahnevalo ma, že moja jednotka už nie je na mieste, kde ma zranili. Chcela som totiž nájsť a potrestať ľudí, ktorí mi to urobili.“
Ako transrodová žena Sarah čelila útokom ruskej propagandy a po menovaní za hovorkyňu aj kritike zo strany niektorých Ukrajincov. Ruskí propagandisti ju netrápia. Za kritické hlasy Ukrajincov je dokonca vďačná.
Znamenajú pre ňu potvrdenie slobody prejavu v krajine a možnosť verejnej diskusie o kontroverzných témach. Ruská vojna všeobecne priniesla Ukrajine viac tolerancie k menšinám vrátane LGBTQ. Jej príslušníci bojujú po boku ostatných a predsudky sa stierajú. „Myslím si, že tí, ktorí ma kritizujú, iba nerozumejú tomu celému. Lebo to, že som trans, je na mne tá posledná dôležitá vec. V prvom rade som vojačka. V druhom ľudská bytosť. Po tretie bojovník za slobodu. Po štvrté spisovateľka. Až niekde na konci je moja charakteristika ako transrodovej ženy, aj to len preto, že mi spoločnosť dala takéto označenie.“
Podľa najnovšieho prieskumu verejnej mienky, ktorý má Sarah k dispozícii, až 89 percent opýtaných vyjadrilo hrdosť na to, že sú Ukrajinci. Na východe krajiny to bolo 75 percent. „Rusko takto Ukrajincov spojilo. Zároveň posilnilo NATO a seba priviedlo do izolácie,“ smeje sa. „Putin je určite človek, ktorý vie, ako zlyhať.“ Hovorkyňa armády priznáva, že Rusko má k dispozícii viac zbraní a vybavenia, ktoré Ukrajinci nemajú, aj viac vojakov. „Práve preto by mal byť svet na Ukrajinu hrdý. Vedieme ťažké boje v zamínovaných územiach proti silnejšiemu súperovi a stále vyhrávame.“
Západ by mal podľa Sarah Ukrajinu podporiť hlavne dodávkami zbraní. „A pochopiť, že je v poriadku, že útočíme na ciele na ruskom území. Legálne, morálne aj eticky je to o. k.“ V Spojených štátoch už dvakrát hovorila so senátormi a s kongresmanmi o svojich skúsenostiach v ukrajinskej armáde a cíti veľkú podporu zo strany Američanov. „Pre nich je to najefektívnejšia investícia peňazí z ich daní, pretože na Ukrajine neprelievajú vlastnú krv. Keď bojujeme my, nemusia bojovať vojaci iných krajín. Lebo, nemýľme sa, ak by Ukrajina nebojovala, Rusko by sa nezastavilo. Pokračovalo by to Pobaltím a ďalšími krajinami. Lebo Putin je kolonialista a imperialista. A veľa Rusov s ním.“
Čo znamená sloboda
Sarah hovorí, že každé partnerstvo je pre Ukrajincov dôležité a vážia si ho. Získali naše húfnice rovnako ako oveľa väčšie zásielky vojenského materiálu od krajín, ktoré majú väčšie možnosti. Upozorňuje, že podľa prieskumov viac ako 95 percent Ukrajincov nesúhlasí s tým, aby ich krajina vymenila územie za mier. „V boji budeme pokračovať, kým neoslobodíme celú Ukrajinu.“ Ak Západ nedovolí použiť svoje zbrane na útoky na ruskom území, Ukrajina bude používať svoje. Vývoj ide rýchlo vpred. „Ukázali sme, že našimi dronmi dokážeme útočiť na mori aj v Moskve. Rusi nezastavia ukrajinskú vynaliezavosť.“
Keď Sarah rozpráva o Ukrajincoch, používa výraz „my“. Pýtam sa, či sa cíti viac Ukrajinka ako Američanka. Odpovedá, že je na sto percent Američanka, no je aj vojačka Ozbrojených síl Ukrajiny a slúži ukrajinskému ľudu. „Táto vojna ma urobila takou hrdou na Spojené štáty, ako som nikdy predtým nebola. Lebo teraz skutočne chápem, čo znamená sloboda. Urobilo to zo mňa lepšiu Američanku aj lepšiu svetoobčianku.“
Či sa po vojne vráti domov, ešte netuší. Zatiaľ žije pre prítomnosť. V zákopoch to znamená prežiť do najbližšieho východu či západu slnka. V Kyjeve, kde momentálne ako hovorkyňa pôsobí, je to horizont jedného týždňa. „Teraz záleží len na víťazstve, nerozmýšľam nad ničím iným.“ Po zranení jej zostala necitlivá časť ruky a jazvy na tvári. No vraj je šťastná, ak by ju šrapnel zasiahol o trochu vyššie, prišla by o prsty alebo oči. „Takže som mala šťastie,“ konštatuje. „Mám síce poškodené nejaké nervy, ale na stláčanie spúšte potrebujem prsty, ktoré to neovplyvnilo. Stále môžem robiť svoju prácu.“
FOTO Sarah Ashton-Cirillo, keď ešte bola muž, v GALÉRII>>
Strach zo smrti Sarah Ashton-Cirillo vraj necíti. „Pred piatimi rokmi som prešla tranzíciou. Od šiestich rokov som vedela, že mám byť ženou, ale štyridsaťjeden rokov som žila ako muž. Až potom som zmenila to, ako ma vníma svet. Bolo to ako smrť a znovuzrodenie. Smrti som sa prestala báť. Som silnejšia a odvážnejšia ako predtým. Vyhrážky smrťou, ktoré dostávam, ma nezaujímajú. Prežila som boje, videla ľudí, ktorí mali smolu a prišli o život. Bojujeme svätú vojnu. Je to vojna dobra so zlom. Boha s diablom. A Boh je na strane Ukrajiny.“
