Už štvrtýkrát sedím v lietadle a smejem sa pri spomienke na svojich blízkych. Ťukali si na čelo, že opäť cestujem na dovolenku do Afganistanu. Vraj je to rituálna samovražda. No táto vojnou zmietaná krajina má v sebe niečo, čo ma núti sa do nej vracať. Spolu so spolužiakom z vysokej školy, ktorý sa v Afganistane narodil. Zažívam tu pocity nadšenia z nádhernej historickej a hornatej krajiny a sledujem jej pustošenie počas vojen a talibanského režimu, ktorý tlačí nôž na krk každému návštevníkovi, rovnako ako vlastným obyvateľom.

Pristávame v Kábule na letisku, ktoré postavili v šesťdesiatych rokoch minulého storočia sovietski inžinieri. Počas sovietskej invázie bolo pod kontrolou Červenej armády. Neskôr ho využívali ozbrojené sily prezidenta Najibullaha, mudžahídi a Taliban. Po zásahu NATO v Afganistane bolo zbombardované a lietadlá zničené. Potom ho odmínovávali aj slovenskí vojaci. Pri východe sú zátarasy, transportéry, vojaci a polícia. Kým sa dostaneme k hotelu, musíme prejsť štyrmi kontrolnými stanoviskami a detektorom kovov pred vstupom na recepciu. Kontrola fotoaparátov je tiež automatická.

Program, ktorý nevyjde

Jediné, čo sa dá o Afganistane s určitosťou povedať, je, že bez ohľadu na to, aký program si naplánujete, dopadne úplne inak. Ideme spoznávať Kábul. Nasadáme do autobusu a hneď aj vysadáme. Z bezpečnostných dôvodov nesmieme opustiť hotel celý zvyšok dňa. V Kábule je práve pakistanský premiér na trojdňovej návšteve a celé mesto je plné polície a vojska, ponad hotel prelieta letka vrtuľníkov. Som sklamaná, ale nedá sa nič robiť. Idem aspoň na prechádzku po areáli hotela, odkiaľ je výhľad na Bagh-e-Bala, jeden z najväčších verejných parkov. Neviem si zvyknúť na mužov, ktorí sa vodia za ruky. V Afganistane je to znak priateľstva, ale aj tak je to pre nás dosť neobvyklé.

Preč z hlavného mesta

Konečne sa dostávame von z Kábulu. Vyhýbame sa výtlkom na ceste, míňame stanové tábory a slumy, kde žijú ľudia vysídlení zo svojich domovov alebo vracajúci sa z utečeneckých táborov. Popri ceste stoja rôzne stánky a, samozrejme, ambulantný predaj mäsa. „Keby tu chceli zaviesť podmienky Európskej únie, predaj mäsa by úplne zanikol,“ smejem sa. Autá sú väčšinou preplnené, ľudia, ba aj deti bežne sedia v otvorenom kufri. Obydlia sú hlinené a všade naokolo sú vinohrady.

Oblasť v kábulskom okrese Qarabagh patrila medzi najpostihnutejšie civilnou vojnou. Obrovskú plochu poľnohospodárskej pôdy zničili chemikálie a ľudí prinútili opustiť svoje domovy a odísť do táborov. Postupne sa vracajú. Ich nové domovy sú väčšinou bez okien a dverí. Len lepšie situované rodiny majú na oknách sklá. Vnútro domu je tmavé, steny aj dlážka sú len z hliny, málokto má steny vymaľované.

Komunita, ktorú navštevujeme, je prakticky negramotná, len pár detí vraj chodí do školy. Rodiny tu žijú bez akýchkoľvek prostriedkov. Živia sa len predajom toho, čo dopestujú. Deti sú špinavé a bosé a vyvaľujú na mňa neskutočné okále. „Čierny alebo zelený čaj?“ pýta sa ma domáca pani. Je mi nesmierne sympatické, že všetky stretnutia s Afgancami sa začínajú aj končia čajom. Nikdy sa vás nespýtajú, či chcete čaj, ale aký. Zariskovala som a ochutnala miestnu stravu.

Najlepšiu atmosféru zažijete pri návšteve stánkov s jedlom pri ceste. Chlapec prináša na starom papieri čerstvo usmažené bolony a niečo ako kyslé mlieko v pohári. Bolony sú vynikajúce. Nápoj sa nazýva dogh a je to okorenené a osolené kyslé kravské mlieko. K tomu podávajú ešte nejakú štipľavú tekutinu. Vyzerá to dosť podivuhodne, pohár určite umyli v nejakom potoku. Miestni ma skúmavo sledujú. Raz vraj ponúkli nejakého Slováka, ktorý mal potom dosť vážne črevné problémy. Milé od nich, večer ma čaká recepcia s primátorom Kábulu. Vraciame sa do hotela a dozvedáme sa, že dnes sa odohral samovražedný útok na ministerstve obrany v Kábule. Zabili dvoch vojakov a ďalších sedem zranili. Je to už deviaty podobný útok za posledných päť dní v Afganistane.

Ako v rozprávke

V starobylej provincii Herat stojí citadela, jedna z najstarších historických pamiatok v Afganistane. Jej predchodkyňa vznikla ešte pred príchodom Alexandra Veľkého. Už z lietadla vidieť, že mesto vyzerá ako z rozprávky, i keď krajina v jeho okolí je vyprahnutá. Pešo ideme cez letovú dráhu popri poli. Hlavnú budovu letiska totiž zabrali talianski vojaci, ktorí tu pôsobia, a tak ľudí vybavujú vonku. Prichádza menšie nákladné auto s naloženou batožinou, ľudia si ju postupne zhadzujú na zem a berú. Aspoň že je tu kontrola, či si každý vzal svoj kufor. Hneď za ňou stoja deti s fúrikmi, na ktoré nakladajú batožinu a za malý poplatok ju odvezú na parkovisko. Za trochu väčší bakšiš odvezú na fúriku aj cestujúceho. Som unavená, a tak sa dávam zviezť ako príručná batožina na fúriku asi tristo metrov. Všetci sa rehocú ako blázni, ešte aj taliansky vojak vykukuje z tanku.

Herat má úplne iný charakter ako Kábul. Je to oveľa krajšie, čistejšie a zelenšie mesto. Budovy tu neboli zničené počas vojen až do takej miery ako v hlavnom meste. Na hotelovej recepcii nás hostia šafranovým čajom. Je to vlastne jasnožltá horúca voda, ale osvieži. Herat je preslávený nielen svojou históriou, ale aj pestovaním šafranu. Ulice starého Heratu tvoria labyrint nespevnených ciest a za vysokými hlinenými múrmi sa ukrývajú historické domy. Ako prvá ohúri Piatková alebo inak Hlavná mešita. Je to nádherná stavba a zaujímavá je aj návšteva malej dielničky, kde ručne, starým tradičným spôsobom vyrábajú mozaiky na steny.

História Heratu sa odhaduje na 2 700 rokov. V minulosti bolo mesto známe najmä vďaka vínu. Herodotos vo svojich spisoch nazval Herat živiteľkou strednej Ázie. V čase príchodu Alexandra Veľkého bol dôležitým územím. Alexander Veľký mesto nanovo vybudoval a na umelom návrší postavil citadelu. Presúvame sa k nej. Je to skutočne krásna a monumentálna stavba a sprievodca nás vodí po všetkých jej kútoch a vežiach. Z najvyššej časti je nádherný výhľad na mesto a strechy starého Heratu. Citadela plnila obrannú funkciu, ale cimburie a steny sa postupom času dostali do havarijného stavu. Na jej záchranu dozerá UNESCO. Herat je povestný svojou krásou pri západe slnka, ktorú opisovali aj perzskí básnici. Skutočne ako v rozprávke z tisíc a jednej noci.

Nefoťte zbrane

Atrakciou v starobylom meste je aj Múzeum džihádu. V areáli parku sa nachádzajú vojenské obrnené vozidlá, zbrane a ruská helikoptéra. Vystavené zbrane sa nesmú fotiť, dozerajú na nás ozbrojenci. Výklad nám robí starý mudžahíd. Po skončení prehliadky mierime von z budovy, pri dverách nás však vracajú s vážnymi tvárami mladí ozbrojení muži, až sa cítim ako zločinec. Vysvitlo, že sme neabsolvovali posedenie spojené s pohostením a so zapisovaním do pamätnej knihy.

Nezabudnuteľné letisko

Heratské letisko patrí medzi najsilnejšie zážitky z Afganistanu. Po príchode vchádzame do oploteného priestoru, kde je burina, v rohu latríny a v druhom rohu búda, kde sa vybavuje check-in. Na dvore pozemku sú do zeme nabité delostrelecké granáty, ktoré slúžia ako lavičky. Tam čakáme, kým z Kábulu nezavolajú, že lietadlo odletelo. A čakáme dosť dlho, azda vyše troch hodín. Napokon prichádza mladý muž s notebookom a v búde za starým stolom začína vybavovanie cestujúcich. Postupujeme rýchlosťou jeden človek za pol hodiny. O skeneri na batožinu nemôže byť ani reči. Pred policajtom s kalašnikovom musíte otvoriť kufor a on vám z neho vyhádže všetky veci buď na lavicu, alebo na zem. Zlý dojem nahrádza kultúrny program v letiskovej hale, ktorá je rozdelená na ženskú a mužskú časť. Som jediná, ktorej je dovolené sedieť spolu s kolegami, ale na moju bezpečnosť neustále dozerá jeden z policajtov. V televízii ide hudobný program, väčšinou populárna indická hudba. Ak má speváčka holé plecia alebo výstrih, tak je to zahmlené.

Zasnežený Kábul

Hlavné mesto nie je na sneh zvyknuté ani v januári a neexistujú tu autá na jeho odhŕňanie. Do dvoch dní od prvého sneženia bolo mesto bez elektriny a bez vody a prestali lietať lietadlá. Zo zamrznutého hotela som sa veľmi rýchlo odsťahovala do kamarátovho domu. Keď som zobrala do ruky lopatu a začala odhŕňať sneh, Afganci sa na mňa pozerali ako na zjavenie z Marsu. Zaklincovala som to snehuliakom postaveným v záhrade a radou, že proti šmykľavému ľadu najlepšie funguje soľ. Keď nie iná, tak kuchynská. Tento objav sa tak rozšíril, že som mala pocit uskutočnenia skutočne dobrého rozvojového projektu.

Vďaka kalamite som však aj ja zažila niečo fascinujúce. Verejné kúpele. Boli plné na prasknutie. Obraz, ktorý sa mi tam naskytol, pripomína zábery z filmov o starej antickej civilizácii. Ženy sedia v spodnej bielizni na malých stolčekoch a oblievajú sa horúcou vodou z kamenných kadí. Mydlia sa a popritom sa rozprávajú. Trávia tu takto aj celé hodiny. Voda sa zohrieva vo veľkých kotloch, pod ktorými sa podkuruje drevom. Nahrieva sa už od polnoci, musí byť pripravená ráno o piatej, aby sa ľudia mohli umyť pred rannými modlitbami. Verím, že keď pôjdem do Afganistanu piatykrát, rodina si už nebude ťukať po čele. Už som tam ako doma.