Tip na článok
Panoráma: Výhľady z priesmyku Passo Falzarego ležiaceho na Veľkej dolomitskej ceste.

Dolomity: Fotogenické hory, panoramatické výhľady a výnimočné ľudské osudy

Belostné štíty Dolomitov sú skamenené koralové útesy staré dvestosedemdesiat miliónov rokov. Vynorili sa z druhohorného tropického mora Thetys a vedci v nich stále objavujú pozostatky pravekých živočíchov a rastlín.

Galéria k článku (44 fotografií )
Panoráma: Výhľady z priesmyku Passo Falzarego ležiaceho na Veľkej dolomitskej ceste.
Oblačnosť: Hmla a mraky vytvárajú každú minútu iné kulisy pre dolomitské výhľady.
Oblačnosť: Hmla a mraky vytvárajú každú minútu iné kulisy pre dolomitské výhľady.

Nezvyčajné alpské skaly zaujali v 18. storočí francúzskeho geológa Déodata de Dolomieu. Zistil, že za ich unikátnou bielou farbou sa skrýva vápenec s vysokým obsahom horčíka. Dovtedy neopísaná hornina dostala po ňom meno dolomit, tak ako celé pohorie.

Dolomity zapísali v lete 2009 ako celok na zoznam prírodného svetového dedičstva UNESCO. Podobné štíty vystupujúce takým strhujúcim spôsobom z okolitej krajiny možno vidieť len v Južnej Amerike v čilskom národnom parku Torres del Paine.

Na rozdiel od nich sa však v Dolomitoch bez problémov dohovoríte po nemecky a z Bratislavy do ich centra, Cortiny d’Ampezzo, je to len 621 kilometrov.

Strecha múzea: Sklenené nadstavby na streche Messnerovho múzea na Monte Rite zabezpečujú osvetlenie bývalých kasárenských budov.Foto: JIŘÍ PÁLENÍČEK/PLUS 7 DNÍ

Veľká dolomitská cesta

A práve medzi Cortinou a Bolzanom prechádza jeden z miestnych divov - Grande Strada delle Dolomiti. Cesta dokončená v roku 1909 meria iba sto kilometrov. Právom ju označujú za cestu s najkrajšími výhľadmi v Európe a postavili ju okrem iného preto, aby svet mohol spoznať čaro tunajších hôr.

Na svojej krátkej púti prekonáva desiatkami serpentín tri priesmyky, Passo di Costalunga vo výške 1 758 metrov nad morom, Passo Pordoi 2 232 metrov a Passo di Falzarego 2 105 metrov nad morom.

Zákruty vedúce k priesmykom sú očíslované a tabuľky či pätníky uvádzajú aj nadmorskú výšku. Úplne výnimočne však niekto postrehne, koľko ich je. Väčšina turistov zaznamená len prvých pár.

Potom sa každý spolujazdec začne kochať prírodou alebo musí v neprehľadných serpentínach strážiť, aby jeho vodiča neprekvapilo niečo v protismere.

A v závere len vydýchne: „Pozri, už sme hore, to je nádhera,“ a na sto percent prehliadne pätníky alebo tabuľku v poslednej zákrute. Aj ja som túto príležitosť opakovane prepásla. Na rozľahlých parkoviskách hore bolo, našťastie, vždy dosť času. A tak som si všimla, ako často sa tu všade zmieňujú o Marii.

Maria na ceste

Písal sa rok 1902 a dvadsaťpäťročná Maria Piaz Dezulian de Pavarin otvorila v priesmyku na budú cej najkrajšej horskej ceste malé občerstvenie v prenajatej drevenej búde.

Pochádzala z neďalekého údolia Val di Fassa, dnes známeho vďaka lyžovačkám v oblasti Gruppo del Sella, a celá jej rodina bola spätá s miestnymi horami. Mariin brat Giovanni Battista Piaz, mladší o dva roky, zvaný Tita Piaz a prezývaný „il Diavolo delle Dolomiti“ sa stal horolezcom, patriacim do dejín talianskeho alpinizmu, zatiaľ čo ona sa počas rokov stala hotelierkou a matkou priesmyku Passo Pordoi.

Dolomitský diabol nezmazateľne vpísal v tridsiatych rokoch minulého storočia sestrino meno do tunajších skál, pretože vytýčil horolezeckú trasu z priesmyku po južnom pilieri na vrchol Sas de Pordoi (2 936 metrov) a nazval ju Maria.

Ona tam v roku 1905 otvorila nové občerstvenie v drevenom domčeku, ktorý sama postavila, vychovala deti a prežila prevažnú časť svojho dlhého života. Zomrela v roku 1971 vo veku 94 rokov a dá sa o nej povedať všetko možné, len nie to, že by mala na ružiach ustlané.

Val Duron: Súčasné umenie Ladinov môže byť svojrázne, ako upútavka pred malou turistickou reštauráciou.JIŘÍ PÁLENÍČEK/PLUS 7 DNÍ

Prvá lanovka

Cez priesmyk sa prehnala prvá svetová vojna, ktorú Maria za pomoc dezertérom strávila v rakúskych väzniciach. Nečudo, že ich bolo dosť, veď nie ďaleko tečie rieka Piava a o bojoch pri nej sa dodnes rozprávajú legendy.

Po vojne otvorila v priesmyku horskú chatu a v roku 1927 ju zmenila na hotel Maria, ktorý je v priesmyku dodnes. Po druhej svetovej vojne hotel rozšírila a spolu so synom Francescom vybudovala prvú kabínovú lanovku z priesmyku na vrchol Pordoi na Dolomitskú terasu.

Písal sa rok 1962 a Maria oslávila 85 rokov! Lanovku v rokoch 1994 a 1995 kompletne zmodernizovali a vo vstupnej hale nainštalovali výstavu fotografií pripomínajúcu tento zaujímavý ženský príbeh.

Pripomína ho aj horská chata Refugio Maria na La Terrazza delle Dolomiti, ku ktorej zrenovovaná lanovka vyvezie za štyri minúty až šesťdesiatštyri pasažierov. Okrem panoramatických výhľadov, jedla a turistiky sa môžete zúčastniť aj na takej akcii, ako je októbrový vínny festival Simposio top wine 2950, ktorý sa tento rok konal už po štrnásty raz na Refugiu vo výške 2 950 metrov.

Počas posledného ročníka, bohužiaľ, pršalo, ale ak vyjde počasie, stojí za to obetovať 26 eur a overiť si, či je pravdivé tvrdenie, že nadmorská výška podčiarkuje vlastnosti vína.

Matka Pordoi

Marii hovorili la mere de Pordoi, matka Pordoi, čo nie je ani po taliansky, ani po nemecky. Tunajší kraj je totiž oblasťou polozabudnutého, starého a málo početného národa Ladinov, teda Rétorománov, ktorí v čase nadvlády Rímskej ríše prijali latinčinu, ale v dôsledku izolovanosti v horských údoliach ju počas stáročí pretvorili na rétorománčinu.

Časť žije vo Švajčiarsku, na severovýchode Talianska sa k Ladinom hlási asi 30-tisíc obyvateľov, sústredených hlavne v údoliach Val Gardena, Val Badia a čiastočne aj vo Val di Fassa, kde je ich múzeum.

Rétorománčina je naozaj zvláštna, presvedčili sme sa o tom na nápisoch v kaplnkách a krížových cestách v údolí Duron. Jediné zrozumiteľné slová boli svätý Jan Nepomuk. Ktovie, kde sa v tomto zabudnutom údolí vzal.

V Dolomitoch tak turista používa minimálne dvojjazyčné mapy. Niekde taliansko-nemecké, inde taliansko-rétorománske. Mapa trekov vo Val di Fassa má na zadnej strane dokonca malý štvorjazyčný slovníček, ktorý uvádza najbežnejšie miestne výrazy.

Talianske aj nemecké

Dolomitom pripadli rôzne prezývky vrátane tej, že sú najnemeckejšou časťou Talianska. Zasahujú do krajov Veneto, kam patria aj Benátky, a tiež Trentino-Alto Adige, po nemecky Trentino-Südtirol.

Druhý prischol Taliansku po prvej svetovej vojne, hoci od 14. storočia patrilo celé Tirolsko rakúskym Habsburgovcom a ich obyvatelia hovorili čiastočne po nemecky. Pohorie, ktoré v dnešnej uponáhľanej dobe dýcha mimo sezóny majestátnym pokojom, sa tak stalo za prvej svetovej vojny dejiskom nezmyselných a pre rakúskych, talianskych a neskôr aj nemeckých vojakov fyzicky veľmi náročných bojov.

Nad vysoko položenými bunkrami starými sto rokov a palebnými postmi vtedajšieho talianskeho frontu sa nehorolezcom až tají dych. Napríklad pri priesmyku Monte Croce v Sextenských Dolomitoch, jednom z miest najtuhších bojov, sa bojovalo a zabíjalo na rozľahlých strmých suťoviskách a delostrelecké hniezda a pevnosti boli zabudované do skál predstavujúcich svojou obťažnosťou horolezecké terény.

To všetko od nadmorskej výšky 1 640 metrov vyššie, kde sneh môže vydržať aj šesť mesiacov v roku. Dnes je v tejto oblasti múzeum prvej svetovej vojny pod holým nebom. Stopy oboch svetových vojen nás sprevádzali celými Dolomitmi.

Pravdepodobne jedno z najnavštevovanejších vojnových múzeí v tomto kraji sa nachádza v nadmorskej výške 2 780 metrov v bývalých kasárňach nad priesmykom Falzarego, odkiaľ sa k múzeu vyveziete lanovkou. V lyžiarskom areáli nad priesmykom Palafavera zarastá trávou delo, ktoré niekto opustil na lúke vo výške dvetisíc metrov.

Z údolia Scura severne od Cortiny stúpa turistická značka po pohodovej udržiavanej „strada militare“ cez les silných a zdravých smrekov. Priviedla nás na čarovné vysokohorské pasienky s výhľadmi, napriek tomu sme na rázcestí pred priesmykom Forcela Lerosa nemali chuť posadiť sa do vyhriatej trávy na obed.

Informačné tabuľky totiž rozprávali o tom, ako na tunajších bojiskách po vojne exhumovali a previezli na dôstojnejšie miesta odpočinku okolo deväťtisíc vojakov. Dodnes sú dediny v Dolomitoch čisté a upratané ako v Rakúsku, ale talianska nátura sa poprieť nedá.

Treba si zvyknúť, že od dvanástej do tretej sa všetci venujú svojim špagetám či pizzi a nič nekúpite ani nezariadite. V nedeľu sa nerobí nič okrem jazdy autom, na motorke alebo na bicykli. Aj cez Mariin priesmyk viedli trinásťkrát slávne cyklistické cestné preteky Giro d’Italia.

Pätnásta osemtisícovka

Za posledné dve storočia sa tu odvíjali osudy stoviek športovcov, prírodovedcov a horolezcov vrátane jedného z najznámejších, Juhotirolčana Reinholda Messnera. Narodil sa tu v roku 1944 a jeho päť horských múzeí MMM - Messner Mountain Museum - je rozosiatych nielen po južnom Tirolsku.

On sám označil tento projekt za svoju pätnástu osemtisícovku, keď predtým ako prvý na svete zdolal všetkých štrnásť hlavných svetových osemtisícových vrcholov.

Vo vstupnej hale Múzea Dolomitov, nazývaného Múzeum v oblakoch, na Monte Rito vo výške 2 181 metrov sa Messner vyznáva zo svojich dolomitských koreňov: „Priezvisko mojej matky je Troia a to v latinčine znamená cesta. Keď bola dieťa, jej otec pri hľadaní práce prešiel bosý tunajšie hory. A cez hory ma moja cesta priviedla teraz do Dolomitov naspäť.“

Múzeum mapuje postupné zdolávanie tunajších hôr a osudy horolezcov s nimi spojené, jeho druhú časť tvorí zbierka romantických obrazov Dolomitov. Najzaujímavejší je však kruhový panoramatický rozhľad na najznámejšie dolomitské vrcholy Tofana, Pelmo, Marmolada, Civetta, Monte Agner a ďalšie.

Ani menu tunajšej reštaurácie nie je obvyklé - polenta s jakom či bifteky z jaka. Pri múzeu človeka, ktorý ako prvý zdolal Mount Everest bez kyslíkovej masky, sa predsa nemôžu servírovať šťavnaté rezne z obyčajnej tirolskej Milky.

Ďalšie MMM je na súkromnom Messnerovom hrade Juval, múzeum na svahoch hory Ortles neďaleko Suldenu vo výške 1 900 metrov je umiestnené v podzemí, zvyšné dve sú na hradoch v Bolzane a v Brunecku.

Zatiaľ čo návšteva väčšiny európskych múzeí je vhodným alternatívnym programom dovolenky za daždivých dní, v MMM to tak nie je. Sú zakomponované do krásnej krajiny, ponúkajú úžasné výhľady na Dolomity a je teda lepšie chodiť po nich za pekného počasia, rovnako ako po okolitých horách alebo po Mariinej ceste. Ak natrafíte na tú pravú, zlatú a mrazivú jeseň s prvým snehom na vrcholkoch štítov, je naozaj čo obdivovať.

VIDEO Plus 7 Dní