Hovorí, že sa volá ako ten malý pešiačik na šachovnici. Baba Peška. Spolu s vnučkou oberajú ružové kvietky neďaleko dediny Ovošnik. Privyrába si takto len štvrtú sezónu. Má sedemdesiatpäť rokov a celý život pracovala ako konštruktérka v zbrojnej fabrike v Kazanlaku. Starými rukami zvládne za deň nazbierať pätnásť-dvadsať kíl ruží.
Sezóna ruží
Najväčší borci dajú aj šesťdesiat kilogramov ružových kvetov. V sadoch nad Buzovgradom zbiera Dimo s manželkou Rumianou a jej rodičmi. Domov do Bulharska sa vracia len na krátku sezónu ruží. Inak pracuje v Nemecku na stavbách. Smeje sa, že za minimálnu mzdu robí aj tam, aj tu. Nebolo ešte ani päť ráno, keď aj s rodinou začali zbierať hlávky voňavých kvetov do veľkých plastových vriec. Počas teplých dní sa dá zbierať približne len do desiatej. Vysoká teplota vzduchu neskôr spôsobí vyparovanie esenciálnych látok z kvetu. Preto zberači ruží pracujú od piatej do desiatej rána. Za kilo odovzdaných kvetov dostanú jeden lev. To je približne päťdesiat centov.
V ďalšom sade, len pár sto metrov vyššie, mi Mitko Kralev vysvetľuje, že je problém nájsť zberačov. Tu platia ešte menej, osemdesiat stotiniek za kilo ruží. Kedysi, za socializmu, keď ružové sady a destilačné zariadenia znárodnili, chodili do sadov študenti na povinné brigády. Štát to nestálo takmer nič. Dnes je esenciálny olej z damascénskej ruže drahší ako zlato. Preto ho aj nazývajú „tekuté zlato“. Cena za kilogram oleja je aktuálne okolo deväťtisíc dolárov. Ten najkvalitnejší na svete sa rodí práve tu, v Údolí ruží okolo mesta Kazanlak v Bulharsku. Jeho cesta sa začína pod rukami chudobných oberačov, väčšinou Rómov, ktorí si počas sezóny zarábajú zberom ruží, čerešní a levandule na celoročné živobytie.
Na liter ružového oleja treba približne 3 500 kilogramov ružových kvietkov. Obvykle začínajú kvitnúť v polovici mája. Zber trvá v závislosti od počasia tri až šesť týždňov. Kvety sa po odtrhnutí nedajú uskladniť. Ak zhnednú, je po vzácnom oleji. Rovnako ako keď príliš stúpne teplota a kvety zostanú dlho zatvorené v plastových vreciach. Zberači majú len pár hodín na to, aby ich dopravili do destilačných závodov. Po bulharsky rozovarov - ružovarov. Tie fungujú priamo v Údolí ruží. Najstaršia, stále nepretržite v prevádzke, je Enio Bončev v dedinke Tarnicheni.
Boh si vybral
Je krátko po desiatej a svoj náklad práve priviezla partia zberačov. Každé vrece kladú na váhu a zamestnankyňa rozovaru počíta, koľko kilogramov kvetov dodali. Destilačné kotly sú postavené pod jednoduchým prístreškom. „Teraz idú nepretržite,“ vysvetľuje mi Vaňa Karakoevová z destilárne Enio Bončev. Dvaja muži zatiaľ otvoria kotol a sypú doň ružové kvietky z veľkých vriec. Proces parnej destilácie je už stáročia rovnaký. Do kotla idú len ružové kvety a čistá voda. Päťsto kíl kvietkov a dvetisíc litrov vody. Vaňa podotýka, že kvalitná voda je pri výrobe ružového oleja veľmi dôležitá. „Treba jej veľa. Našťastie, my tu máme vlastný prameň.“ Neexistuje, aby niektorý z destilatérov použil vodu z kohútika. Chlór by ružový olej nenávratne poškodil. Deväťdesiatdeväť percent produkcie z výrobne Enio Bončev smeruje do zahraničia. Zvyšok, jedno percento, predajú vo vlastnom obchodíku.
Damascénske ruže pestujú v Bulharsku od konca 16. storočia. Priniesli ich sem obchodníci z Turecka, kam sa zas dostali zo Sýrie či z Perzie - nikto už presne netuší. Turecko a Bulharsko vypestujú 80 percent svetovej produkcie ruží. Hoci Turecko vyrobí ružového oleja viac, ten najkvalitnejší pochádza z okolia bulharského Kazanlaku. „Je to vďaka unikátnej klíme vhodnej na pestovanie ruží,“ hovorí Vaňa. „Údolie leží medzi horami Stara planina a Sredna gora. Tie ho chránia pred najväčšími mrazmi. Boh si skrátka vybral pre damascénske ruže toto miesto. Nikto nevie prečo. Dôležitá je aj čistota prostredia, neznečisteného priemyslom.“
Nepredpovedateľná úroda
Enio Bončev začal v Tarnicheni destilovať ružový olej v roku 1909. Študoval na škole pre biznismenov vo francúzskom Lyone a produkty z bulharského Údolia ruží predával parfumérom do svetoznámeho mesta Grasse, ale aj výrobcom kozmetiky do Londýna, Viedne, Paríža, Milána či New Yorku. V historickej časti rozovaru stále destilujú olej v medených kotloch, ktoré tu inštaloval ešte Enio Bončev začiatkom minulého storočia. Aj meď vraj pridáva vôni výsledného produktu na jemnosti.
Po nástupe socializmu rozovar rodine Bončevovcov v roku 1947 znárodnili. Enio vtedy už nežil, zomrel v roku 1939. Podnik riadila jeho manželka. Rodina o rok neskôr emigrovala do Spojených štátov. Pre istotu, mala pocit, že perzekúcie sa ešte neskončili. Ružový priemysel ovládol štát. V 60. rokoch urobil z bývalého rozovaru Bončevovcov múzeum. A v roku 1992 Eniovým potomkom štát majetok vrátil. „O rok neskôr už destilovali ružový olej,“ hovorí Vaňa. „Dnes pestujeme ruže na tých istých poliach, na ktorých sa Bončevovci fotili pred sto rokmi.“
Rozovar má niekoľko desiatok hektárov vlastných sadov, v ktorých pestuje ruže organicky. Nepoužívajú tam žiadne pesticídy ani chémiu, hnoja kompostovanými zvyškami ruží z kotlov po destilácii, zmiešanými s kravským hnojom od miestnych biofarmárov. Organicky pestovaná ruža má oveľa krajšiu a intenzívnejšiu arómu než tá z klasického sadu. Rozovar však potrebuje oveľa viac ruží, než dokáže vypestovať. Preto nakupujú od viac ako sedemdesiatich pestovateľov. „Nikdy nedokážeme dopredu predpovedať, koľko ružového oleja a vody budeme schopní vyrobiť,“ vysvetľuje Vaňa. „Úroda závisí od počasia a množstvo vyprodukovaného oleja od kvality kvetov. Ak sú menej kvalitné, na kilo oleja potrebujeme až päť ton ruží.“
Nikdy sa nepokazí
Počas procesu parnej destilácie sa na paru viažu esenciálne oleje z kvetov. V chladiči sa opäť skvapalní. Proces trvá dve a pol hodiny a je to len začiatok. Získaná kvapalina prechádza procesom ďalšej destilácie v menších kotloch. Výsledný produkt je ružová voda. Ružový olej sa musí destilovať ďalej vo florentínskych kotloch. Uchovávať ho treba v skle. Vaňa mi dáva privoňať ku sklenenej nádobe, v ktorej je olej ešte spred sto rokov. Stále vonia nádherne. „Ružový olej sa nikdy nepokazí,“ tvrdí. „Neexistuje pri ňom dátum exspirácie.“
Keď rozovary v Údolí ruží skončia svoju niekoľkotýždňovú prácu s ružami, nasleduje destilácia oleja z levandule. Už sa jej tu pestuje viac ako vo Francúzsku. Bulharsko predbehlo túto parfumérsku veľmoc v objeme produkcie levanduľového oleja a predáva ho francúzskym parfumérom a farmaceutom. Keď sa skončí sezóna levandule, rozovary sa zastavia. Kotly sa opäť rozbehnú až koncom mája nasledujúceho roku. Firma Enio Bončev má tridsať stálych zamestnancov, no v období zberu potrebuje zamestnať ešte päťsto ľudí. Väčšinou sú to chudobní Rómovia z okolia.
Pre pestovateľov ruží sa však odkvitnutím kríčkov nič nekončí. O rastliny sa treba starať. Na jeseň príde čas vysadiť nové. Mitko Kralev hovorí, že životnosť ružových krov závisí od starostlivosti. „Sad, o ktorý je dobre postarané, môže rodiť aj viac ako tridsať rokov. Ja kríky po pätnástich-dvadsiatich rokoch zrežem až na kmienok. Onedlho vyrastú nové halúzky a bohato zarodia.“
Každý rok organizujú počas prvého júnového víkendu v Kazanlaku Festival ruží. Súčasťou osláv týchto voňavých kvetov je voľba kráľovnej ruží spomedzi maturantiek kazanlackých stredných škôl. Návštevníci festivalu sú pozvaní aj do niektorého z ružových sadov v okolí. Miestni v bulharských krojoch predvádzajú, ako sa ruže zberajú, a ľudia si môžu urobiť fotky a selfíčka uprostred rozkvitnutých kríkov a s padajúcimi lupeňmi.
Odvrátená tvár
Vaňa je veľmi hrdá na to, že sa narodila práve v Údolí ruží. „Je to unikátne miesto. Predstav si, že kvalitná damascénska ruža vyrastie len na tomto maličkom území.“ Ružiam sa darí na pieskovej pôde, v mikroklíme údolia s miernymi zimami a dostatkom vlhkosti počas obdobia kvitnutia. Chladnejšie rána a teplé popoludnia s občasným dažďom podporujú tvorbu oleja v ružových kvietkoch. Ružový biznis má však aj svoju odvrátenú tvár. Pestovateľom robia problémy klimatické zmeny a čoraz nepredvídateľnejšie počasie. Ak je príliš teplo, sezóna zberu sa môže skrátiť na menej ako tri týždne. Problémom je vtedy nielen nedostatok ľudí, ktorí by ruže zberali, ale aj nižšia kvalita oleja. Tento rok bola zas jar chladná a daždivá. Nemusí to spôsobiť katastrofu. Vaňa dúfa, že sa sezóna zberu len posunie, no úroda by mohla byť dobrá.
Cena ruží ide v posledných rokoch dole. Tradiční pestovatelia sa sťažujú, že ruží je skrátka priveľa. Myslia si, že štát by mal počet ružových kríkov v údolí regulovať a nedovoliť novým farmárom, aby damascénske ruže sadili. Gošeto jedenásť rokov pracoval v spoločnosti, ktorá v Údolí ruží damascénske ruže pestuje, destiluje z nich olej a vyrába kozmetiku. Vie o praktikách tureckých spoločností, ktoré si v okolí Kazanlaku zakladajú firmy. Väčšinu ruží dovážajú z Turecka, ktoré je ich najväčším pestovateľom, ale damascénske ruže tam nedosahujú takú kvalitu ako v Bulharsku. Z tureckých ruží potom vyrábajú olej a kozmetiku pod hlavičkou chráneného zemepisného označenia a ochrannej známky, ktorú Bulharsko dostalo od Európskej únie. Čo je, samozrejme, podvod. Lacnejší parfuméri nahrádzajú prírodné zložky parfumov chemickými a nepotrebujú teda ružový olej.
Ťažká práca
Mitko Kralev hovorí, že nemá dosť ľudí, ktorí by ruže oberali. „Je to ťažká práca. Treba tu byť pred piatou a zberať za každého počasia. Či je horúco, alebo leje. Rozkvitnuté ruže nepočkajú. No ľudia z tohto regiónu odchádzajú. Každý je v Nemecku alebo v Anglicku a tu nemá kto robiť.“ To isté mi potvrdil Gošeto. „Zberačov sme sa snažili všemožne motivovať, len aby vydržali tú prácu. Nosili sme im kávu, studené softdrinky. V celom regióne je problém nájsť pracovnú silu. Hlavne ľudí zvyknutých na takú ťažkú prácu a poctivých. Lebo niektorí zberači sa snažili podvádzať. Napríklad skrývali do plastových vriec medzi ruže kamene, aby váha ukázala viac.“
Baba Peška pomaličky odlamuje hlávky ruží a je spokojná. Možno dnes zarobí dvadsať leva, ďalšie peniažky nazbiera jej vnučka. Keď sa sezóna ruží skončí, dostane z buzovgradského rozovaru aj ružovú vodu a ružový olej. Vystačia jej na celý rok. Vaňa vysvetľuje, že ružová voda má antiseptické a hydratačné účinky, je dobrá na pleť aj vlasy, v lete človeka príjemne ochladí. Dá sa užívať aj vnútorne: tri polievkové lyžice denne majú laxatívne a prečisťujúce účinky. Kto si chce udržať dobrú náladu a pocit šťastia, nech si kvapne zopár kvapiek do fľaše s vodou. Ružový olej - okrem toho, že je nevyhnutnou súčasťou parfumérskych výrobkov, kde spája ostatné zložky a ustáli vôňu výsledného produktu - je vysokoantiseptický. Zabíja vírusy a baktérie, pomáha liečiť rany a dokonca odstraňovať jazvy. Pri astme, tuberkulóze a ďalších pľúcnych chorobách vraj zaberá jeho inhalácia. Nespôsobuje žiadne alergie. Upravuje srdcový rytmus a krvný tlak, tlmí menštruačné bolesti aj ťažkosti počas klimaktéria. A pozitívne vplýva pri depresii. Vyvoláva pocit šťastia a pohody. Stačí ho aplikovať na pokožku alebo difúzovať po miestnosti.
To je nádhera: GALÉRIU k článku si pozrite TU >>>
Ako rozoznať pravý olej z damascénskej ruže od nepravého? „Pri teplote nižšej ako dvadsať stupňov Celzia kryštalizuje,“ radí Gošeto. „Takže stačí, ak ho na chvíľu dáte do chladničky, alebo lepšie do mrazničky, a hneď viete, na čom ste.“
