Prečo má autoservis vo dvore starého domu v miniatúrnej srbskej dedinke Batrovci priamo na hranici s Chorvátskom na múre arabský nápis? Na severe Srbska, v oblastiach pri maďarskej, chorvátskej a rumunskej hranici, nájdete veľa stôp, ktoré majú ľudí hovoriacich po arabsky navigovať na isté miesta. Prespávajú v opustených fabrikách, polorozpadnutých hospodárskych budovách, niekdajších motorestoch. Sú ako duchovia. Nechcú sa nechať vidieť. Do Európy prišli z Afriky, Blízkeho východu a Ázie. Mnohí utekajú pred konfliktmi, pred šialenou chudobou. Za sebou majú riskantnú plavbu cez more a dlhé týždne pešieho pochodu, plného trápenia a násilia. Rozhodne sa nechystajú zostať v Srbsku. Ich cieľom sú krajiny západnej Európy. V dávno nepoužívaných budovách sa chcú len vyspať a opäť skúsiť game. Hru. Tak nazývajú nelegálny prechod hranice.
Po rebríku
Na hranici s Maďarskom to nie je len tak zadarmo. Náš južný sused pred rokmi postavil dvojitý žiletkový plot, aby udržal utečencov a migrantov vonku. Okrem dronov a termovízie chráni hranicu alarm, ktorý sa spustí pri dotyku ľudského tela o prekážku. Muži, ženy i deti ju preliezajú pomocou rebríkov. Jedným nahor, druhým nadol. Prevádzači im neraz dávajú príkaz na druhej strane skočiť, kvôli šetreniu času. Aby boli rýchlejší a neupútali pozornosť pohraničníkov.
Prakticky na všetkých hraniciach Európy si utečenci nejako poradia aj sami - hoci je pohodlnejšie a bezpečnejšie zaplatiť za sprievodcu, ak na to majú. No srbsko-maďarská hranica je začarovaná. Bez pomoci to nejde. Potrebujú rebríky, plus istotu, že srbskí strážcovia sa budú pozerať opačným smerom. Maďari obvykle hliadkujú autami v úzkom priestore medzi plotmi. Ak ich vozidlo práve prešlo, viete, že máte pár minút, kým opäť pôjde okolo. Keby vás aj jeho posádka zaregistrovala, otočiť sa môže až vo vymedzenom rozšírenom priestore. Dovtedy budete dávno niekde preč.
Tým, ktorí by predsa len chceli prejsť sami, pašeráci veľmi rýchlo vysvetlia, že sa to nepatrí. A neurobia to práve v rukavičkách. Lenže v júni priniesol reportér Saša Dragoljo z projektu Balkan Investigative Reporting Network, ktorý sa dlhodobo venuje téme migrácie a jej spojenia s organizovaným zločinom, závažné odhalenia. Podľa dôkazov, ktoré má k dispozícii, spolupracuje hlava pašeráckeho biznisu Alen Dayoub Basil priamo s policajnými špičkami. Alen sa narodil v Sombore na severozápade Srbska. Jeho mama bola Srbka, otec Sýrčan. Odmalička hovoril aj po arabsky. Vďaka tomu získal po začiatku utečeneckej krízy v roku 2015 prácu tlmočníka pre štátny Komisariát pre utečencov a migráciu. Spolupracoval s políciou a mimovládnymi organizáciami. Ako dosvedčujú fotografie či nahrávky, s políciou spolupracoval aj pri organizovaní prechodov hraníc.
Peniaze v Mezopotámii
Saša Dragoljo už skôr opísal systém, akým sa utečenci a migranti dostávajú zo Srbska ďalej do Európy. Peniaze zložia v bezpečnej schránke v nenápadnej kaviarni Mesopotamia vedľa belehradskej železničnej stanice. Keď sa dostanú na dohodnuté miesto, pošlú do kaviarne svoju fotografiu a kód na otvorenie schránky. Prevádzač dostane svoje peniaze, až keď sú už v bezpečí. Mesopotamia - a nie je to jediné také miesto v Srbsku - funguje ako akási tajná banka.
„Sprievodcovia“ kontaktujú ľudí na úteku aj priamo v Šide, Sombore, Subotici, Kikinde, v preplnenom utečeneckom tábore Adaševci a Preševo. Potom ich dotiahnu do squattov na hranicu. Pešo alebo taxíkmi. Tam si v hnusných starých búdach medzi odpadkami varia, pofajčievajú a čakajú na „game“.
„Verila by si, že som bol stevard v lietadle?“ pýta sa ma mladý Maročan. „A ja právnik,“ pridá sa ďalší z mužov pred polorozpadnutou budovou len kúsok od priechodu Horgoš 2 - Röszke. Chudý Ahmed zo Sýrie s holou hlavou a miernymi očami tu pôsobí nepatrične. Aj na hraniciach pri žiletkových plotoch sa krajania držia pri sebe. Horgoš je pre ľudí z Afriky. Tí z Blízkeho východu a Ázie prechádzajú cez Sombor a Niš. „Vidíš, aké je to tu hrozné,“ obzerá sa Ahmed po hromadách odpadkov okolo. „Všade samé smeti. Po vodu chodíme tri kilometre. Nemáš sa kde umyť.“ Podľa údajov pár mimovládnych organizácií, ktoré ešte pomáhajú aspoň rozdávaním jedla a ošetrovaním zranených a nevyhnali ich pokuty od srbských úradov či zastrašovanie polície, je momentálne tu v lese približne tritisíc ľudí. Muži ležia na starých prikrývkach priamo na podlahe rozbitých domov. Keď sa im vybije mobil a všetky powerbanky, vedia, ktorý Srb im ich v dedine nabije. Samozrejme, za túto službu sa platí.
O tom, kedy ísť na „game“, rozhodne prevádzač. Možno už túto noc. Mne to však na nos vešať nebudú. Väčšina z nich si myslí, že som z nejakého štátneho úradu. Keď vyberiem fotoaparát, rozbehnú sa ku mne s nesúhlasným krikom. Až neskôr sa dozviem, že v Sombore sa práve v ten deň strieľalo z kalašnikovov. Pašerácke gangy bojujú o svoje kúsky hraníc.
Nezrelé jablká
V oficiálnom utečeneckom tábore oproti železničnej stanici v Šide sú väčšinou Afganci, Iračania a Sýrčania. Podvečer zvyknú muži posedávať pod slnečníkmi v neďalekej malej kaviarni. Ženy sa skôr prechádzajú. Páni ich v kaviarni vraj nevidia radi. Ani tie, ktoré sú tu samy, bez manželov. Ako iracká Kurdka Sara. Opisuje mi svoju trojdňovú cestu kamiónom cez Macedónsko a Bulharsko. Jej cieľom je Francúzsko, čaká ju tam manžel, ktorému sa podarilo prejsť Európu skôr.
Shogofa je novinárka z Afganistanu. Roky pracovala ako hlásateľka správ v televízii. Keď vlani obsadilo krajinu radikálne hnutie Taliban, bolo jej jasné, že toto zamestnanie si dlho neudrží. S manželom a so štyrmi deťmi sa v septembri rozhodli pre útek. Dúfajú, že sa dostanú do Nemecka. Tam smeruje aj Shogofina kamarátka Zeinab. Tá hovorí, že hranicu do Maďarska prekročia s pomocou prevádzačov a že majú veľký strach. Pre ženy je táto cesta oveľa náročnejšia ako pre chlapov. Nielen preto, že nosia šatky a v dlhých sukniach sa im horšie skáče zo žiletkového plota. Čelia aj sexuálnemu obťažovaniu a nie každý sprievodca berie deti. Je to obrovské riziko. Ak vezme rodinu s deťmi, stojí to peniaze navyše. Ženy majú aspoň to šťastie v nešťastí, že ich pohraničníci väčšinou nezmlátia, ak ich chytia na hranici. Muži sa z pokusov o „game“ často vracajú dobití a doráňaní.
Skupina Afganiek hľadá počas nášho rozhovoru popri ceste rastliny, ktoré poznajú z domu. Budú na sabdži, zeleninovú omáčku. Zo stromov oberajú nezrelé jablká.
Aj centrum mesta Sombor je plné ľudí, ktorí tu očividne nie sú doma. V centre sedia na lavičkách alebo trávnikoch a chytajú voľné wi-fi, aby mohli cez internet zavolať domov. Srbské utečenecké tábory sú otvorené. Každý môže kedykoľvek odísť. A ich kapacita nestačí. Ak sú plné, migranti spia vonku, v stanoch alebo pod holým nebom.
Obeste ho
Hoci sa miestni a cudzinci v centre mesta k sebe správajú navzájom tak, ako keby druhá skupina ani neexistovala, v skutočnosti jedni druhých pozorne sledujú. Sombor sa nedávno takmer stal dejiskom drámy. Pravicoví extrémisti rozvešali po uliciach fotografie Sinišu Seva, ktorý vo svojom hosteli ubytovával utečencov a migrantov. Od mnohých, hlavne od najchudobnejších, od tehotných žien a matiek s deťmi, nechcel ani dinár. „Obeste ho,“ povzbudzovali miestni fašisti obyvateľov. „Zaslúži si byť vyhnaný z krajiny spolu s utečencami.“
Somborská novinárka, ktorá sa dlhodobo zaoberá témou migrácie, mi pod podmienkou anonymity porozprávala o napojení organizovaného zločinu na prevádzačský biznis a o úlohe pravicových extrémistov v ňom. „Sombor sa nazýva aj rajom pre prevádzačov,“ začala jednoducho. Jediným problémom je fakt, že pašerákov ľudí je čoraz viac a hranica im začína byť tesná, takže sa medzi sebou hádajú o každý jej úsek. Aj so samopalmi - ako sa stalo dva týždne pred mojou návštevou. „Utečencov teraz prichádza veľa. Pre konkurenciu klesla cena za prechod maďarskej hranice z tri- až päťtisíc eur za osobu na dvetisícpäťsto.“ V Sombore, ale aj v ďalších mestách na balkánskej utečeneckej trase sformovali skupiny extrémistov Národnú patrolu. Miestnym tvrdia, že ich ochránia pred islamizáciou a ženy aj pred znásilňovaním. Podľa novinárky majú v meste asi štyridsať členov a tí okrem lepenia plagátov s fotkou Sinišu Seva rozširujú fámy, ako obyvatelia utečeneckého tábora niekoho zavraždili, zbili alebo zneuctili. Občas zorganizujú pochod proti migrantom. „Všetko nasvedčuje tomu, že vo vzniku Národnej patroly má prsty súčasná srbská vláda,“ uzatvorila novinárka.
Kubánci a Burunďania
„Je víkend, takže v kancelárii budem až od desiatej,“ napísal mi belehradský právnik Nikola Kovačevič, keď sme si dohadovali stretnutie. Zaoberá sa azylovým právom, vlani získal ocenenie UNHCR. Hoci Srbsko nie je krajina, v ktorej by ľudia na úteku pred vojnou a ťažkými životnými podmienkami húfne túžili zostať, predsa len udelia ročne viac azylov než Slovenská republika.
Nikola však nezastupuje len prípady žiadateľov o azyl. Momentálne má pätnásť prípadov na Európskom súde pre ľudské práva. Zastupuje v nich obete takzvaných push-backov, teda osoby, ktoré pohraničníci z Maďarska a Chorvátska protiprávne a hlavne za použitia hrubého násilia vrátili na srbské územie. Zaoberá sa aj prípadmi deportácií, ktoré medzinárodné právo vylučuje, pretože človeku hrozí v jeho krajine smrť alebo nehumánne zaobchádzanie. V máji sa mu takto podarilo zastaviť deportáciu tureckej novinárky v momente, keď už nastupovala do lietadla.
Nikola je presvedčený o tom, že Európska únia nesmie odopierať ľuďom na úteku práva, ktoré im kedysi vlastnými zákonmi priznala. Že to nie je dobré ani pre nás. „Po vypuknutí vojny na Ukrajine sme videli, že dokážeme absorbovať päť miliónov utečencov bez väčších problémov,“ argumentuje. „Je nádherné vidieť európsku solidaritu v praxi. Zároveň je smutné, že policajt, ktorý ukrajinskej matke pomáha niesť batožinu a dieťa, útočí na afganskú matku s dieťaťom obuškom a psami.“
Okrem Ukrajincov prichádzajú do Srbska utečenci a migranti hlavne z Afganistanu, zo Sýrie, z Iraku a afrických krajín. Novinkou sú Kubánci a občania Burundi. S Kubou Srbsko nemá vízový režim ešte z čias socialistickej Juhoslávie. A Burundi zrušilo víza po tom, čo africká krajina odvolala uznanie Kosova. Presné čísla príchodov a odchodov cudzincov neexistujú. Srbské ministerstvo vnútra nemá kapacity na odoberanie odtlačkov prstov. Nefungujú tu ani integračné programy. Ak niekto aj získa azyl, nedostane žiadnu pomoc. Musí začať sám a od nuly. Navyše nedostane od štátu cestovný doklad a nemá šancu na získanie občianstva v budúcnosti. Podľa Nikolu sú aj toto dôvody, prečo ľudia v Srbsku nechcú zostať.
Poslali ich zomrieť
Každý, kto sleduje takzvanú pevnosť Európu, ktorú sme si vybudovali za žiletkovými plotmi a agresívnymi strážcami hraníc, vie, že na vyšší plot stačí vyšší rebrík. Inými slovami, tieto prekážky utečencov a migrantov nezastavia. Iba prinesú viac utrpenia či smrti a prevádzačským gangom napojeným na organizovaný zločin viac peňazí. Práve preto Slovinsko žiletkové hrádze odstraňuje.
Nikola hovorí, že v krajine takej bezmocnej, ako je Srbsko, sa najviac darí ľuďom mimo systému. Pašerákom, mafiánom. Ale aj push-backy z Chorvátska, Maďarska a Rumunska a zo Srbska do Bulharska sú ilegálne, hoci ich robí polícia. „Každý má právo požiadať o azyl a jeho prípad musí byť podľa našich zákonov aj medzinárodného práva vyšetrený. Ak ide o človeka, ktorý chce len viac zarábať, vrátime ho do krajiny pôvodu. Je to úplne v poriadku, ak sa to udeje legálnou cestou. No ak niekomu hrozí smrť alebo neľudské zaobchádzanie, zaslúži si pomoc rovnako ako utečenci z Ukrajiny,“ pripomína právnik dvojaký meter európskych štátov.
Pri push-backoch policajti ľudí mlátia, berú im peniaze, smartfóny, v zime aj oblečenie a topánky. Často ide doslova o život. Nikolov najväčší prípad push-backu sa týkal sedemnástich Afgancov. Deväť z nich boli deti od jedného do šiestich rokov. „Srbská polícia ich zadržala na hranici. Podľa našich zákonov môžu byť v takých prípadoch pokutovaní za nelegálne prekročenie hranice. Zobrali ich teda na súd. Ale práve tam bola osvietená sudkyňa. Rozhodla, že utečencov predsa nemožno pokutovať. Že majú právo požiadať o azyl. A že ich majú odviezť do prijímacieho centra pre utečencov. No policajti ich namiesto toho odviezli na bulharskú hranicu a prikázali im vojsť do lesa. Bolo to v zime, pri mínus deviatich stupňoch. Poslali ich zamrznúť a zomrieť. Aj tie malé deti.“ Na súde v Štrasburgu Nikola teraz v spore proti Srbsku žiada o vyplatenie náhrady za ujmu všetkým obetiam push-backu vo výške päťtisíc eur.
Dva dni v kukurici
Mladých Maročanov Yassina a Magha som v búdach neďaleko Horgoša stretla ešte v januári. Obaja vysokoškolsky vzdelaní, s dobrou angličtinou a v Maroku so slabými vyhliadkami na lepšiu budúcnosť. „Nie je tam sloboda,“ hovorili obaja. Občas mi potom poslali správu alebo video. Prešli kus cesty. Raz boli v Maďarsku, potom naspäť v Srbsku, potom v Macedónsku. Yassine sa dostal dokonca na Slovensko, deväť dní bol v cele a potom ho vrátili do Maďarska. V jednom videu sa vezie prichytený na kamióne. Skončil na juhu Španielska, má tam rodinu. Maghovi sa podarilo prejsť do Talianska, ako chcel. Pracuje v poľnohospodárstve. Hovorí, že je šťastný. Nezarába veľa, no nemá veľmi na výber. Iba sa trápi, že jeho mama a sestra zostali v Maroku a nie je im tam dobre.
Adil, kresťan z Pakistanu, ušiel z domu, lebo fanatickí moslimovia ho v jeho rodnom meste chceli zabiť. A tamojšie zákony to dokonca povoľujú. Odmietol totiž konvertovať na islam. Lepšie povedané, otec ho k tomu ešte ako malého chlapca donútil a Adil vtedy dostal nové meno Mohamed, no neskôr začal opäť chodiť do kostola. S mamou a so sestrami sa nedokázali stotožniť s islamskou vierou.
Adilova cesta k talianskemu Comskému jazeru bola dlhá. So svojím pasom mal nárok na desať dní bez víz v Čiernej Hore. Odtiaľ prešiel do Bosny a Hercegoviny, kde zostal viac ako rok. Stretla som ho tam uprostred mrazivého decembra 2019. V zúfalom utečeneckom tábore neďaleko Sarajeva. Pomáhal s tlmočením a organizoval rôzne aktivity. Potom sa dlho pokúšal prejsť do Chorvátska. Často skončil zbitý, s fialovými podliatinami po celom tele a bez mobilu. Aké to bolo? „Už som na to zabudol,“ usmieva sa. Nakoniec to s Chorvátskom vzdal a prešiel nestráženú hranicu do Srbska. „Zo dvakrát som to skúsil cez maďarský žiletkový plot, ale nepodarilo sa mi prejsť,“ pokračuje. Bolo leto a kukurica bola vysoká. Najlepší čas prejsť do Rumunska. Pašerák ľudí mu ponúkol, že nemusí platiť, ak vie robiť s Google mapami a bude viesť skupinu ostatných. Išli podľa inštrukcií na mape. Hranice do Rumunska a odtiaľ do Maďarska prešli. Dva dni potom ležali v tej kukurici a čakali, kým ich vyzdvihne prevádzačské auto. Dvadsaťpäť ľudí sa potom natlačilo do obytného karavanu. Vypustil ich v Rakúsku. Tam už mohli cestovať autobusom a vlakom.
Dobrý a zlý koniec
Taliansko si Adil vybral preto, lebo umožňuje cudzincom po troch rokoch pobytu získať papiere. Podarilo sa mu dostať ubytovanie v ubytovni pre žiadateľov o azyl, má dokonca vlastnú izbu. Od začiatku chodil na kurzy taliančiny aj na všetky ostatné vzdelávacie aktivity. V kaviarni trval na tom, že zaplatí on. Hrdo mi ukázal prvú výplatnú pásku. Našiel si zamestnanie v továrni na lisovanie plechov. Ťažká práca. Pretože dochádza, vstáva každý deň o pol piatej, no je spokojný. Má voľné víkendy, dovolenku, férové pracovné podmienky. Hovorí, že veľa ľudí, ktorí roky na úteku robili načierno za pár eur, pokračuje v takomto živote aj v Taliansku. Umývajú riad v čínskych bufetoch a drú na farmách za peniaze, ktoré nedosahujú ani na minimálnu mzdu. No keďže nepoznajú nič lepšie a len málo vedia o tamojších zákonoch, sú spokojní. Adil chce žiť ako Európan a verí, že z lisovne plechov sa posunie ďalej.
FOTO V GALÉRII
V rozpadnutých budovách pri maďarskom žiletkovom plote sa zatiaľ odohrala ďalšia tragédia. Najväčšia prestrelka v histórii balkánskej utečeneckej trasy. Jeden človek zomrel, jedno dievča bojuje v nemocnici o život. Guľky zranili sedemdesiat ľudí vrátanie srbských policajtov. Mafiánske bandy si na hraniciach Európskej únie vybavujú svoje účty.
