Pavel Dvořák neprecestoval desiatky krajín. Precestoval Čínu, ale poriadne. Veď tam žije už osem rokov. Zaujíma ho všetko - od histórie, filozofie a tradičnej kultúry až po moderné veľkomestá a biznis. Okrem mnohých zaujímavých oblastí prešiel starobylú obchodnú Cestu čaju a koní. Kedysi ňou dopravovali čaj do Indie, Tibetu, Barmy a Juhovýchodnej Ázie. Naspäť zase privážali kone, ktoré cisári potrebovali na odrážanie útokov rýchlych jazdcov zo severu.
Viac foto z fascinujúcej historickej cesty si pozrite v GALÉRII>>
Dnes tu môžete trekovať cez krásne hory, navštíviť zaujímavé dediny, stretnúť pastierov, vyskúšať si zber a spracovanie čaju alebo zažiť divoké tibetské festivaly. Chodníčky cez hranice zas využívajú pašeráci, ktorí sa snažia do Číny prepraviť drogy, nefrit, ale aj časti tiel zvierat na účely tradičnej medicíny.
Ozajstná Čína
Zhoda mien so známym autorom historickej literatúry nie je náhodná. Pavel Dvořák je jeho syn. So súrodencami pravidelne chodili na otcove „nahrávačky“, ako hovorili nakrúcaniam, občas si v niektorom z filmov zahrali rytierov či jazdcov na koni. Sledovali ho pri písaní kníh i scenárov a neskôr sa do chodu rodinného vydavateľstva Rak sami zapájali. Pomáhali s dizajnom publikácií a ilustrovali ich fotografiami. „Vydavateľstvo bolo ako ďalší člen našej rodiny,“ spomína Pavel na detstvo v Budmericiach. „Jeho názov má dva významy. Rak je odvodený z nášho priezviska a zároveň symbolizuje zviera, ktoré žije len v čistých vodách. Otec čerpal materiál na svoje knihy z originálnych prameňov a snažil sa o čistú, nezapredanú históriu.“
Hoci mal oboch rodičov historikov, k dejinám to Pavla neťahalo. Dokonca z tohto predmetu ani nemal v škole jednotky. To učiteľky vždy udivilo. „Ako práve ty môžeš mať zlé známky z dejepisu?“ pýtali sa. Našťastie, doma boli chápavejší a nežiadali, aby išiel v šľapajach predkov.
Keď ako desaťročný chlapec videl filmy s Jackiem Chanom, zaujala ho Čína. Čínštinu sa začal učiť ešte na základnej škole a jej voľba pre univerzitné štúdium v kombinácii so španielčinou bola logická. Po roku odišiel do krajiny draka na štipendijný pobyt.
Viac foto z fascinujúcej historickej cesty si pozrite v GALÉRII>>
„Na sever, do mesta Ta-lien,“ upresňuje. „Má aj anglický názov - Port Arthur. Práve tam sa vylodením Japoncov začala čínsko-japonská vojna. Letel som tam celkom sebavedomý. Veď jazyk som sa učil už niekoľko rokov. No nerozumel som ani slovo. Moja čínština zo školy bola pekná, sterilná, spisovná, ale ľudia tak bežne nerozprávajú.“
Po škole si našiel prácu v českej cestovnej kancelárii. Na testovací zájazd do Číny ho poslali ako pomocného sprievodcu. Už tam zostal. Z domu si dal poslať iba počítač. Zo začiatku spával u známej na gauči a živil sa tým, čo prišlo. Učil angličtinu, tlmočil, robil dizajnéra. Neskôr prekladal pre čínskeho prezidenta aj svoju hviezdu z detstva Jackieho Chana. Dokonca sa oženil s Číňankou a stále cestuje po krajine. Chce ju aj obyvateľov spoznať zo všetkých stránok.
O svojich skúsenostiach bloguje na svojom webe Cesty Čínou, nakrúca videá a veľa fotí. Na miesta, ktoré prešiel, sprevádza turistov. Snaží sa pritom vyhýbať davom, navštevovať ľudí doma, jesť u nich, zapojiť sa do ich každodenných aktivít.
Vstup do strateného sveta
Hoci u nás je známejšia Hodvábna cesta, v Ázii je Cesta čaju a koní takmer rovnako populárna. Je to skôr spleť chodníkov cez neprístupné hory, ktorú Pavel prvýkrát prešiel s rodičmi, keď ho pred tromi rokmi navštívili. „Na rozdiel od historickej Hodvábnej sa úseky Cesty čaju a koní stále používajú,“ pokračuje v rozprávaní. „Náklad po nej vozia do odľahlých dediniek mulice, domáci ňou chodia predať zeleninu a hospodárske zvieratá na trhy. Využívajú ju aj pastieri.“
Kedysi touto trasou Čína vyvážala čaj do Tibetu, Barmy, Indie a Juhovýchodnej Ázie a z Tibetu dovážala kone. V chove koní nemala tradíciu, no potrebovala ich na odrážanie útokov rýchlych mongolských jazdcov zo severu. Na Čcha-ma-ku-tao, ako v minulosti cestu nazývali, sa Pavel s rodičmi vybrali so sprievodcom Jangom, s miestnymi pastiermi a mulicami. Tie niesli batožinu, ale aj stany, zásoby jedla a kuchynské náčinie. Sprievodcovia vždy večer postavili stany, uvarili večeru aj čaj vo veľkých začmudených čajníkoch. Trek viedol cez hory a do dediniek skupina schádzala, len keď potrebovala dokúpiť potraviny.
Na dlhú túru vyrazili Dvořákovci z historického mestečka Ša-si v provincii Jün-nan a po týždňovom pochode pohorím Cchang-šan skončili v Tali. Zvyšok prešli autom a verejnou dopravou. Mesto Ša-si bolo ako vstup do starého, strateného sveta. Už viac ako tisíc rokov sa tam každý piatok na trhu stretávajú príslušníci rôznych etnických menšín, aby predali svoje poľnohospodárske produkty. Je to jeden z posledných tradičných trhov na historickej konsko-čajovej ceste.
„Je vyhlásený za ohrozenú kultúrnu pamiatku,“ vysvetľuje Pavel. „Najväčšou bizarnosťou boli umelé zuby. Rovno ich tam aj inštalovali. Neviem, či tí páni boli naozaj zubári. Mali však biele plášte a špárali sa dedinčanom v ústach. Videli sme vytrhnutie zuba, ale aj klasickú prehliadku. Priamo na preplnenej ulici. Ako za starých čias.“ Najkrajší sú tam však ľudia. Prichádzajú v krojoch všetkých farieb a tvarov. Ich tváre môžu rozprávať príbehy.
Tigrí bratia
Trek Čcha-ma-ku-tao nepatrí k jednoduchým. Pohybujete sa v nadmorskej výške okolo tritisíc metrov. V minulosti tam okrem nástrah prírody striehli na obchodníkov lupiči. Ľudia a mulice prekonávali viac ako dvetisíc kilometrov medzi Li-ťiangom a Lhasou za tri mesiace. Čaj však nosili nielen mulice a kone, ale aj muži a ženy. Na chrbtoch vliekli až deväťdesiat kilogramov. Čím viac, tým lepšie zarobili. Prekonávali hory, snehové búrky aj zamrznuté rieky.
Na druhú polovicu putovania pohorím Cchan-šan musel sprievodca Jang pre Dvořákovcov najať novú partiu mulíc a majstrov. „Volali sa Národný Tiger a Letiaci Tiger. Preto sme im hovorili tigrí bratia. Keď som si od nich pýtal kontakt na Wechat, niečo ako čínsky Facebook, povedali mi, že nič také nepoužívajú, lebo žijú týždne bez signálu. Majú však aspoň mobil a občas sa im dá dovolať. Keď ich Jang zháňa, skúša im volať aj niekoľko týždňov, kým sa so svojimi stádami oviec dostanú na miesto so signálom,“ rozpráva Pavel.
Viac foto z fascinujúcej historickej cesty si pozrite v GALÉRII>>
Hovorí sa, že čaj prišiel do Tibetu s čínskou princeznou Wen-čcheng, ktorá sa v roku 641 vydala za tibetského kráľa Songstena Gampa. Tibeťania si naň rýchlo zvykli. Vo večne chladnom podnebí bol horúci nápoj jedným z mála spôsobov, ako sa zahriať. Naučili sa ho pripravovať svojským spôsobom - so soľou a s jačím maslom.
Čaj, ktorý z Číny do Tibetu vozili, bol z veľkých tuhých čajových lístkov. Po niekoľkých cykloch naparenia a vysušenia ho zmiešali s vodou z vyvarenej ryže. Tá pôsobila ako lepidlo. Zlepené a vysušené lístky vyformovali do tvaru tehly. Jeden tibetský kôň mal hodnotu šesťdesiatich kilogramov čaju. Túto cenu stanovila Sečuánska čajová a konská agentúra, ktorú založili v roku 1074. V 13. storočí Čína takto nakúpila z Tibetu približne 25-tisíc koní ročne. Ku koňom postupne pribúdali ďalšie komodity: vlna, zlato, striebro či prípravky tradičnej čínskej medicíny.
Zápisky z Wu-chanu
Chodníčky Cesty čaju a koní sú stále dopravnými tepnami aj pre časti tiel chránených zvierat, používané v tradičnej medicíne. Spolu s drogami, nefritom a drahým drevom patria k najčastejšie pašovaným komoditám z Juhovýchodnej Ázie.
„Moderná medicína už väčšinu tradičných ingrediencií nahradila farmaceutickými prísadami,“ vysvetľuje Pavel. „V lekárni v meste ich už človek len tak nekúpi. No stále je o ne záujem, hlavne medzi bohatými. Keďže v Číne je prísne zakázané chovať alebo odchytávať chránené druhy zvierat a obchodovať s nimi, pašujú ich z Juhovýchodnej Ázie.“
Hoci je tradičná medicína v súčasnosti zaťažená šarlatánmi, podvodníkmi, legendami a nepravdami, má stále mnoho pozitív. „Zahŕňa spôsob stravovania, cvičenia, dýchania, bylinnú liečbu, akupunktúru, akupresúru či masáže. Akupunktúra je už celosvetovo populárna a jej účinky vedecky preukázané. Celá tradičná medicína prechádza veľkými zmenami a modernizáciou. Výskumy potvrdzujú, čo funguje a čo nie. V Číne je momentálne najpopulárnejšia kombinácia západnej s prvkami tradičnej,“ hovorí Pavel.
Sám sa riadi jej princípmi a možno preto od príchodu do krajiny nebol chorý. „Práve prekladám knihu Zápisky z Wu-chanu o tom, čo sa v meste dialo po vypuknutí epidémie COVID-19. Lekári v nej hovoria, že covid čiastočne tradičnú medicínu zachránil. Ľudia jej už prestávali veriť, no pri ľahšom priebehu ochorenia zaberala veľmi dobre. Liečili ňou až 80 percent pacientov.“
Festival nomádov
Kone, ktoré dali legendárnej ceste meno, videl Pavel v plnej paráde v meste Li-tchang v provincii S’-čchuan v etnickom Tibete. „V západnom S’-čchuane je tradičná tibetská kultúra veľmi živá a zachovaná. Dokonca ešte živšia než v Lhase, hlavnom meste Tibetu. To je prevalcované turizmom a väčšinu podnikov tam vlastnia Číňania. No v S’-čchuane môže návštevník zažiť krásne pôvodné festivaly spojené s tibetskou kultúrou.“
Festivaly koní sú medzi Tibeťanmi veľmi obľúbené. S koňmi žijú a fungujú denne a radi medzi sebou pretekajú. Malé súťaže, na ktorých sa zúčastňuje len pár rodín, nemajú dopredu určený termín. Stanovuje ho miestny láma na základe rôznej budhistickej symboliky maximálne dva týždne dopredu, takže turista na ne natrafí len náhodou.
V meste Li-tchang sa však veľké slávnosti konajú každoročne v pevne určenom termíne. Na túto udalosť sa schádzajú Tibeťania zo širokého okolia. „Festival trvá niekoľko dní. Súťaží sa v rôznych disciplínach, napríklad v zdvíhaní hodvábnej stuhy v trysku zo zeme, strieľaní v trysku, pretekoch na rýchlosť,“ vysvetľuje Pavel.
Rýchla jazda na koňoch symbolizuje divokosť Tibeťanov. Nomádi žijú vo veľmi nehostinných podmienkach. Ich deti väčšinou nechodia do školy. Veľmi ťažko sa potom zapájajú do moderného života v mestách. Vzdelanie zvyčajne dostáva prvorodený syn. Budhistická viera totiž Tibeťanom káže, aby mali v rodine aspoň jedného mnícha. Preto najstaršieho potomka väčšinou pošlú do kláštora.
„Hlavne odľahlé mestá a dediny nespravuje vláda alebo komunistická strana, ale miestny kláštor. Na mnohých miestach, kam sme prišli, sme sa museli prísť ukázať do kláštora,“ spomína Pavel. „Viera je v Tibeťanoch zakorenená hlboko a prísne sa riadia jej pravidlami. Napríklad sa snažia zabiť čo najmenej zvierat. Smrť jaka a smrť komára je pre nich na tej istej úrovni. Keď zabijú jaka, vezmú jeden život a majú jedlo na pol roka. Nepochopia, ako môže niekto jesť krevety alebo mušle a spôsobiť pre jedno jedlo desiatky smrtí.“
Schopnosti majstrov
Druhá komodita, ktorá dala Ceste čaju a koní názov, je Pavlovi veľmi blízka. Čaj rád pije a rád aj cestuje do južných provincií za jeho pestovateľmi a spracovávateľmi. Najdrahšie čaje zbierajú v provincii Jün-nan zo stromov v posledných čajovníkových lesoch na svete. Najstarší strom má takmer 3 500 rokov.
„V Číne nie je povolené súkromné vlastníctvo pôdy. Všetka patrí štátu. Tú s čajovými stromami spravujú príslušníci etnických menšín, ktoré v južných provinciách žijú po stáročia. Cena čaju zo starých stromov sa môže vyšplhať do astronomických výšok. Napríklad kilo nespracovaného pu-erh, ktorý na hore Jingmai zbierajú ľudia menšiny Bulanov, stojí 7 500 eur. Priamo na hore im preto postavili pobočku banky. Oni však bankám neveria. Peniaze si odkladajú doma. Keďže im pre veľkú vlhkosť bankovky hnijú, za slnečných dní na ulici sušia nielen čajové lístky, ale aj peniaze.“
Ak listy kvalitne spracujú do zrejúceho čaju a správne skladujú niekoľko rokov, má hodnotu niekoľko desiatok tisíc eur. Pred pár rokmi vydražili čaj z obdobia dynastie Čching (1644 - 1912) za 1,2 milióna amerických dolárov. Čím je pu-erh starší, tým má špecifickejšiu chuť. „Je dlhotrvajúca, hutná a zostáva na jazyku, ako keby ste pili med,“ dodáva Pavel. Pu-erh sa nekupuje len na konzumáciu, ale aj ako investícia. Skladujú ho v špeciálnych humidoroch celé roky podobne ako archívne vína. Vyrába sa hlavne zo starších stromov. Bežné čaje pochádzajú z kríkov, ktoré sa každý rok na zimu kosia. Jednotlivé druhy majú rôzne spôsoby prípravy. Pri pu-erhu je zvykom, že sa nepredáva sypaný, ale sa lisuje do tvaru koláčov.
Lisujú ho už väčšinou strojmi, no niektorí výrobcovia stále používajú ťažké kamene. „Pu-erh môže byť zrelý a zrejúci. Zrejúci fermentuje niekoľko rokov a čím je starší, tým je lepší. Práve cena týchto čajov časom výrazne stúpa,“ vysvetľuje Pavel. „Zrelý pu-erh je relatívna novinka. Spôsob zrýchlenej fermentácie vymysleli na Taiwane v 90. rokoch. Pomocou neho čaj namiesto niekoľkých desiatok rokov zreje iba jeden až dva mesiace. Počas fermentácie z neho majster neustále odoberá vzorku a zalieva si ho. Päť gramov čaju na tri minúty. Musí odhadnúť, kedy proces fermentácie zastaviť. Akosť teda neovplyvňuje len kvalita lístkov, ale aj schopnosť majstra odhadnúť správny čas zastavenia fermentácie.“
V Číne poznajú šesť druhov čaju: čierny, červený (ktorý my nazývame čierny), polofermentovaný, zelený, žltý a biely. Tieto základné druhy majú poddruhy a typy, často s romantickými názvami. Napríklad woloong, poddruh polofermentovaného čaju, má typy železná bohyňa, vodná víla z Fenghuangu, východná kráska, vôňa Luohanu, woloong červenej vody a červený woloong. Čaj však delia aj podľa kvality. Čaj dračia studňa je najchutnejší z Levieho pahorku pri Západnom jazere v meste Chang-
čou a najlepšie zelené čaje sú tie, ktoré zberajú pred sviatkom zametania hrobov.
