reportáže zo Slovenska, zdravotníctvo

Peter Kubínyi

Kde nič, tu nič, desiatky kilometrov a&nbsp;uprostred toho nič - jurta. To by v&nbsp;Mongolsku ešte pred pár rokmi nikoho neprekvapilo, ale to, že pri jurte stál slnečný kolektor made in China a&nbsp;pod ním generátor, to áno. Pred dvadsiatimi rokmi bol prvý, ktorý sme v&nbsp;tejto krajine videli.

Ako správni Európania sme hneď začali uvažovať, na&nbsp;čo by sa tá trocha elektriny dala použiť. Práčka, chladnička, <a href="https://necenzurovane.sk/zehlicky/" target="_blank" rel="noopener">žehlička</a>... Nie, odpoveď ženy z&nbsp;jurty bola jasná: „Televízor!“ Nuž dobre, ale keď televízor, čo v&nbsp;ňom pozerá? Stopäťdesiaty diel juhokórejskej telenovely Pieseň o&nbsp;láske. „A&nbsp;prečo nepozeráte aspoň správy?“ spýtali sme sa jej. Pozrela na&nbsp;nás prekvapene a&nbsp;pokojne odvetila: „Lebo nás sa to netýka.“

Keď sa nad tým človek hlbšie zamyslel, mala pravdu. Zrútila sa Eiffelovka? Zalialo Holandsko more? Zmietlo zemetrasenie zo sveta Nový Zéland? Nič z&nbsp;toho by neovplyvnilo jej pastiersky život. Postarať sa o&nbsp;dobytok, nakŕmiť deti, navariť. Iba ak by to bola nejaká zdravotná pliaga, ktorá by mohla postihnúť aj ich.

„S&nbsp;tým mali Mongoli v&nbsp;histórii veľmi veľa skúseností a&nbsp;akejkoľvek epidémie sa priam panicky boja dodnes,“ hovorí Alena Bežiaková, ktorá v&nbsp;Mongolsku žije pomaly štyri desaťročia. Či to bol mor, alebo cholera v&nbsp;stredoveku, alebo epidémia syfilisu. Tú štát zažíval niekoľko desaťročí po&nbsp;tom, čo sa stal nezávislým od&nbsp;Číny v&nbsp;roku 1911 a&nbsp;premenil sa na&nbsp;teokratickú krajinu na&nbsp;čele s&nbsp;náboženským vodcom, „žijúcim Budhom“. V&nbsp;roku 1924 Mongolsko vyhlásili za&nbsp;ľudovú republiku a&nbsp;de facto sa stalo satelitom Sovietskeho zväzu.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/dajako-hadam-prezijeme-pandemia-udrela-aj-odlahlych-koncinach-nasej-planety" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTO z Mongolska a Sibíri nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

„Mongoli sú im však dodnes vďační za&nbsp;to, že do&nbsp;krajiny doviezli antibiotiká a&nbsp;túto epidémiu sa podarilo zastaviť,“ hovorí. „Aj keď boli neoficiálnou šestnástou republikou ZSSR, je pravda, že vďaka Rusom sa zvýšilo povedomie o&nbsp;hygiene a&nbsp;rozvíjalo sa zdravotníctvo.“

O&nbsp;tom, čo sa v&nbsp;dvadsiatych rokoch minulého storočia v&nbsp;Mongolsku dialo, sa veľa dočítate na&nbsp;ruských internetových stránkach. V&nbsp;roku 1914 napríklad malo tuberkulózu okolo desať percent obyvateľov, kvapavku tretina a&nbsp;syfilis až polovica obyvateľstva. Znížil sa počet žien, ktoré dokázali otehotnieť, zvýšila sa detská úmrtnosť.

Je logické, že ich vystrašil už SARS v&nbsp;roku 2001. Ak ste vtedy prechádzali hranice Ruska a&nbsp;Mongolska, čakala vás dvojnásobná zdravotná prehliadka. Prvá v&nbsp;Rusku, keď do&nbsp;vlakového kupé vstúpila ruská lekárka v&nbsp;čiapke cukrárky, a&nbsp;druhá hneď, ako ste prešli hranice v&nbsp;meste Nauški. A&nbsp;to sa vtedajšia panika nedala porovnať s&nbsp;tou dnešnou.

„Za&nbsp;tých dvadsať rokov sa celkom zmenila situácia aj v&nbsp;Mongolsku. Slnečný kolektor má už dnes hádam každá jurta a&nbsp;každá pastierska rodina vlastní motocykel, auto alebo traktor a, samozrejme, mobil,“ dodáva Alena Bežiaková. „Takže hovoriť dnes o&nbsp;sociálnej izolácii Mongolov by bol nezmysel. Na&nbsp;druhej strane, odkedy sa začala epidémia koronavírusu, prestali sa navzájom navštevovať a&nbsp;tešia sa z&nbsp;výhod tejto krajiny, ktorá je na&nbsp;celom svete najďalej od&nbsp;mora a&nbsp;má suché a&nbsp;chladné podnebie, čo vírusom neprospieva.“

Napriek tomu hlavné mesto Ulanbátar zažilo už dve karantény. Prvú vo februári, keď bola zlá epidemiologická situácia v&nbsp;čínskom meste Wu-chan. „Trvalo to približne dva týždne a&nbsp;v&nbsp;tom čase nesmel nikto z&nbsp;mesta odísť ani doň vstúpiť. Nesúviselo to teda s&nbsp;rozširovaním vírusu v&nbsp;Mongolsku, ale v&nbsp;Číne. Bolo to len preventívne opatrenie. Potom však do&nbsp;Ulanbátaru cez Moskvu priletel Francúz, ktorý sa v&nbsp;Mongolsku dlhodobo venuje ťažobnej činnosti. Samozrejme, infikovaný.“

Ako vraví, už na&nbsp;letisku mu diagnostikovali horúčku a&nbsp;odporúčali mu, aby zostal v&nbsp;domácej karanténe. Neuposlúchol, bol sa v&nbsp;miestnych baroch zvítať s&nbsp;kamarátmi, potom cestoval vlakom, takže sa stretol so stovkami ľudí.

„To prinieslo druhú vlnu karantény pre Ulanbátar, ktorá sa postupne sprísňovala. Všetky školy a&nbsp;škôlky sú zavreté, výučba, podobne ako u&nbsp;nás, ide online, cez televíziu. Letisko je zatvorené, hraničné priechody do&nbsp;Ruska a&nbsp;Číny tiež, čiže ide o&nbsp;izoláciu celej krajiny.“

Tak ako azda každá krajina, aj Mongolsko má veľa svojich, ktorí žijú v&nbsp;zahraničí a&nbsp;po&nbsp;vypuknutí pandémie sa chceli dostať domov. „Organizovali sa štyri chartrové lety, ktorými sa cudzinci mohli dostať z krajiny preč a na spiatočnej ceste privážali do Ulanbátaru Mongolov. Lietadlá smerovali do Tokia, Soulu, Istanbulu a Berlína - tá posledná linka mala medzipristátie v Moskve.&nbsp; Spolu doviezli do&nbsp;krajiny približne tisícku Mongolov, ktorých umiestnili do&nbsp;štrnásťdňovej karantény mimo hlavného mesta. Bolo to správne rozhodnutie, pretože už po&nbsp;pár dňoch sa potvrdilo ochorenie na&nbsp;Covid-19 až u&nbsp;desiatich z&nbsp;nich,“ rozpráva Alena Bežiaková a&nbsp;dodáva, že za&nbsp;tento postup si krajina vyslúžila pochvalu od&nbsp;Svetovej zdravotníckej organizácie. Zdá sa teda, že mongolské zdravotníctvo je na&nbsp;pandémiu pripravené.

„Dajako už hádam len prežijeme,“ do&nbsp;tejto vety by sa dala zhrnúť životná filozofia Mongolov. Patrí k&nbsp;nej aj to, že vždy na&nbsp;jeseň viacerí z&nbsp;nich zarežú najtučnejší kus hovädzieho dobytka a&nbsp;mäso uskladnia na&nbsp;balkónoch, kde sa počas mongolskej zimy určite nepokazí.

O&nbsp;jedlo teda núdzu nemajú. „Tú trochu cestovín, ryžu či zemiaky si pokojne dokúpia v obchode. Práve preto, ak v Ulanbátare vypukla nejaká nákupná horúčka, udržiavali ju len cudzinci a diplomati. Navyše, mnohí Mongoli nie sú na obchody odkázaní, pretože vlastnia menšie či väčšie stáda dobytka, a platí to aj o pani Alene. Keď sa jej priamo spýtate, či by sa v&nbsp;týchto časoch nechcela radšej vrátiť na&nbsp;Slovensko, jej odpoveď je jednoznačná - nie. „Tu sú ľudia pokojnejší, nepodliehajú panike tak ako našinci a&nbsp;nosenie rúšok pre nich nie je žiadna novinka ani hanba. Mávajú ich na&nbsp;tvári už veľmi dlho, pretože vzduch v&nbsp;jedenapolmiliónovej mongolskej metropole Ulanbátar bol aj pred epidémiou veľmi zlý. A&nbsp;väčšina služieb a&nbsp;obchodov v&nbsp;meste zatiaľ funguje.“

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/dajako-hadam-prezijeme-pandemia-udrela-aj-odlahlych-koncinach-nasej-planety" target="_blank" rel="noopener">VIAC FOTO z Mongolska a Sibíri nájdete v GALÉRII &gt;&gt;</a>

Dajako hádam prežijeme: Pandémia udrela aj v odľahlých končinách našej planéty!

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás

Dajako hádam prežijeme: Pandémia udrela aj v odľahlých končinách našej planéty!

Súvisiace články

Chcete ísť do Ruska? Ponúkame vám zoznam turisticky najvyhľadávanejších destinácií

Neohrozený pán tajgy: Putin si na narodeniny doprial víkend na Sibíri, tu sú FOTO

Skaza z Číny: Nový vírus sa šíri po svete, krajiny reagujú. Máme sa báť?

FOTO Medzi chovateľmi sobov: 30 záberov, ktoré vám odhalia skryté pôvaby Mongolska

Plus TV

Tomáš Demo z Highgate Group: Due diligence odhalí aj skryté riziká pri kúpe firmy

Elena Podzámska v NAOSTRO: Ráno som vstala a ako prvé mi napadlo dať si alkohol. Chorý mozog

Novinár nie je sudca. Nálepkovanie je forma extrémizmu

Výber pre vás