Auto ma vysadí necelých dvadsať kilometrov za Karakulom v Tadžikistane. K odbočke na prašnú cestu cez Pamír šliapem ešte dve hodiny. V pološere, keď nájdem riečku v údolí, staviam stan. Ráno vyrážam až o desiatej. Noci sú dlhé, nad ránom je najväčšia zima. Uprostred pustatiny, priam púšte, na mieste, kadiaľ sa v období topenia snehu valí množstvo vody, vidím stádo oviec. Po viac ako hodine stretávam domáceho s jakmi a ďalších aj s plne naloženou dodávkou. Ich sezóna sa skončila. Idú domov. „Prosím, kde je najbližší dom?“ pýtam sa domáceho. „Rovno po ceste do Savnobu päťdesiat kilometrov nikto nežije, ale tu, v údolí kúsok doprava, o tri až štyri hodiny nájdeš dom,“ hovorí mi.

Maslo na zimu

Ergeš býva v poslednom dome v údolí. Najprv prechádzame popri troch domoch vzdialených od seba niekoľko kilometrov, postavených čisto z kameňa. Pred každým z nich je veľká hromada naukladaného trusu - paliva na kúrenie. Vidím aj ženu vykúkajúcu z domu. Úplne zahalenú. Iba oči má odkryté. „V horách budeme už iba dva týždne. V októbri pôjdeme domov, do Karakulu,“ zdôveruje sa mi.

Ergeš a jeho žena majú päť detí. V čase mojej návštevy im však pomáhal len jeden syn. „Prišiel som na pár dní. Ostatné deti sú v škole,“ hovorí.

Večer pozorujem dojenie jakov, ktoré sú hlavným zdrojom ich obživy. „Jeden jak dá maximálne liter mlieka za dojenie. Je však husté. Až 60 percent tvorí smotana,“ informuje ma Ergeš. „Počas leta si robíme zásobu masla na zimu.“

„Ako skladujete maslo tak dlho?“ horím zvedavosťou.

„Zohrejeme a roztopíme ho. Za leto pripravíme 40 až 50 litrov na celú zimu. Kupujeme iba cukor, čaj a múku. Múky nám, sedemčlennej rodine, treba 50 kilogramov na chlieb. Stojí 150 somoni (25 eur). Ako šofér zarobím za rok 300 eur,“ hovorí mi o živote.

„Chodí sem veľa turistov?“ vyzvedám.

„Áno, pri dome nižšie sú petroglyfy. Sú na troch miestach. Aj včera tu bol jeden pár,“ prekvapuje ma svojou odpoveďou.

Ráno sa vyberám nájsť petroglyfy. S pomocou domácich žijúcich päť kilometrov nižšie nachádzam dva veľké kamene vzdialené kilometer od seba. Aj keď nemali nič na práci, ten druhý mi ne­chceli ukázať zadarmo. Túžili iba po zelených bankovkách. Oba kamene boli veľké vyše metra a bolo na nich viacero kresieb. Aj keď väčšina bola už nevýrazná, dali sa rozpoznať divé kozy i človek.

Strecha sveta

Ergeš mi povedal, že o hodinu prídem pod sedlo a o ďalšiu hodinu budem hore. Po sutine hore kopcom stúpam štyri a pol hodiny. Hneď na druhej strane je veľká masa snehu. Viac ako hodinu klesám a nachádzam pekné miesto v závetrí na stanovanie. Až tu zisťujem, že sedlo Kokuibel je vo výške 4 985 metrov. Je mi hneď jasné, prečo som išiel tak pomaly.

Štvrtý deň v Pamíre vstávam zavčasu. Po stopách jakov klesám do kľukatého údolia, nádherného na prvý pohľad. Končiare kopcov prikryté snehom tiahnuce sa, kam oko dovidí. Môj chodník vedie doľava, smerom na juh cez sedlo Tachtakorum vo výške 4 555 metrov.

Exkluzívne fotografie z tadžického Pamíru si pozrite v GALÉRII>>

Len čo si to overujem na mape, vidím prichádzať mladíka. „Zajtra o štvrtej ráno pôjdem domov, do Savnobu. Poď na čaj, ostaň a môžeme ísť zajtra spolu. Ruksak môžeš dať na somára,“ hovorí mi. Pýtam sa, ako dlho trvá cesta do Savnobu. „Ak idem vo dne v noci, tri dni. Je to 108 kilometrov,“ vypočítava.

Kráčame dva kilometre krásnym údolím. Pred domom ma víta jeho otec. Bývajú v narýchlo postavených základoch domu, pôvodný podmyla voda. „Za socializmu bola práca. Teraz je v Tadžikistane bieda,“ zdôveruje sa mi rodený Tadžik.

Práve v týchto oblastiach ľudia hovoria pamírskym jazykom. Z pamírskeho slova pój-i mír, ktoré znamená krajina svetla, poznáme názov Pamír. A doslovný preklad spojenia bám-i dunjá je strecha sveta.

Cez sedlo som prešiel nielen z jedného údolia do druhého, ale aj cez etnickú čiaru. Kirgizi žijúci na východe Pamíru do týchto častí nechodia. Mládenec mi ďalej rozpráva o okolí. „O dvadsať kilometrov ďalej je poľovnícka chata. Aj cudzinci sem z času na čas prichádzajú, aby lovili divé kozy i ovcu Marca Pola.“

Štyri elementy zoroastrizmu

Viem, že domáci by sa najradšej so mnou rozprával až do večera, ale cítim, že je čas ísť. Od odchodu šliapem sedem hodín, do hlbokého večera. V úplnej tme a totálne vyčerpaný staviam stan pri rieke a kopčekoch trávy. Ako v rozprávke.

Ďalšie dva dni mi trvá, kým sa dostávam do Ghudary. Kým prvý deň som videl iba pastiera s pár zvieratami na náprotivnom brehu rieky a prešiel sedlom Kok Jar do širokého údolia, druhý deň ide oproti mne auto. „O tri hodiny pôjdeme nazad. Počkaj tu a vezmeme ťa. Je to ešte 22 kilometrov,“ hovorí šofér.

Rád súhlasím. Čakám viac ako štyri a pol hodiny. Márne. O pol štvrtej je najvyšší čas, aby som to stihol do dediny peši. Až o pol ôsmej, po ďalších štyroch hodinách, keď som celý vytešený mal dedinu z malého kopčeka ako na dlani, ma dobiehajú. Nastupujem. Všetci traja sedíme na predných sedadlách. Pár minút sa veziem v plne naloženom aute cez dedinu k ich domu. „Poď dnu, ideme večerať,“ pozývajú ma.

Pamírsky dom je vnútri oveľa priestrannejší, ako by si človek myslel pri pohľade zvonku. Vstupujeme do miestnosti veľkej 5 krát 7 metrov, ktorá je na ľavej strane o meter vyvýšená a zarovnaná na spanie. Prechádzame do ďalšej, veľkej aspoň 7 krát 7 metrov, s vyvýšenými miestami po stranách a veľkými drevenými trámami, ktoré podopierajú drevený strop vysoký tri metre. Štvorcový strop miestnosti má štyri stupne. Každý ďalší stupeň stropu je posunutý o 90 stupňov a celá konštrukcia je zakončená stropným oknom.

Takýto strop sa nazýva čorhona, čo v preklade znamená štyri domy. Tieto štyri domy reprezentujú štyri elementy zoroastrizmu - zem, vodu, vzduch a oheň. Na strope je malý otvor na dym unikajúci z piecky, na ktorej počas mrazivých mesiacov varia i kúria. Po pravej strane je drevená skrinka a malý sklad potravín.

Uprostred je malý stôl, za ktorým sedí otec s bielou bradou a tradičnou červenou čiapkou i rodinní príslušníci. Žiarovka napojená na solárny panel priestor jemne osvetľuje. „Čiapku po pamírsky voláme toki, po rusky povieme tibitek. Každý muž dostane červenú na svadbe a prvé tri dni ju musí mať. Neskôr si ju môže dať dole alebo môže nosiť aj čapicu inej farby,“ vysvetľujú mi muži pri šúľaní tabaku do novinových papierikov. Niektorí si dávajú tabak priamo do úst.

O chvíľu sa pred nami objavili dve obrovské misy plné zemiakov, cestovín s kúskami redkvičky a jemne nastrúhanej mrkvy s cibuľovou vňaťou navrchu - všetkých plodín, ktoré v chladných pamírskych podmienkach dopestujú.

Práce niet

Pýtam sa, koľko tu býva ľudí. „V tejto miestnosti dvadsať,“ prekvapuje ma domáci Bojnazar svojou odpoveďou. „Toto je môj dom. Bývam spolu s otcom. Som zo šiestich detí. Dvaja sú v Rusku, jeden v Dušanbe a dvaja bratia žijú vedľa vo vlastných domoch.“

Bojnazar má päť dcér a malého syna, ktorý spí v drevenej kolíske. Celá rodina sa schádza pri večeri. Keď sme dojedli, obrus, misy a chlieb presúvame do druhej časti miestnosti, kde začínajú večerať ženy so šatkou na hlave.

Pár metrov pred domom, tak ako väčšina dedinčanov, i rodina mojich hostiteľov spracováva pšenicu. Vidlami rozhadzujú obilné steblá do tvaru kruhu. Na kruh vyháňajú tri býky. Ich rohy sú spojené kusom dreva. Muži sa striedajú v ich usmerňovaní, aby kráčali dookola po steblách obilia. Mladý pomocník s kovovým lavórom pozoruje býkom zadky, a keď sa nejakému tlačí lajno, rýchlo pribehne a počká, kým padne do lavóra. Kto by chcel mať trus v zrne? Podvečer je čas obracania obilia vidlami na druhú stranu.

V údolí nedopestujú žiadne ovocie. Dovážajú aj čaj širčaj - slaný čaj, ktorý sa pije s mliekom a maslom a miestni si doň namáčajú chlieb. Za rok zje rodina 32 dvadsaťkilových mechov zemiakov. Drevo na kúrenie dovážajú z dvadsaťkilometrovej vzdialenosti. Najprv pre školu, potom pre ostatných. „Za socializmu fungovala doprava. Boli tu dva obchody, dnes žiadny. Počas občianskej vojny to bolo veľmi zlé, no už sa to zlepšuje. Ale práce niet. Už sedem mesiacov nemáme ani elektrinu.“

Bojnazar pred odchodom volá vysielačkou kamarátovi Turonovi do dediny Pasor, vzdialenej šesť kilometrov, a hovorí mu o mne. Necelý kilometer pred Pasorom, dedinkou s dvomi obchodíkmi, stopujem auto a cítim, že veľmi pomaly, ale predsa sa približujem k civilizácii.

Cesta do civilizácie

Bojnazar mi povedal, že Turon je chlap ako hora. Mal pravdu. Po dlhom čase som sa pozeral niekomu rovno do očí. Pozýva ma do domu svojho brata - starostu. Hneď mi priniesli čaj, chlieb a vajcia. Nechávam si u nich ťažký ruksak a na štyri dni odchádzam na trek.

Po návrate ma domáci s radosťou vítajú. Mlieko a pamírsky plov s kozľacinou prinášajú skôr, ako stíham slovo povedať. Spím ako v bavlnke, doobeda sa mi ani pohnúť nechce. Stávam sa rodinným i školským fotografom. Ani neviem, ako domácim vyjadriť vďaku za všetko, čo pre mňa urobili. Pred odchodom im rovnako ako v predošlom dome dám nejaké peniaze.

Exkluzívne fotografie z tadžického Pamíru si pozrite v GALÉRII>>

Po celom dni šliapania sa ocitám v dedine Ruchč. Ako som sa dopočul, býva tu Valas, ktorý je šoférom a jazdí autom do mesta Chorog, ktoré znamená civilizáciu. Odchádza, keď sa mu UAZ s dvanástimi miestami naplní. Ostávam na jeho priedomí na čaj.

Večer ma pozývajú na hovädziu pečeň so zemiakmi. Suseda pred domom v okrúhlej hlinenej peci pripravuje chlieb. Prilepí cesto na vnútornú stenu pece a po chvíli je chrumkavá dobrota na svete. Na jeden šup dá do pece desať veľkých a tri malé chleby.

Počas deväťhodinovej cesty do Chorogu zisťujem, ako dobre som urobil. Nielenže ma cestujúci chcú oženiť s Bojnazarovou mladšou sestrou, ale vysvitlo, že niekedy trvá až dva týždne, kým sa auto naplní a vydá sa na cestu Bartanským údolím do civilizácie.

Prichádzame za súmraku, hodinky posúvame o hodinu dozadu. Doposiaľ domáci používali čas ako v Kirgizsku. „Kde budeš spať?“ pýta sa ma Valas. „Neviem,“ odpovedám.

Berie ma k sebe. V dome býva desať ľudí. Všetci sú milí a srdeční. Večer prichádzajú bratia, sestry, bratranci, sesternice i susedia. Bratranec pracujúci v Rusku, ktorý sa vrátil na pár mesiacov domov, sa na druhý deň stáva mojím sprievodcom po meste. Zmenáreň, oprava topánok, tlač fotiek, internet, nákup potravín i zistenie, že plynové bomby v Pamíre sa jednoducho nedajú zo­hnať, mi zabrali celý deň.

Davaj dengy

Pri Iškašime je každú sobotu cezhraničný tadžicko-afganský bazár. Pas odovzdávam rovnako ako ostatní cudzinci na tadžickej colnici. Nemám víza do Afganistanu, a tak sa môžem pohybovať iba na trhu v pohraničnej zóne.

Za mostom medzi tadžickou a afganskou colnicou je čiastočne kryté priestranstvo s rozlohou malého futbalového štadióna. Na ňom sa každú sobotu stretávajú dva národy. Muži s dlhými bradami i turbanmi, ženy zahalené v burkách. Na občerstvenie ponúkajú šašlík (mäso na paličke), plov (ryža s kúskami mäsa a zeleniny) a manti (taštičky plnené mäsom). Tovar je všetkého druhu - topánky, šaty, látky, ovocie, základné potraviny, súčiastky, koberce a veľa ďalšieho.

Džípom sa presúvam desať kilometrov pred Vrang, na rázcestie k stúpaniu a ruinám Jamchun a horúcim prameňom Bibi Fatima. Miestni mladíci ponúkajú odvoz autom deväť kilometrov do kopca. Ich ponuka s premrštenou cenou ma nezaujíma. Sadám si na veľký kameň a volím občerstvenie jablkom a sušienkami. „Poď s nami,“ hovorí dvojica rovesníkov, ktorá ide okolo. Nesú koberec a nové vedro z trhu.

Stúpame dobrú polhodinu okolo terasových políčok obilia a zemiakov. „Je to jediné, čo máme. Aj na mrkvu je tu chladno,“ rozpráva Muras so šatkou na hlave. O pár minút sa ocitáme pri krásnej aleji stromov, za ktorou sa ukrýva dom.

Čisto kamenná konštrukcia mu dodáva atmosféru dávnych čias. „Dnes si oddýchni a zajtra pôjdeme pozrieť Bibi Fatimu a kalu,“ hovorí mladík. Má iba 28 rokov, no žena mu už umrela. Pomáha bratovi a jeho žene.

Doobedie venujeme práci na poli. Kým susedia o pár metrov nižšie s býkmi „mlátia“ pšeničné klasy, my zbierame a triedime zemiaky na jedenie a sadenie. Medzičasom Murasina mama namiesila cesto na chlieb a začala robiť okrúhle ploché lepjošky. Jednu po druhej dáva najprv na okrúhly vankúš a ten potom ráznym švihom priklincuje na vnútornú stenu pece.

Exkluzívne fotografie z tadžického Pamíru si pozrite v GALÉRII>>

Ani som sa nespamätal a už vyberá prvý chlieb, ktorý ešte na pár sekúnd kladie na žeravé uhlíky a pretiera utierkou. Onedlho ho chrúmeme s penou z roztopeného masla, zmiešaného s múkou.

So starším Murasiným synom sa vyberám na prechádzku. Ani nie po polhodine prichádzame k zrúcaninám pevnosti Jamchun z 12. storočia. Máme výhľad na desiatky kilometrov údolia na západ i východ, v ktorého strede tečie rieka, prírodná hranica s Afganistanom. Dedinky na druhej strane rieky vyzerajú identicky.

Pokračujeme k horúcim prameňom Bibi Fatima. Malé, vari päť metrov dlhé a dva metre úzke zákutie, do ktorého sa leje horúca voda zo smaragdovo sfarbených jaskynných útvarov.

„Davaj dengy, muž mi umrel,“ prekvapujú ma slová starej mamy tesne pred odchodom. Dávam jej toľko, koľko by som im aj tak normálne dal, len ten pocit je iný...

Otec umrel

Nasledujúce dni vystúpim do sedla Chodaš vo výške 5 146 metrov a prejdem do dedinky Sovetabad. „Poď na čaj. Oddýchni si. Dnes už žiadne auto nejde,“ volá ma sedemnásťročný Nozer, len čo prejdem labilný most cez rieku.

Na chvíľu sa k nám pridávajú dvaja domáci, ktorí by ma najradšej za sto dolárov odviezli do mesta. „S ľuďmi, ktorí pijú, sa rozprávať nebudem,“ hovorím jednému po chvíli, keď z neho cítim alkohol. „Veď som pil iba trochu,“ odpovedá.

V prvej miestnosti domu je v metrovej výške zo stropu zavesená tradičná kolíska, po pamírsky vulčak a po tadžicky gavora. Dieťa má pripútané nohy i ruky. Pod zadkom má otvor na malú i veľkú potrebu, ktorá sa zhromažďuje vo vyberateľnej nádobe, a dieťa je stále v suchu. „Malá Nafisa mala iba osem mesiacov, keď jej rodičia odišli do Moskvy za prácou. Dnes má už rok a sedem mesiacov a o ďalších päť mesiacov pôjde do Ruska za rodičmi,“ hovorí Nozerova mama Siltonbegin.

Ráno sú aj nižšie svahy kopcov sfarbené nabielo od snehu. Október ukazuje už tretí deň príchod chladnejšieho počasia. Zavčasu začínam šliapať po ceste do Roškaly, centra regiónu. Po hodine prichádzam do druhej dediny. Stretávam muža s taškou. „O päť minút pôjde auto,“ hovorí mi.

To znie dobre. Čakám s ním. Prvé minúty nám robí spoločnosť jeho sused. Snaží sa ma presvedčiť, aby som si od neho kúpil vzácny kameň. „Ak by ste mali drahokamy, nebudete v šuštiakoch chodiť na drevo na somárovi,“ hovorím mu.

Podvečer som v Chorogu. Po príchode k hosťujúcej rodine ma čaká smutná správa. „Otec umrel pred troma dňami,“hovorí štyridsaťročná Chatún, najmladšia zo štyroch dcér. „Teraz budeme celý rok nosiť šatku na hlave. Taký je zákon.“

Pohreb už bol, tu sa pochováva v deň, keď človek umrie. No zajtra má byť v dome smútočný obed. Ráno je dvor plný ľudí. Susedia prišli pomôcť s prípravou. V kotlíku sa varí polievka, na pieckach zohrieva voda.

Exkluzívne fotografie z tadžického Pamíru si pozrite v GALÉRII>>

Presne o dvanástej si sadáme do spoločenskej miestnosti. Niektorí sú oblečení v oblekoch, iní v šuštiakoch ako bežný deň. Za vrch­stolom sedí duchovný. Pred jedlom sa všetci modlíme. Podáva sa polievka s kúskami čistého hovädzieho mäsa, so zemiakmi, s mrkvou a kopou zeleniny, ktorú domáci zajedajú chlebom. Nasledujú sušienky, cukríky, čaj a tutovník - sušené moruše. Ľudia sa v tichosti rozprávajú alebo len tak popíjajú. Neskôr bez slova vstávajú a odchádzajú.

Text: Michal Knitl