Dominikánska republika. Človeku stačí kliknúť na pár fotiek na internete a okamžite ho zaplaví pocit, že sa pozerá na skutočný raj! Gýčovo krásne snehobiele pláže, palmy ako maľované, tyrkysový Karibik. Mnohí nemeckí dovolenkári sa ulakomili na lacné nehnuteľnosti a presťahovali sa sem nastálo. Nie div, že tejto karibskej ostrovnej krajine prischol neoficiálny názov DDR. Deutsche Dominikanische Republik - Nemecká Dominkánska republika. Ak však čakáte, že tu všetko funguje tak precízne ako v Nemecku, pravdepodobne budete sklamaní.
Lesk a bieda
Našou cieľovou zastávkou je Koloniálna štvrť Santo Dominga, miesto posledného odpočinku Krištofa Kolumba, ktorý objavil túto krajinu v roku 1493. Aj keď to nie je také jednoznačné, názory na miesto, kde slávneho moreplavca zakopali, sa rôznia. Španieli tvrdia, že pozostatky slávneho moreplavca sú v španielskej Seville, Dominikánci zas prisahajú, že večný pokoj našiel v Santo Domingu.
Cestou z letiska v Santo Domingu do taxíka postupne pribúdajú pasažieri, na kolená mi posadia čiesi dieťa. Po mojej pravici sedí korpulentná domorodkyňa a chrúme grilované kurča aj s kosťami, po ľavom boku muž s rozmermi King Konga mi mliaždi panvové kosti a pije kolu. Za jazdy ľudia vyhadzujú z okien všetky odpadky a nikoho to netrápi. Kolumbus vo svojej správe pre španielsku kráľovnú Izabelu Kastílsku napísal: „Toto je najkrajšia krajina, akú kedy ľudské oko videlo!“ Ale viete, časy sa menia.
Neporiadok a špina v uliciach nie sú práve najlepšou vizitkou, a tak turistické autobusy s dovolenkármi upaľujú z letiska rovno do pobrežných letovísk. Čo najďalej od všetkého, čím sa Dominikánci pred svetom chváliť nemôžu.
Plážové rezorty na Punta Cane, pol-ostrove Samaná i na južnom pobreží poskytujú dokonalý hotelový svet all inclusive! Vyčačkané prepychové izby, parádne bufetové stoly, hektolitre rumu a bazény veľké ako pol Bratislavy. Príďte, užívajte si božskú dovolenku a potom doma všetkým rozprávajte, aká je Dominikánska republika úžasná - taká je stratégia majiteľov všetkých tých nóbl dominikánskych all inclusive palácov.
Národ oddychuje, prisťahovalci makajú
Prišli sem robiť veľký biznis, no nenarodili sa na dominikánskej pôde. Až 90 percent majiteľov luxusných rezortov sú Španieli, Kanaďania, Američania a Nemci. Zarábajú pre seba, ale vytvárajú aj pracovné príležitosti pre miestnych obyvateľov, ktorí si však s robotou až tak veľmi netykajú. Kam sa pozriete, všade posedávajú ľudia. V parkoch, na uliciach, v obchodoch, na plážach. Niektorí pritom svorne debatujú, iní hľadia mlčky do neznáma, ďalší telefonujú či ťukajú do mobilov.
„Poď si k nám prisadnúť, gringa!“ volajú na mňa prívetivo vysmiati Dominikánci v parku Enriquillo uprostred hlavného mesta, ktoré je hospodárskym motorom Karibiku s mimoriadne bohatou históriou. Práve tu začali Európania s budovaním Nového sveta. Spojené štáty boli len pustou krajinou s indiánskymi osadami, keď zásluhou kolonizátorov stáli v týchto končinách skvostné katedrály a kostoly aj prvá nemocnica na americkom kontinente. „A čože dnes robíte?“ zaskočím ich netradičnou otázkou, no úsmev im nezamrzne. „Hoy descansando! Dnes oddychujeme,“ odvetia veselo. Rovnakú odpoveď dostávam, či je piatok, či sviatok.
Pozdĺž ciest na plastových stoličkách posedávajú znudení domorodci, na rohoch ulíc sedia na svojich motorkách motoconchos - muži, ktorí vás odvezú za pár mincí, kdekoľvek potrebujete, a fungujú ako taxikári na dvoch kolesách. Túlavé kozy si potravu hľadajú v odpadkoch. Na prvý pohľad sa zdá, že život v Dominikánskej republike sa vlečie tempom bangladéšskeho expresu, no opak je pravda. Život tu pulzuje v nákazlivých rytmoch merengue, ktoré budete počuť na každom kroku - na uliciach, v reštauráciách, na pláži, v autobusoch, v obchodoch, skrátka, všade. Je to životný štýl dominikánskeho národa. Hudba, ktorá ich neustále drží v optimistickej, veselej nálade.
Slovensko je pri Austrálii
V najsympatickejšej časti Santo Dominga, v koloniálnej zóne, širokej ako kyprá náruč moletnej ženy a prehustenej kultúrnymi pamiatkami, zájdeme ku Kolumbovmu palácu Álcazar de Colón. Hrdo sa týči nad riekou Ozama. Zo slávneho paláca je dnes múzeum, ktorého zamestnankyne si spokojne sedia na múriku - jedna číta noviny, druhá telefonuje. Zmienka o tom, že pripravujeme reportáž o Kolumbovi, ich zaujme natoľko, že začnú vyzvedať, odkiaľ pochádzame. Slovakia im očividne nehovorí absolútne nič. Snažíme sa ich teda navigovať. „Blízko nás je Austria...“ Vtom sa jednej rozleje po tvári úsmev a celá šťastná, že sa jej konečne podarilo zorientovať, víťazoslávne vykríkne: „Ach, Australia! To je predsa tam pri Grónsku, už viem!“
Pre väčšinu obyvateľov Dominikánskej republiky akoby existoval len americký kontinent a ešte kdesi veľmi ďaleko nejaké Nemecko. Negramotnosť tu dosahuje takmer 30 percent - v osemmiliónovej Dominikánskej republike to predstavuje dva milióny nevzdelaných obyvateľov.
Presúvame sa do Parku Krištofa Kolumba, raja oddychujúcich ľudí a holubov. „Môžem ti očistiť topánky?“ pristaví sa pri mne ebenové chlapča. V jednej ruke drevený kufrík s náradím, v druhej veľká prázdna plechovica, slúžiaca čističom topánok na sedenie počas práce. „Koľko máš rokov? Nemáš byť náhodou v škole?“ pýtame sa ho. Vraj má šestnásť a na školu nie je čas. „Madam, ja musím pracovať a zarábať na živobytie, nie nudiť sa v školských laviciach! S mojou o rok mladšou priateľkou čakáme dieťa!“
Podľa štatistík populácia v krajine napriek prísnej, puritánskej morálke v rodinách prudko narastá a vek prvorodičiek je extrémne nízky. Deti vychovávajú deti a nik proti tomu nenamieta. Dominikánci deti nadovšetko milujú a katolícka viera im bráni v umelom prerušení tehotenstva. Dvadsaťročné dievčatá sa vám bežne pochvália, že už majú dve-tri ratolesti.
Dominikánska viagra
Pešia zóna El Conde je posiata rozkošnými butikmi so suvenírmi, zdá sa však, že väčší obrat majú pouliční predavači lacných cigár, rumu a dominikánskej viagry. S pestovaním cukrovej trstiny, ktorú Kolumbus doviezol počas druhej cesty do Karibiku, sa začalo práve v okolí hlavného mesta. Rum sa tu produkuje dodnes a dvaja najprosperujúcejší výrobcovia Brugal a Barceló na ňom zarábajú milióny dolárov ročne. Dominikánci však radšej popíjajú lacnejší likér mamajuana, zmes rumu, vína, medu a byliniek, známe miestne afrodiziakum. „Toto je naša viagra na mužskú silu!“ smeje sa predavač na rohu ulice. „Kúp! Neváhaj! Dám ti zľavu na všetok tovar!“ márne mi vnucuje svoj tovar.
No predsa sa tu našlo niečo, čomu neodolám - larimar! Maličká, nenápadná predajňa a zároveň akási minifabrika na výrobu šperkov zo vzácneho polodrahokamu, nebesky modrého larimaru, nazývaného aj kameň Atlantídy. Podľa slávneho veštca Edgara Cayceho je totiž práve táto krajina pozostatkom bájneho kontinentu. Dominikánska republika, konkrétne odľahlé vrchy jej juhozápadného regiónu, sú jediným miestom na zemeguli, kde tento pozoruhodný kameň možno nájsť. Svoje pomenovanie dostal tak trochu kurióznym spôsobom. Lekár Miguel Mendez, ktorý v roku 1974 kameň znovu objavil, spojil skratku mena svojej dcéry Larissy „Lari“ so španielskym výrazom pre more „mar“.
Pátranie po Kolumbovi
Presúvame sa k impozantnému Faro a Colón - Kolumbov maják. Azda najväčší monument tejto krajiny - s laserom na streche, ktorý vytvára biely kríž na nočnej oblohe - stál bezmála 200 miliónov amerických dolárov. Vnútri nájdete obrovskú hrobku s nápisom Krištof Kolumbus. Tak to konečne máme!
„Ale kdeže!“ smeje sa fešný sprievodca. „Nikto nevie, či DNA týchto telesných pozostatkov naozaj patrí Kolumbovi. Jeho hrob by nedokázala lokalizovať ani najmodernejšia džípíeska!“
Na záver dňa kráčame obrovským parkom Mirador del Este k indiánskej podzemnej jaskyni Tres ojos, čo v preklade znamená Tri oči. Vstupujeme hlboko do podzemia a pred očami sa nám vynoria tri krátery s jasnomodrou vodou. Nad nimi sú v skale vydlabané chodníčky, spájajúce jednotlivé plošinky, na ktorých sa podľa všetkého odohrávala prevažná časť života obyvateľov jaskyne.
Keď stojíte tam hore, na rovine, ani vám len nenapadne, že pod vašimi nohami sa ukrýva malé mesto. V duchu závidím romantiku pôvodným obyvateľom, Indiánom kmeňa Taíno. Toto pomenovanie v ich jazyku znamenalo priateľskí ľudia. Žili tu pokojným, mierumilovným životom, lovili ryby a spávali v závesných sieťach. Potom prišli španielski dobyvatelia, ktorí ich zotročili a vyhubili.
