Peter Hupka

Masív dlhý až tisícdvesto kilometrov, ktorý dal meno celému Apeninskému polostrovu, predstavuje mohutnú horskú reťaz s množstvom malebných zákutí a neopozeraných končiarov. V pôvode ich pomenovania možno nájsť „keltskú stopu“ a spája sa so slovom pen - hora. Apeniny neprávom ležia tak trochu v tieni slávnejších Álp, no sú divokejšie, s minimom zásahov človeka do krajiny, možno i krajšie a o sneh v nich nie je núdza do neskorej jari. Je v podstate jedno, či navštívite Severné, kam patria Ligúrske a Toskánsko-emiliánske Apeniny, Stredné s masívmi Umbrických a Abruzských Apenín, či niektorú zo skupín Južných a Sicílskych Apenín, pre našinca ide skoro vždy o nové a neprebádané miesta s vôňou výšok. Viaceré z tunajších vrcholov sa približujú k méte tritisíc metrov nad morom a pod najvyšším vrcholom, 2 912-metrovým vrchom Grande, nájdeme i jeden z najjužnejších ľadovcov Európy, Ghiacciaio del Calderone.

Ak radi objavujete nové miesta a&nbsp;čas nie je prioritou, stojí za to vybrať sa na juh Talianska lokálnymi cestami, kopírujúc horské masívy Apenín, ktorých šírka je spravidla sedemdesiat až sto kilometrov. Okrem príjemných prekvapení poteší oproti ceste po diaľnici i&nbsp;značná úspora na mýte. Kým jednosmerný prejazd zo severu na juh krajiny vyjde na diaľničných poplatkoch pre osobné auto až dvojnásobok ceny slovenskej ročnej známky, na bežných cestách vrátane väčšiny rýchlostných komunikácií, ktoré nie sú diaľnicami, napríklad SS 3 bis Tiberina, sa mýto neplatí. Napokon, drahé veci sú zriedkavo tie najlepšie. Uvedomiť si to možno už čoskoro. Keď sa naši známi z&nbsp;regiónu Marky dozvedajú, že k&nbsp;nim smerujeme kľukatými horskými cestami cez Apecchio a&nbsp;Piobbico, najprv nevychádzajú z&nbsp;údivu. No vzápätí dodajú: „Niet sa kam ponáhľať, to musí byť paráda! A&nbsp;večera neujde...“

Kým na Slovensku to s&nbsp;regionálnym lokálpatriotizmom zriedkakedy myslíme príliš vážne, v&nbsp;Taliansku je to často inak. V&nbsp;poldruhamiliónovom regióne Marky sa v&nbsp;okamihu dozvedáme o&nbsp;jedinečnosti a&nbsp;malebnosti tohto kúska talianskej zeme, o&nbsp;tom, že sa v&nbsp;minulosti volal Picenium i&nbsp;že ho obýval galský kmeň Samnitov. A&nbsp;tak je to napokon správne - ľudia by mali mať najradšej práve ten svoj kúsok sveta!

Ostatné domáce „klebety“ sú už čisto lokálne. No je zaujímavé zistiť, že chlapík, ktorý predáva rýchle občerstvenie z&nbsp;kamióna, tak nerobí pre kovid, ale preto, že sa rozviedol a&nbsp;jeho podiel v&nbsp;zabehnutej reštaurácii pripadol manželke. „Keď ho vyplatila, on si kúpil tento kamión a&nbsp;nazval ho Brum Brum Food. Jesť na ulici v&nbsp;chlade nie je bohviečo, ale robí skvelé veci! Napríklad toto capocollo či spuntature,“ dozvedáme sa od nášho známeho v&nbsp;mestečku Jesi, ktorý nás prevádza miestnou kulináriou a&nbsp;ochutnávame spolu skvelé sendviče plnené mäsovými špecialitami.

Spoznať večerné Jesi cez chuťové poháriky, to sa nemôže skončiť jediným chodom. Ochutnať musíme ešte plnené placky piadine a&nbsp;napokon aj ich sladký variant s&nbsp;nutellou a&nbsp;gorgonzolou. Šéfkuchár Sergio sa hosťom venuje rád a&nbsp;z&nbsp;útrob pamäti loví niekoľko slov v&nbsp;jazykoch Balkánu a&nbsp;v&nbsp;češtine, zmiešaných v&nbsp;dokonalom slovansko-talianskom esperante. Atmosféra je viac než príjemná a&nbsp;jedlá skvelé. Sergio to vie, asi i&nbsp;preto má podľa slov našich známych otvorené už viac ako tri desaťročia.

„Kým dolu nám už všetko kvitne, kopce budú ešte dlho biele a&nbsp;lákajú najmä skialpinistov a&nbsp;turistov so snežnicami. Bez nich sa v&nbsp;hlbokom mokrom snehu ďaleko nedostanete,“ vraví náš kamarát Mauro, keď sa vydávame pod 1&nbsp;479-metrovú horu Monte san Vicino v&nbsp;provincii Macerata. Má pravdu. Skialpinistický výstroj zostal doma a&nbsp;v&nbsp;turistických topánkach sa prepadávame hlbšie, než by sme chceli. Našťastie je tu príjemná alternatíva v&nbsp;podobe menšej túry po skalnatých hrebienkoch kopca Pietroso nad dedinkou Poggio san Romualdo. Výhľady sú rovnako dokonalé ako ticho a&nbsp;svieži horský vzduch.

„Posledné roky padá v&nbsp;južnejšie položených častiach Talianska viac snehu než u&nbsp;nás na severe,“ vraví naša kamarátka z&nbsp;okolia Vicenzy. V&nbsp;okolí Poggio san Romualdo sa uistíme, že má pravdu. A&nbsp;netýka sa to len zimy, aj jarné sneženia tu, vo výškach vyše deväťsto metrov nad morom, môžu priniesť výdatnú nádielku a&nbsp;miestne deti sa zimy zjavne ešte neprejedli. Najmä cez víkend pribudnú nové snehuliaky a&nbsp;na bielych naklonených pláňach veselo šantia na boboch školáci, kým ich rodičia čakajú na mieste, kde sa svah iba začína zvažovať. Chuť šliapať späť do strmého svahu sa s&nbsp;pribúdajúcim vekom akosi vytráca.

„Večer sa môžeme prejsť po centre nášho San Marcella, no zaujímavejšie bude vybrať sa do susedného Morro d’Alba!“ vraví náš kamarát Mauro, žijúci na vidieku v&nbsp;regióne Marky. Fakt, že ideme na pohárik vína autom, tu nikoho netrápi. V&nbsp;každej putike visia na stenách tabuľky, kde si vzhľadom na svoju telesnú hmotnosť hostia vedia vyrátať, koľko môžu vypiť, aby sa zmestili do povolenej tolerancie pol promile. Oddelené stĺpčeky predstavujú alkohol na lačno či v&nbsp;kombinácii s&nbsp;množstvom skonzumovaného jedla. Nemá veľký zmysel dodávať, že rátajú optimisticky a&nbsp;zaokrúhľujú smerom, ktorý sa im hodí.

Prečo padla voľba na susedné mestečko, to sa dozvedáme už počas cesty. „Je tam fajnová barmanka z&nbsp;Neapola!“ pošepne žmurkajúc Mauro. Hoci netuší, ako sa dievčina volá, je rád, že sa sem z&nbsp;mesta, ktoré má punc najnebezpečnejšieho v&nbsp;celej krajine, presťahovala. „Neapol je jediné miesto na svete, kde ma doteraz zbili a&nbsp;okradli. Pochopiteľne, celkom neznámi ľudia!“ vraví Mauro. Neapolská diva, ktorá z&nbsp;rádia púšťa latinohudbu a&nbsp;podchvíľou si aj zatancuje, tu má celkom početný fanklub štamgastov. Zahraničných hostí rada naučí zopár slov v&nbsp;neapolskom dialekte a&nbsp;naznačí, že najdlhšie otvorené je, keď má službu za barom práve ona. „Som tu dovtedy, kým máme hostí, a&nbsp;oni sú tu zasa dovtedy, kým som tu ja!“ žartuje. A&nbsp;ako sa vlastne volá? Zoznámili sme sa, ale do záverečnej sa nám podarilo na všetko zabudnúť. Rovnako ako pozrieť na alkografy na stene pred odchodom.

Striktný tradicionalizmus je pekný zvyk, no občas sa nevypláca. Na mape Európy mnohé z&nbsp;menších ciest chýbajú a&nbsp;požičaný staručký autoatlas Talianska v&nbsp;kritickej chvíli vždy spadne medzi sedadlá či kamsi ešte hlbšie. „Vy fakt nemáte navigáciu?!“ znie častá otázka tých, koho sa občas spýtame na cestu. Reakcie na našu odpoveď sú zo širokého spektra - od poklepkania na čelo až po starosvetský rešpekt.

Cestička vedúca zo Spoleta cez Piedipaterno a&nbsp;Serravalle do Norcie v&nbsp;regióne Umbria vedie magickým krajom lesov a&nbsp;horských osád tiesniacich sa na strmých svahoch. Bez toho, aby sme chceli, sa odkiaľsi do duše vkráda tieseň. Nie je to blížiacim sa podvečerom a&nbsp;nemá racionálny základ. Akokoľvek nepravdepodobne to znie, akoby podvedomie dopredu zacítilo, že smerujeme do oblasti, kde sa stalo niečo zlé.

Zemetrasenie so silou 6,2 stupňa zasiahlo 24. augusta 2016 oblasť stredného Talianska, pričom jeho epicentrum ležalo v&nbsp;blízkosti mestečiek Norcia, Accumoli a&nbsp;Amatrice. Takmer z&nbsp;tristo obetí živlu, ktorý zasiahol ľudí v&nbsp;spánku skoro ráno, pochádzalo najviac - až 218 - práve z&nbsp;Amatrice. Následky ničivých otrasov sú viditeľné dodnes a&nbsp;obnova domov a&nbsp;historických pamiatok napreduje veľmi pomaly. Je smutné hľadieť na miesta, ešte nedávno plné života, v&nbsp;ktorých sa rozhostila skaza a&nbsp;ticho. Vojna a&nbsp;sila prírody bývajú vo výsledku podobné. Najsmutnejšie je, že prvá z&nbsp;menovaných napácha škody ešte väčšieho rozsahu. Nielen materiálne, ale i&nbsp;tie v&nbsp;ľuďoch. Nenávisť na generácie dopredu a&nbsp;bezmocnosť z&nbsp;toho, že to najhoršie dokáže človeku urobiť iba človek. V&nbsp;záujme pochybných ambícií. I&nbsp;preto dnes opäť zdobí vari každý dom v&nbsp;Taliansku vlajka s&nbsp;nápisom Pace - mier.

Po počiatočnom šoku prichádza ďalšia ťažká fáza a&nbsp;inak to nebolo ani v&nbsp;Amatrice. Po tom, čo sa začali odstraňovať ruiny a&nbsp;ľudia sa presunuli do bezpečia, začali prichádzať i&nbsp;nepríjemné otázky. Napriek tomu, že už vyše štyroch dekád platí v&nbsp;krajine zákon, ktorý stanovuje presné kritériá na stavby a&nbsp;rekonštrukcie budov vzhľadom na riziká spojené so zemetrasením, mnohé objekty neboli zhotovené či renovované v&nbsp;súlade s&nbsp;jeho požiadavkami. Zrútila sa tak i&nbsp;škola Romolo Cap­ranica v&nbsp;Amatrice, ktorá len o&nbsp;tri roky skôr prešla nákladnou antiseizmickou úpravou, či zrenovovaná zvonica v&nbsp;Accumoli, ktorej ruiny spadli na rodinný dom, kde zabili štvorčlennú rodinu.

Na zemetrasení v&nbsp;Amatrice sa svojským spôsobom priživil francúzsky komiksový časopis Charlie Hebdo. Zakrvavených zranených zobrazil ako rôzne typy talianskych jedál a&nbsp;za najnevkusnejšiu časť „karikatúry“ domáci označili kopu zrúcanín, z&nbsp;ktorej trčia len ruky a&nbsp;nohy obetí a&nbsp;svieti nad ňou nápis - Lasagne. Stalo sa to pritom len pol druha roka po teroristickom útoku v&nbsp;redakcii, ktorý si vyžiadal dvanásť mŕtvych a&nbsp;po ktorom sa po celom svete zdvihla vlna spolu­účasti a&nbsp;množstvo ľudí nosilo nápisy Je suis Charlie.

Reakcie obyvateľov stredného Talianska na sociálnych sieťach boli jednoznačné. Kresby označili za nevkusné, poburujúce a&nbsp;ich tvorcom odkázali, že namiesto „falošného skrývania za satiru by mali autori karikatúr do oblasti prísť a&nbsp;vyjadriť svoj postoj osobne pred príbuznými obetí“. Stovky ľudí sa opodstatnene pýtali, či takúto tvorbu stále možno považovať za humor. Lebo nič antiklerikálne ani ľavicové - čo sú idey, ku ktorým sa periodikum hlási - na nich nájsť nemožno.

Približne desať kilometrov juhovýchodne od Amatrice sa v&nbsp;1&nbsp;313-metrovej nadmorskej výške vlnia vody Lago di Campotosto. Počas teplejšej časti roka. V&nbsp;zime totiž jeho hladinu pokrýva ľad napriek tomu, že leží v&nbsp;rovnakej zemepisnej šírke ako trebárs Dubrovník.

Priehrada s&nbsp;rozlohou štrnásť štvorcových kilometrov vznikla v&nbsp;roku 1930 na rieke Fucino na mieste niekdajších rašelinísk a&nbsp;jej prioritnou úlohou je akumulácia vody na pohon turbín hyd­roelektrární v&nbsp;blízkej doline Vomano.

Vodná plocha má tvar písmena V&nbsp;a&nbsp;jej obvod má až päťdesiat kilometrov. Aby ju motoristi nemuseli obchádzať celú, v&nbsp;strede ju pretína most Ponte delle Stecche. Kým v&nbsp;lete tu stretnete množstvo turistov, cyklistov i&nbsp;tých, ktorí sa len vybrali na romantickú prechádzku, uprostred jari je tu chladno a&nbsp;pusto. Scenérie východného okraja jazera pri Case Isaia vtedy pripomínajú skôr miesta za polárnym kruhom kdesi v&nbsp;Nórsku než stredné Taliansko.

Geografický názov Gran Sasso d’Italia znie monumentálne a&nbsp;hory, ktorým patrí, takými skutočne sú. Len je lepšie ho neprekladať. Pretože slovné spojenie Veľký kameň je tak trošku smiešne. Gran Sasso i&nbsp;s&nbsp;jeho spomínaným najvyšším vrcholom Corno Grande možno považovať za miesto, kde Apeniny kulminujú nielen výškou, ale i&nbsp;krásou. Je súčasťou Národného parku Gran Sasso e Monti della Laga a&nbsp;tunajšiu náhornú plošinu Campo Imperatore, lemujúcu hrebeň Gran Sasso zo západu, nazývajú Malý Tibet. Pastviská a&nbsp;horské lúky netešia len turistov, ale sú i&nbsp;obľúbenou kulisou filmových diel. Natáčali sa tu scény kultových filmov Meno ruže, The American i&nbsp;viacerých ďalších, prevažne z&nbsp;kategórie fantasy.

Na jar je tu však pomerne pusto z&nbsp;jediného prozaického dôvodu - cesty na planinu sú stále pod snehom, neodhrnuté a&nbsp;uza­vreté. Len na niektorých miestach sa lúkami potulujú ojedinelí turisti, zasnežené pláne lákajú bežkárov a&nbsp;skialpinistov a&nbsp;priľahlé mestečká ako Santo Stefano di Sessanio aj víkendových turistov. Tí sa prejdú okolím jazierka, potešia priateľskými rozhovormi s&nbsp;kulinárskym vyvrcholením, prespia a&nbsp;v&nbsp;nedeľu opäť putujú dolu do miest.

Predtým sa však treba vydať nahor úzkou cestičkou čo najvyššie. Zákaz vjazdu s&nbsp;upozornením, že po niekoľkých kilometroch je cesta neprejazdná, nikoho netrápi, práve naopak! Na jej momentálnom konci panuje dokonalý taliansky motovíkend. Podnikavci tam dávno vytiahli reprodebny s&nbsp;hlasnou hudbou, párty stany a&nbsp;bar s&nbsp;miešanými nápojmi. „Bez hudby a&nbsp;drinku to jednoducho nejde!“ vraví jeden z&nbsp;motorkárov s&nbsp;mojitom v&nbsp;ruke. Tešia sa i&nbsp;deti. Stavajú snehuliačikov, spúšťajú sa na vypožičaných boboch a&nbsp;tešia sa zo života v&nbsp;jeho najlepšej perióde. Miesta, kde na lúkach vidieť prvé kvety horskej jari, priťahujú najmä fotografov a&nbsp;zamilované dvojice.

My zatiaľ smerujeme ako kočovníci ďalej. Kamkoľvek, lebo najkrajšie miesta ani tak nie sú v&nbsp;mape. Kto by mohol povedať, že najkrajšia servírka v&nbsp;kaviarni žije v&nbsp;San Gregorio Magno, že jej majiteľ pozná Rožňavu, lebo tam mal priateľku, a&nbsp;že zosunutá cesta do mestečka Balvano prinesie nečakané prekvapenie v&nbsp;podobe malebnej rokliny pod Riciglianom, Gole del Platano. Svet prekvapení nezmizol, stačí sa nechať niesť jeho vlnou!

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/chrbte-talianska-divoka-krasa-apenin-je-zaujimavou-alternativou-alp/2" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII ►►►</a>

Človek je zaujímavý tvor. Dokáže sa presýtiť i&nbsp;dokonalých scenérií. Časom sa možno unaviť i&nbsp;z&nbsp;neustáleho zastavovania na vyhliadkach, z&nbsp;fotografovania všetkého, čo jednoducho nemožno obísť či vynechať. Až keď prejdeme do Brindisi a&nbsp;bizarné tvary hrebeňov vystrieda more, príde okamih upokojenia. Apeniny však pokračujú ešte ďalej, až do Kalábrie a&nbsp;na severovýchod Sicílie, kde tvoria pohoria Peloritani, Nebrodi a&nbsp;Madonie. Návrat na ich hrebene je preto len otázkou času. Veď za každou horou je aspoň jeden príbeh!

Na chrbte Talianska: Nespútaná krása Apenín je zaujímavou alternatívou Álp

Peter Hupka

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás

Na chrbte Talianska: Nespútaná krása Apenín je zaujímavou alternatívou Álp

Peter Hupka

Súvisiace články

Ostrov dlhovekých: Storočným na Sardínii neublížil ani koronavírus!

Dojímavé príbehy z Ukrajiny: Teraz trochu plačeme, mami!

Deväť dní Dynama: Ako dnes vyzerá miesto najväčšej evakuačnej operácie v dejinách?

Tibet Južnej Ameriky: Človeku sa veriť nechce, že je na Zemi, však sa pozrite!

Horor v uliciach: Pozrite sa na nové zábery z mesta Buča

Plus TV

Pinzo z Big Brother napísal knihu o plážovom volejbale. Čo si myslí o sexizme v tomto športe?

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

Výber pre vás