Jana Čavojská

Hoci je január, široká piesočná pláž je plná ľudí. Prechádzajú sa jednotlivci, páry, rodiny, niektorí majú so sebou psy, objavia sa aj jazdci na koňoch. Pekné počasie využívajú i športovci na beh alebo rýchlu chôdzu. Niektorí návštevníci pláže si v to nedeľné popoludnie vyzuli <strong><a href="https://ccc.eu/sk/damske/topanky" target="_blank" rel="noopener">topánky</a></strong>, vyhrnuli nohavice a vošli do vody. Zimné slnko zubato hreje a more je za odlivu plytké. Hlbočina sa začína až pár sto metrov od pobrežia. Ikonická pláž Malo-les-Bains sa tiahne od francúzskeho Dunkirku po mestečko Zuydcoote. Je široká, čistá a pekná - bez ohľadu na to, že sa končí neďaleko oceliarne a kúpajúci sa majú výhľad iba na večne dymiace komíny. Ponúka aj niečo oveľa zaujímavejšie ako bežné plážové aktivity. Tiahne sa tadiaľto niekdajšia Hitlerova atlantická obranná línia. Pláž lemujú obrovské bunkre. Z niektorých zostali iba železobetónové bloky. Ďalšie sú čiastočne zničené, lebo krehké piesočnaté podložie už nedokázalo uniesť ich váhu a ony sa prepadli alebo zosunuli z kopca. Ostatné dodnes stoja. Obvykle nesú grafitové posolstvá o mieri a tolerancii. A hlavne sú voľne prístupné. Môžete preliezť ich vnútorné priestory, vyštverať sa až hore a rozhliadnuť sa po okolí. Uvidíte miesta najväčšej evakuačnej vojenskej operácie v histórii. Počas akcie Dynamo odtiaľto v roku 1940 zachránili v priebehu deviatich dní 338 226 britských, francúzskych a belgických vojakov.



      <div class="snippet-cb snippet-widget snippet-articles snippet" contenteditable="false">
          <div class="icon">
              <em class="fa fa-file-text-o" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
          <div class="inner" data-article-tag="&nbsp;" data-article-id="7e33003a-0b7f-4186-9ec4-7ec76c962b19">
              <span class="inner-articleTag">&nbsp;</span>
              <br class="inner-break hide">
              <span class="inner-articleTitle">Právo na šťastie: Pohanská tradícia naberá v Litve na sile</span>
          </div>
          <div class="icons">
              <em class="fa fa-cog eagle-config-button" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-edit" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
              <em class="fa fa-trash" aria-hidden="true" role="button">&nbsp;</em>
          </div>
      </div>
  


To resist. Nepodľahnúť. Nápis v&nbsp;angličtine, vo francúzštine a&nbsp;flámčine, druhom jazyku tohto regiónu, napísal sprejer síce na nemecký bunker, no chcel ním zdôrazniť odpor proti diktátorským ideológiám. Pripomína, že nikdy by sme nemali rezignovať na odpor proti zlu. Aby sa nezopakovali udalosti druhej svetovej vojny.

Práve v&nbsp;týchto miestach sa odohrala operácia, ktorú by sme mohli označiť za jeden z&nbsp;najväčších debaklov vojenskej histórie. Armáda Spojeného kráľovstva po masívnych prehrách potupne utekala z&nbsp;kontinentálnej Európy. No vojakov doma vítali ako hrdinov. Navyše znamenala záchranu takmer celých britských ozbrojených síl, ktoré potom mohli výrazným spôsobom zasiahnuť do ďalších bojov druhej svetovej vojny. A&nbsp;po tretie, na ich záchranu sa zmobilizovali aj civilisti a&nbsp;preukázali obrovskú dávku odvahy. Hoci prakticky išlo o&nbsp;prehru, v&nbsp;istom zmysle znamenala triumf Spojeného kráľovstva.

Dunkirk bol počas ťažkých bojov takmer zničený. Len ťažko sa hľadajú stopy predvojnového mesta v&nbsp;zadných uličkách. Áno, v&nbsp;historickom centre stále stojí socha legendárneho kapitána Jeana Barta, ktorý v&nbsp;17. storočí zajal celkovo 386 nepriateľských lodí, potopil ich vraj ešte oveľa viac a&nbsp;zachránil obyvateľov Paríža pred hladomorom. Stojí tu aj zvonica z&nbsp;15. storočia, zapísaná spolu s&nbsp;ďalšími flámskymi zvonicami na zoznam UNESCO. No inak sa z&nbsp;histórie mesta toho veľa nezachovalo.

No ak opustíte pláž Malo-les-Bains, prejdete okolo reštaurácií a&nbsp;zamierite do zadných uličiek, ešte tam nájdete budovy, zrekonštruované do starej podoby. Pocítite ilúziu medzivojnového Dunkirku. Život vtedy nebol idylický - mesto aj celé Francúzsko sa spamätávali z&nbsp;ekonomickej pohromy, spôsobenej prvým svetovým konfliktom aj svetovou hospodárskou krízou z&nbsp;konca 20. rokov 20. storočia. No jar 1940 bola ešte horšia, než si dokázali predstaviť. Civilisti žili doslova v&nbsp;krížovej paľbe. Na mesto dopadali strely znepriatelených strán. Dodávky elektriny a&nbsp;vody boli prerušené. Ľudia neskôr spomínali na to, že v&nbsp;meste bolo viac červeného vína než čistej pitnej vody. Nuž, Francúzsko...

Krajina, ktorá dlho ignorovala hrozbu fašizmu a&nbsp;spolu s&nbsp;ďalšími veľmocami pristupovala na Hitlerove požiadavky týkajúce sa aj územia Československa, naplno pocítila následky svojej stratégie a&nbsp;takzvanej telefónovej vojny. Tak novinári nazvali pokrytecký postoj Francúzska na začiatku druhej svetovej vojny. Hoci ho medzinárodné zmluvy zaväzovali poskytnúť pomoc napadnutým Spojencom, nikdy tak neurobilo. Do bojov sa opatrne zapojilo až na jar 1940, po tom, ako Nemci obsadili Poľsko, Nórsko, Dánsko a&nbsp;Luxembursko a&nbsp;pustili sa do krajín Beneluxu.

Hitlerova armáda však Francúzov a&nbsp;Britov rýchlo dostala do úzkych. V&nbsp;druhej polovici mája 1940 sa na pláži pri Dunkirku zhromaždilo asi 400-tisíc vojakov. Hlavne britských, no boli tu aj Francúzi, Belgičania či Holanďania. Zo všetkých strán boli obkľúčení nepriateľskou armádou. Nemali jedlo ani vodu a&nbsp;neustále ich bombardovala Luftwaffe. Existovala iba jedna cesta domov: po mori. Brehy Spojeného kráľovstva sú odtiaľto vzdialené asi sto kilometrov.

Historici upozorňujú na to, že ak by sa Spojenému kráľovstvu nepodarilo svojich vojakov evakuovať, krajina by zostala doslova bez armády, možno by musela podpísať mierovú dohodu s&nbsp;Nemeckom a&nbsp;udalosti druhej svetovej vojny by sa vyvíjali úplne odlišne. Ich dôsledky by sme pravdepodobne pociťovali dodnes. Winstonovi Churchillovi bolo jasné, že aspoň časť armády musí z&nbsp;Dunkirku dostať. Pôvodne plánoval dopraviť domov 30-tisíc vojakov a&nbsp;v&nbsp;kútiku duše dúfal v&nbsp;návrat 45-tisíc. To, že sa nakoniec v&nbsp;priebehu deviatich dní zachránilo 338&nbsp;200 mužov vrátane 100-tisíc príslušníkov francúzskej armády, je malý zázrak.

Velením nad evakuáciou bol poverený admirál Bertram Ramsay. Námorník odišiel krátko pred vypuknutím druhej svetovej vojny do dôchodku, no hneď v&nbsp;roku 1939 sa vrátil do armády. Detaily operácie vznikali v&nbsp;podzemných priestoroch hradu Dover, v&nbsp;miestnosti, kde kedysi uschovávali generátor, nazývaný vtedy dynamo. Odtiaľ vzal Ramsay názov pre evakuáciu. Vojaci na francúzskom pobreží dostali rozkaz zničiť alebo znefunkčniť všetky vozidlá a&nbsp;vojenské vybavenie. Pre britskú armádu to znamenalo obrovské straty, no nemohla pripustiť, aby sa dostali do rúk Nemcom. Techniku nebolo možné previezť cez Lamanšský prieliv. Vojaci si nechali iba pušky.

Dvadsiateho siedmeho mája 1940 prišiel do Dunkirku kapitán William Tennant. Mal koordinovať evakuáciu. Velitelia evakuačnej operácie sa usadili na vyvýšenom mieste neďaleko prístavných skladov a&nbsp;v&nbsp;priestoroch posledného stojaceho bastiónu z&nbsp;niekdajšieho opevnenia okolo mesta.

Dunkirský prístav už neexistoval. Zničili ho nemecké bombardéry. Pláže v&nbsp;okolí Dunkirku sú rozľahlé a&nbsp;ploché a&nbsp;plytčina sa tiahne ďaleko do mora. Skvelé miesto pre rodiny s&nbsp;deťmi. No veľké lode sa nemohli priblížiť k&nbsp;brehu. Ramsay vedel, že potrebujú aj malé lode. Nariadil preto konfiškáciu. Armáda mala právo zhabať všetky súkromné plavidlá s&nbsp;dĺžkou deväť až tridsať metrov, ktoré uznala za vhodné použiť. Admiralita vyzývala prostredníctvom BBC ich majiteľov, aby sa do evakuácie vojakov zapojili, ak môžu. K&nbsp;francúzskemu brehu sa teda vybrali veľké vojenské lode aj malé súkromné člny. Rôzne člny. Dokonca aj bočnokolesové parníky. Ich presný počet nie je známy, no podľa odhadov to bolo 1&nbsp;176 až 1&nbsp;588 plavidiel. Britských, belgických, francúzskych a&nbsp;holandských.

Veľkým lodiam nariadil Tennant pristávať na konci móla, ktoré v&nbsp;mierových časoch slúžilo ako vlnolam a&nbsp;zabraňovalo zanášaniu prístavu. Tam bola voda pre ne dostatočne hlboká. Lenže nemecké letectvo neútočilo iba na bezbranných vojakov, ktorí sa na pláži nemali kde ukryť, ale aj na britské lode. Onedlho mólo zničilo. Vojaci sa snažili postaviť provizórne z&nbsp;nákladných áut, s&nbsp;ktorými zachádzali ďaleko do mora. Po korbách potom prechádzali k&nbsp;malým lodiam, ktoré ich dopravovali k&nbsp;veľkým plavidlám. Na Britské ostrovy doviezli malé lode len okolo 28-tisíc vojakov, no ich úloha v&nbsp;dopravovaní mužov k&nbsp;veľkým lodiam bola nenahraditeľná. Mnohí majitelia na to doplatili životom.

Nalodenie však neznamenalo záchranu. Skôr ďalšie peklo, na konci ktorého bol nejasný osud. Nemecké lietadlá útočili bez prestania. Až pätina lodí naspäť k&nbsp;brehu nedoplávala. Vrátane tých najväčších. Zahynuli tisícky ľudí. Počas odlivu môžete na pláži neďaleko Zuydcoote prejsť priamo k&nbsp;pozostatkom potopenej Crested Eagle. Viditeľné sú aj zvyšky ďalších troch vrakov - dnes sú to už naozaj len kusy, podľa ktorých by človek ťažko uhádol, že ide o&nbsp;lode. Za obeť počas bojov nad Dunkirkom padlo aj približne dvesto lietadiel.

Mimochodom, budova, ktorá stojí na brehu neďaleko miesta vraku Crested Eagle, je takisto spojená s&nbsp;dianím počas operácie Dynamo. Ide o&nbsp;sanatórium. Vtedy doň presťahovali dunkirskú nemocnicu. Lekári so sestrami sa desať dní a&nbsp;nocí nezastavili. Nonstop operovali, aby zachránili životy zraneným vojakom aj civilistom.

Námorníci museli na mori obchádzať Ramsayho mínové polia. Ak nálet práve zasiahol niektorú z&nbsp;veľkých lodí, spôsobilo to požiar, keďže nafta sa z&nbsp;nej dostala na hladinu a&nbsp;začala horieť. Preťažené plavidlá sa snažili zachrániť čo najviac ľudí. Vystrašení vojaci, ktorí už raz unikli smrti, keď ich vytiahli z&nbsp;vody, panikárili a&nbsp;nechceli ani len vkročiť do podpalubia. Tých, ktorí šťastne dosiahli anglický breh, vítali doma ako hrdinov.

Keď ukončili evakuáciu vlastných vojakov, príslušníci britského námorníctva vyzdvihli z&nbsp;pláže viac ako stotisíc francúzskych vojakov. Ďalších štyridsaťtisíc sa už evakuovať nepodarilo. Počas operácie Dynamo kryli ustupujúcu armádu. Potom, 4. júna, upadli do nemeckého zajatia. Francúzi sa na Britských ostrovoch dlho nezdržali. Vojna pokračovala. Už o&nbsp;tri dni mierili naspäť na kontinent, aby sa zapojili do bojových operácií Spojencov.

Dynamo bola drahá operácia. Potopilo sa okolo dvestoštyridsať lodí vrátane šiestich torpédoborcov a&nbsp;troch torpédových lodí, 68&nbsp;980 britských vojakov zahynulo. Spolu s&nbsp;nimi padlo 10&nbsp;822 spojeneckých vojakov ďalších národností - hlavne Francúzov. Mesto Dunkirk bolo z&nbsp;osemdesiatich percent zničené a&nbsp;bombardovanie zabilo tritisíc jeho obyvateľov.

Príbeh Dunkirku na sklonku vojny ovplyvnila armáda Československa. Mesto sa odmietlo vzdať kanadským vojakom. Nasledovali týždne obliehania. Nemeckým vojakom velil viceadmirál Friedrich Frisius. V&nbsp;októbri 1944 sa Kanaďania presúvali ďalej k&nbsp;Antverpám. Obliehanie Dunkirku od nich prevzala československá brigáda pod velením generála Aloisa Lišku. Liška bojoval v&nbsp;československých légiách už za 1. svetovej vojny. Stal sa vojakom z&nbsp;povolania. Ne­zmieril sa s&nbsp;nacistickou okupáciou Česka. Zapojil sa do ilegálneho odboja a&nbsp;začiatkom roka 1940 ušiel pred hroziacim za­tknutím z&nbsp;protektorátu. Vo Francúzsku sa pridal k&nbsp;československým jednotkám ako veliteľ Delostreleckého pluku 1. Počas obliehania Dunkirku sa nemal nikam ponáhľať. Bola to súčasť stratégie. Liškovou úlohou bolo držať dvanásťtisícovú nemeckú posádku v&nbsp;meste v&nbsp;pasivite, aby ju velitelia nepoužili proti Američanom, pochodujúcim na Berlín. Frisius sa Liškovi nakoniec vzdal až 9. mája 1945. Dunkirk bol konečne slobodný. Obyvatelia však museli mesto budovať úplne nanovo. Začínali od ruín.

V&nbsp;roku 1965 na pamiatku malých lodí, ktoré tak významne pomohli pri evakuácii armády Spojeného kráľovstva z&nbsp;pláží Dunkirku, sa flotila vybrala z&nbsp;Britských ostrovov k&nbsp;francúzskym brehom. Táto slávnostná plavba sa opakuje pravidelne každých päť rokov ako „návrat do Dunkirku“. A&nbsp;jedna z&nbsp;lodí sa vrátila nastálo. Kotví v&nbsp;prístave v&nbsp;centre mesta. Bočnokolesový parník Princess Elizabeth postavili v&nbsp;lodenici Day, Summers and Company v&nbsp;roku 1927. Meno dostal na počesť narodenia súčasnej britskej panovníčky, kráľovnej Alžbety a&nbsp;bol určený na prevoz pasažierov Juhoanglickej kráľovskej paroplavebnej spoločnosti. Skonfiškovali ho hneď na začiatku druhej svetovej vojny. Mal zneškodňovať námorné míny. Dvadsiateho deviateho mája 1940 dostala posádka rozkaz vyplávať z&nbsp;Doveru k&nbsp;francúzskym brehom a&nbsp;pomáhať s&nbsp;evakuáciou. Otočili sa štyrikrát. Do Spojeného kráľovstva šťastne dopravili 1&nbsp;673 vojakov.

<a href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/devat-dni-dynama-ako-dnes-vyzera-miesto-najvacsej-evakuacnej-operacie-dejinach" target="_blank" rel="noopener">FOTO V GALÉRII</a>

V&nbsp;roku 1944 vrátila armáda Princess Elizabeth jej majiteľom. Neodišla do dôchodku. BBC na nej točila zábavný hudobný program, v&nbsp;roku 1965 z&nbsp;nej urobili plávajúce kasíno. Neskôr slúžila ako bar a&nbsp;reštaurácia na rieke Temža. Potom putovala do Paríža a&nbsp;bolo v&nbsp;nej exhibičné a&nbsp;konferenčné centrum. V&nbsp;roku 1999 ju presunuli do Dunkirku. Jej zvon predali v&nbsp;aukcii za 456 libier. Zahrala si v&nbsp;známom filme Dunkirk režiséra Jonathana Nolana. Dnes je z&nbsp;nej luxusná reštaurácia. Servíruje tradičnú francúzsku kuchyňu s&nbsp;jemným dotykom tej britskej.