Plus 7 dní

Jeden z najstarších pralesov na svete, originálne, endemické druhy rastlín a živočíchov, obrovská biodiverzita a rozmanitosť. To všetko nájdete na treťom najväčšom ostrove sveta, Borneu, o ktorý sa delí Indonézia, Malajzia a Brunej. Ale Borneo má aj temnejšie stránky, je tiež ostrovom tajomných lovcov lebiek. Teda už nie je, ale ešte pred niekoľkými desaťročiami bol. Vybrali sme sa za ich potomkami v malajzijskom štáte Sarawak.

Občas sa traduje, že na Borneu žili kanibali. Nie je to pravda. Domorodci na ostrove ľudí nejedli, len im rezali hlavy. Potom si ich nechávali, napríklad zavesené na dverách. Prečo to robili? Teórie a historické zistenia sa rôznia. Miestne kmene vraj verili, že ak od-tnú hlavu nepriateľovi, jeho duša nepôjde do neba ani do pek-la, ale zostane uväznená v hlave. Lebku potom zavesili v dome, aby strážila jeho obyvateľov.

Podľa časti historikov lovcov lebiek z pokojných a mierumilovných domorodcov urobili dobyvatelia a kolonizátori - Holanďania, Španieli, Portugalci i Briti. Tí boli naozaj zlým vzorom, k domorodým obyvateľom sa správali mimoriadne kruto a násilne, takže ich v konečnom dôsledku dohnali k loveniu lebiek a pirátstvu.

Na druhej strane sa práve britskí kolonizátori v prvej polovici 20. storočia podpísali pod ukončenie tejto praktiky. Lov lebiek jednoducho zakázali. Aj keď podľa niektorých zdrojov miestne kmene sa k nemu opätovne uchýlili počas druhej svetovej vojny. Tentoraz však išlo o reakciu na krutosti zahraničných vojsk, v tomto prípade japonských.

Ako teda žijú domorodci na ostrove dnes? Mierime hlboko do vnútrozemia, do mesta Belaga a jeho okolia, kde žijú kmene Kayanov a Kejamanov. Raketová loď a motorové kanoe po najdlhšej rieke na ostrove Batang Rajang vás dopravia priamo k nim. Už na lodi nenápadne pokukujeme po spolucestujúcich starenkách s predĺženými ušnými lalôčikmi. S touto „ozdobou“ sa stretnete u staršej generácie príslušníčok miestnych kmeňov často. Mladé domorodky v tradičnom skrášľovaní svojich mám nepokračujú. O desať rokov tento charakteristický symbol Bornea sotva uvidíte.

Sme v osade Kayanov, kde nás domorodci vítajú veľmi priateľsky. Známou postavou medzi cestovateľmi je tunajší sprievodca Daniel, ktorý nás ubytuje vo svojom guesthouse, svojráznom penzióne. Je to prívetivý, energický a veľmi pohostinný pán. Hoci je už na dôchodku, ako bývalý učiteľ sa stále teší veľkej úcte v celej komunite.

Skladáme batohy a nasadáme do džípu. Ideme sa vykúpať v miestnej rieke. Daniel má všetko premyslené. Zabezpečí nám program, pokým nepripraví uvítaciu večeru.

Pri rieke stretáme mladých mužov, študentov protestantskej školy. Ani nevieme ako a sme priami účastníci ich barbecue. Pohostinnosť a snaha nenútene nadviazať s nami kontakt sú sympatické, prirodzené. Mladí neskrývajú nadšenie zo stretnutia s cudzincami. Ponúkajú nám pečené kurčatá, rybu, divé prasa, odmietnuť by bol hriech.

Večera u Daniela je tiež výborná, okrem mäsa prvý raz skúšame rastlinný šalát z vňate manioku. Kvôli lepšiemu tráveniu nás Daniel prevedie dedinou, kde dnes žije asi štyritisíc obyvateľov. V obci je pokoj a pohoda, moslim žije vedľa kresťana a nikto s nikým nemá problém.

Na koniec dňa si sadneme na verandu vyzdobenú fotografiami Danielových detí a počúvame jeho príbeh. Nevie, kedy presne sa narodil, nevedia to ani jeho rodičia. Vek mu stanovili podľa toho, že v roku jeho narodenia bola dobrá úroda. Vtedy ešte neexistovali žiadne kliniky. Nepôsobil tu lekár, len dedinská šamanka. Rodičia nevedeli písať ani čítať, praktizovali animistické náboženstvo. „V rámci rituálov sa po narodení dieťaťa pýtali bohov, aké meno mu dať, na čo používali vajce,“ spomína. „Ak sa vajce prevalilo, meno bolo nesprávne, ak zostalo stáť, bohovia súhlasili, nasledoval obrad s obetovaním.“

Ako dieťa Daniel chorľavel, bol slabý, preto sa rodina zišla znovu, aby mu dala druhé meno. Ani to nepomohlo. Nakoniec mu dali tretie meno Levoh, čo je jeho dnešné priezvisko. „Do školy začalo dieťa chodiť vtedy, keď si dočiahlo rukou na opačné ucho,“ vysvetľuje Daniel. Učitelia boli Briti a Austrálčania, ktorí tu zostali aj po roku 1963. Keď si ako sedemročný dočiahol na ucho, rodičia ho odviezli loďkou do druhej dediny. K starým rodičom, ktorí sa o neho počas školy starali. Meno Daniel mu dali učitelia. Anglickými menami pre jednoduchosť pomenovali všetkých 24 detí v škole. V roku 1987 prišli misionári. Daniela pokrstili a stal sa kresťanom.

Jeho pradedo bol ešte lovcom lebiek, Briti však lovcov lebiek a rituály v roku 1924 zakázali. Pričinil sa o to britský dobrodruh James Brook, biely rádža, kráľ Sarawaku. Územie dnešného najväčšieho malajzijského štátu mu daroval brunejský sultán po tom, ako mu pomohol potlačiť hnutie odporu proti sultánovi. Dynastia Brookovcov tu vládla až do roku 1946.

„Obyvatelia dedín boli v tých časoch v kontakte len prostredníctvom kanoe po rieke,“ hovorí Daniel. Odvtedy sa čo-to zmenilo. Okrem malých lodí dnes využívajú hlavnú cestu, ktorú vybudovali spolu s kontroverznou priehradou. Jej výstavba sa dotkla aj Danielovej rodiny. Dom, kde sa narodil a býval, pri výstavbe priehrady zatopili a rodiny presťahovali do inej osady.

Za ďalšou domorodou komunitou sa plavíme do osady Long Liten. „Salamat datang“ - vitajte v osade Kejamanov. Spoznávame príjemných príslušníkov kmeňa, zoznamujeme sa s ich spôsobom života a ich tradičným bývaním v longhousoch, čo sú domy na pilótach dlhé desiatky metrov. Pod jednou strechou v podstate žije celá dedina, desiatky rodín pohromade. V navštívenom longhouse žije asi 80 rodín. Skôr narodené domorodky sú zdobené typickým hustým tetovaním na predlaktí a nohách. A, samozrejme, majú pretiahnuté ušné lalôčiky, inak sa žena nemohla vydať. „Čím sýtejšie tetovanie, tým bola pre muža krajšia a pútavejšia a mala väčšiu šancu na vydaj,“ vysvetľuje Daniel. Všetci s nami vrelo komunikujú, spievajú piesne kmeňa, zvedavé deti pobehujú okolo nás, atmosféra je viac ako príjemná. Skúšame požuť betelový oriešok, z ktorého majú všetci domáci červené ústa. Vraj by mal pôsobiť podobne ako lístky koky v Južnej Amerike, teda omamne.

Spoločné pitie araku - ryžovice - je ďalšia neoddeliteľná súčasť návštevy. Dnes je povolený len v 35-percentnej koncentrácii, pretože alkohol, podobne ako vo viacerých častich sveta, predstavuje veľký problém pre miestne domorodé obyvateľstvo.

Steny príbytkov skrášľuje mnoho fotografií rodinných príslušníkov a obrazy s náboženskými motívmi. Ozdoby stien vystihujú zmýšľanie ľudí. Rodinné cítenie a komunitný spôsob života sú tu totiž intenzívne zakorenené, podobne značné stopy zanechalo pôsobenie misionárov.

Ďalší deň sa zoznámime s Danielovou široko rozvetvenou rodinou, keďže je jedným z deviatich súrodencov. Po hodinách cesty terénnym autom po asfaltke cez kopce pralesa dorazíme utrmácaní do Asapu. Kraja, kde Európanov sotva videli. Čašníci v malej reštaurácii si nás fotia s neskrývanou radosťou. Rovnako ako my ich.

V longhouse nám Daniel predstaví svoju asi 88-ročnú mamu Kayanku Luur a ďalších členov rodiny. Návštevu nám spestria domorodými tancami, v ktorých napodobňujú let ich posvätného vtáka zoborožca. Muzikanti hrajú vytrvalo na predĺženej gitare sapé, a tak ako správni hostitelia nás nakazia tancom. Okrem gitary používajú píšťaly, na ktorých hrajú prazvláštne - nosom.

Zoznamujeme sa s Danielovou tetou, uctievanou maliarkou. Ukáže nám svoju maľbu s názvom Strom života. Okrem animistického boha je na obraze had, miestny symbol nešťastia, podobne ako u nás čierna mačka. Mimochodom, povery tu vždy boli mimoriadne silné. Domorodci napríklad verili, že ak sa niekomu sníval zlý sen, znamená to nešťastie, preto nikto z dediny v ten deň nevyšiel von.

Ak by ste hľadali lebky zavesené na dverách domov domorodcov, budete sklamaní. Nenájdete. Potomkovia lovcov lebiek na tieto divoké praktiky svojich prarodičov už len spomínajú.