Vyštudovala odbor filozofia na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Články z oblasti kultúry písala pre tlačovú agentúru aj rôzne týždenníky a mesačníky. V PLUS 7 DNÍ pracuje od roku 2002. Venuje sa kultúrnym, sociálnym a historickým témam a pripravuje reportáže z domova aj zo zahraničia. V roku 2002 získala druhé miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity, v rovnakom roku druhé miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Pod trávnatou plochou neďaleko centra Brna leží miesto ako z mysteriózneho filmu. Zostúpite pár schodov a pred vami sa objaví úchvatná „podzemná katedrála“. Obrovské pravidelné oblúky sú usporiadané tak, akoby ste sa pozerali do zrkadiel, ktoré vizuálne násobia objekty v priestore. V skutočnosti však nejde o žiadnu svätyňu, ale unikátnu technickú pamiatku. Brnianske vodojemy na Žltom kopci z prelomu devätnásteho a dvadsiateho storočia sa stali vyhľadávanou atrakciou a lákajú aj filmárov.

Prvý historický vodojem v Brne otvorili pre verejnosť pred dvoma rokmi, druhý, o pár rokov mladší, v októbri tohto roka. Návštevníci sú uchvátení. „Raz prišli ženy z južnej Moravy, ktoré sú členkami zboru. V prvom vodojeme si začali spievať a ich hlasy mali krásnu ozvenu,“ spomenie sprievodkyňa Lenka Matulová. Fascinujúce podzemie nepripomína len katedrálu či počítačovú hru. Iní si takto predstavujú svet zaniknutých civilizácií, ďalší ho prirovnávajú k istanbulskej Bazilike cisterne zo šiesteho storočia

Na prehliadku sa treba vopred objednať. Okrem obdivovania industriálnych priestorov, ktoré pred vyše sto rokmi budovali so zmyslom pre estetiku, počúvame aj o histórii vodovodov moravskej metropoly.

„V roku 1243 sme dostali práva a listinu, podľa ktorej sme sa mohli nazývať mestom a organizovať prvé trhy. Tým sa začalo budovanie prvých studní. Boli hlboké asi jeden až jeden a pol metra. Dnes musíte kopať niekedy až do hĺbky sedemdesiat metrov a nie je isté, či budete mať pitnú vodu,“ začína svoje rozprávanie sprievodkyňa Lenka Matulová.

Číra tekutina nevyhnutná pre život však bývala v dávnych časoch často kontaminovaná a začali sa šíriť epidémie. „Ľudia umierali na ,pitnú vodu´, takže sa predstavitelia Brna rozhodli, že angažujú dvoch pánov - Prokopa Peyska a Václava Haza. Tým sa začalo s budovaním vodovodu v meste Čáslav a takzvaného svrateckého náhonu,“ hovorí o najstaršom vodovode zo začiatku pätnásteho storočia. Vody bolo stále málo, pribúdali ďalšie vodovody, ale v polovici devätnásteho storočia aj továrne. „Ku koncu storočia ich v meste bolo už okolo stopäťdesiat. A bolo treba ešte viac vody,“ dodáva sprievodkyňa.

Ako chrám z dvakrát pálenej tehly

V roku 1863 v Brne vypísali súťaž na výstavbu nového vodovodu. Chvíľu trvalo, kým sa rozhodli pre projekt londýnskeho architekta Thomasa Docwru. Stavba na Žltom kopci začala na jeseň 1869. „Vyhĺbili jamu, urobili drevené klenby, na ktoré poukladali nie raz, ale dvakrát pálené tehly, ktoré sú kvalitnejšie a nesajú tak vodu. Potom všetko kvôli utesneniu zasypali do polmetrovej výšky bielym ílom. Na to dali meter a pol hliny,“ opisuje Matulová. Zvonka povrch vysadili trávou, takže nikto nevedel, aký poklad sa ukrýva pod zemou. „Voda je strategická surovina a musela zostať utajená, vedeli to len vodárne.“

Tehly pre budovanie nádrží pálili priamo v Brne a konštrukcia sa zaobišla bez použitia ocele, dreva alebo železobetónu. Aj preto boli potrebné rôzne druhy klenutia, ktoré vytvárajú pôsobivý dojem katedrály či podzemného labyrintu. Mimochodom, v rovnakom období, presnejšie v roku 1863, začali v Brne aj s výstavbou Českobratského evanjelického chrámu Jána Amosa Komenského. Známy je skôr ako Červený kostol - kvôli červeným tehlám, z ktorého ho postavili v štýle severonemeckej gotiky. Prvý vodojem dokončili v roku 1874, druhý, podľa projektu českého inžiniera, o dvadsať rokov neskôr. Skladá sa z pilierov, ktoré vytvárajú arkády. Tiež je z dvakrát pálenej tehly, má rozmery 84 metrov krát 70 metrov a je osem metrov hlboký. Na začiatku dvadsiateho storočia k týmto technickým aj architektonickým skvostom pribudli dve betónové nádrže. V roku 1997 všetky štyri vypustili a odpojili od vodovodnej siete. Po rokoch chátrania sa stali v roku 2019 kultúrnou pamiatkou a o rok neskôr turistickou senzáciou, ktorú iste využijú aj filmári.