Jana Čavojská

Leidy Rodrigézová otvorí dvere izby, v&nbsp;ktorej býva s&nbsp;manželom, a&nbsp;smutne sa usmeje. Jediné, z&nbsp;čoho sa môže naozaj tešiť, je čet so šesťročným synom raz za pár dní. Nechala ho u&nbsp;svojej mamy doma vo Venezuele. Dnes vie, že to bola chyba. Nie je tam jedlo ani lieky. Mala ho vziať so sebou do Kolumbie. Nechcela ho však vystavovať neistote, netušila, ako si tu s&nbsp;manželom poradia, či vôbec budú mať kde bývať.

Teraz by sa najradšej vrátila poňho. Lenže najprv musí našetriť na cestu. V&nbsp;beznádejnej situácii navyše otehotnela. Predtým upratovala v&nbsp;hosteloch a&nbsp;obsluhovala v&nbsp;reštauráciách. Lenže odkedy vidno bruško, nikto jej robotu nedá. Našťastie, aspoň manžel pracuje. Načierno, na stavbách. Za 300-tisíc pesos mesačne si prenajímajú izbičku s&nbsp;malým oknom v&nbsp;mestečku Villa de Leyva. V&nbsp;ďalších izbách bývajú tri rodiny. Kuchyňu a&nbsp;kúpeľňu majú spoločné.

Venezuelská kríza doteraz vyhnala z&nbsp;krajiny približne tri milióny ľudí. Viac ako milión z&nbsp;nich zamierilo do susednej Kolumbie. Vidíte ich kráčať popri hlavných cestách, mužov, ženy, deti, nesú kufre a&nbsp;bábätká, pešo prejdú stovky kilometrov, spia len tak popri cestách. Nemajú ani na autobus. Kolumbia je veľká. Treba prekročiť Andy. Každý dúfa, že zoženie prácu. Možno tu, v&nbsp;tomto meste, možno v&nbsp;nasledujúcom mestečku. Komu sa to nepodarí, kráča ďalej. Občas niekoho stopnú. Lenže kamionistom hrozí pokuta od polície a&nbsp;možno aj výpoveď z&nbsp;práce, ak ich vezmú, keď cestujú bez nákladu. Aj päťdesiatročný Franklin Bastida kráčal od hranice v&nbsp;meste Cúcuta do Villy de Leyva pešo. So ženou a&nbsp;s&nbsp;piatimi deťmi, najmenšie sú ešte batoľatá. Išli dvadsaťdeväť dní. V&nbsp;dedine Barbosa našli opustenú stavbu. Tam sa zatiaľ usadili. Iba dočasne. Chcú sa dostať do Ekvádoru. „V&nbsp;Kolumbii nie je práca ani pre Kolumbijčanov,“ konštatuje Franklin. Myslí si, že v&nbsp;Ekvádore bude viac príležitostí.

Tu skúša predávať papierové vreckovky a&nbsp;venezuelské bolívary, bankovky bez hodnoty. Priznáva, že sa mu veľmi nedarí. Všetko, čo zarobí, ide na umelé mlieko pre deti. Doma vo Venezuele pracoval vo fabrike na výrobu fliaš. Keď inflácia stúpala tak rýchlo, že obchody prestali označovať tovar cenovkami, lebo ho už nestíhali preceňovať, zarobil za týždeň roboty v&nbsp;prepočte 85 centov. Mohol si za ne kúpiť napríklad zopár vajec. Dalo sa tak žiť? Nedalo. Preto Franklin a&nbsp;pár jeho kolegov z&nbsp;fabriky na fľašky zbalili rodiny a&nbsp;vybrali sa zo svojej dediny Trujillo do Ekvádoru. Bolo to takmer presne pred rokom, 26. februára. Na kolumbijskú hranicu stopovali. Potom už kráčali iba pešo. Spali, kde ich zastihla noc, pri ceste alebo na ulici. Nemali pri sebe žiadne peniaze, iba hrsť bezcenných bolívarov, ktoré Franklin teraz zúfalo ponúka okoloidúcim ako čudný suvenír.

Venezuelčanov, ktorí v&nbsp;nádeji na lepší život opustili svoju krajinu, vidno v&nbsp;Kolumbii na každom kroku. Na predmestiach Santa Marty na karibskom pobreží obkľúčia každé auto, ktoré zastaví na červenú, skupiny vychudnutých mužov s&nbsp;prepadnutými očami. V&nbsp;rukách držia hrubé zväzky venezuelských bolívarov. Búchajú na okná a&nbsp;prosia o&nbsp;peniaze. V&nbsp;Medelline ponúkajú muži a&nbsp;ženy s&nbsp;deťmi okoloidúcim cukríky. Akákoľvek drobná minca im pomôže. Na križovatkách stoja celé rodiny s&nbsp;transparentmi s&nbsp;prosbou o&nbsp;pomoc. Sú ochotní zobrať akýkoľvek džob a&nbsp;robiť za menej ako miestni. V&nbsp;reštaurácii s&nbsp;rýchlym občerstvením v&nbsp;centre Bogoty ma obsluhoval Michel (23) a&nbsp;José (21). Obaja prišli do Kolumbie pred rokom. Zarábajú tu 900-tisíc pesos, čo je v&nbsp;prepočte okolo 265 eur. Kolumbijská minimálna mzda. „Predstav si, že minimálna mesačná mzda bola vo Venezuele šesť eur,“ hovorí Michel. Z&nbsp;265 eur dokážu platiť podnájom a&nbsp;posielať peniaze aj rodinám domov.

Strmý pád Venezuely odštartoval pred niekoľkými rokmi. K&nbsp;januáru 2019 sa inflácia v&nbsp;krajine s&nbsp;najväčšími preukázateľnými zásobami ropy na svete vyšplhala na 1&nbsp;300&nbsp;000 percent. Štát sa v&nbsp;priebehu niekoľkých rokov prepadol hlboko do ekonomickej krízy. Na svedomí to má séria zlých rozhodnutí venezuelskej vlády. Po smrti Huga Cháveza v&nbsp;roku 2014 nastúpil do prezidentského úradu vtedajší viceprezident Nicolás Maduro. Pôvodným povolaním šofér autobusu. Ceny ropy na svetových trhoch klesali. Keďže tvorila 93 percent venezuelského exportu, znamenalo to pre ekonomiku ťažkú ranu. S&nbsp;korupciou a&nbsp;drahými sociálnymi opatreniami, ktorými Chávez budoval takzvaný socializmus 21. storočia, to prinieslo zložité ekonomické problémy. Štát nemal peniaze. Maduro to riešil tlačením nových bankoviek. Ich hodnota sa však prudko prepadávala. Zaviedol prídelový systém na potraviny, aby ľudia nekupovali viac, ako potrebujú, a&nbsp;nepredávali ich potom na čiernom trhu. Lenže potraviny neboli. Chýbali aj lieky. Lekári, ktorí museli pacientov posielať z&nbsp;nemocníc domov bez liečby, začali opúšťať krajinu. S&nbsp;tisíckami ľudí, ktorí pochopili, že vo Venezuele sa to neskončí dobre.

Projekt troch domácich univerzít pod názvom Národný prieskum životných podmienok obyvateľov Venezuely priniesol za rok 2017 takéto výsledky: 64,3 percenta re­spondentov uviedlo, že schudli, a&nbsp;to priemerne o&nbsp;11,4 kilogramu. Deväť z&nbsp;desiatich opýtaných si nemôže dovoliť bežné potraviny. Asi 8,2 milióna Venezuelčanov jedáva dve alebo menej ako dve jedlá denne. Potraviny, ktoré kupujú, sa oproti minulosti zmenili. Rodiny odpovedali aj na otázku, čo si môžu kúpiť. V&nbsp;krajine s&nbsp;tropickým podnebím si mohlo ovocie dovoliť iba 15 percent rodín. Mliečne výrobky necelých 20 percent. Okolo 70 percent obyvateľov jedávalo hlavne koreňovú zeleninu, juku, cestoviny a&nbsp;pečivo z&nbsp;kukuričnej múky. Aj po základné potraviny ľudia často museli cestovať do zahraničia. Kto mal peniaze a&nbsp;mohol si dovoliť cestu, chodil nakupovať do Kolumbie. Venezuelčania tam nenakupovali iba jedlo, ale aj lieky, a&nbsp;dávali sa ošetrovať kolumbijským lekárom.

Politická kríza nenechala na seba dlho čakať. Prezident Nicolás Maduro neváha dať strieľať do demonštrantov, ktorí protestujú proti situácii v&nbsp;krajine. Opozícia ho považuje za nelegitímneho prezidenta. Prezidentské voľby, do ktorých priebehu preukázateľne zasiahla armáda a&nbsp;ktoré Ma­duro vyhral o&nbsp;pár percentuálnych bodov, považuje za nedemokratické. Predsedom národného zhromaždenia sa stal 5. januára 2019 vodca opozície Juan Guaidó a&nbsp;23. januára ho parlament vyhlásil za úradujúceho prezidenta. Krátko po tom, ako zložil prísahu, ho za oficiálneho prezidenta uznal Donald Trump. Pridali sa ďalšie krajiny ako Švajčiarsko, Švédsko, Spojené kráľovstvo, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Dánsko a&nbsp;väčšina juhoamerických krajín. Naopak, podporu Madurovi vyjadrilo Rusko, Čína, Turecko, Irán, Kuba či Sýria. Venezuelské ozbrojené zložky nie sú jednotné. Časť je pripravená bojovať za Madura, časť za Guaidóa. Nie je ťažké domyslieť si, čo to pre obyvateľov ťažko skúšanej krajiny môže znamenať. Nedávne násilnosti na hraniciach s&nbsp;Brazíliou a&nbsp;Kolumbiou naznačujú, kam by to mohlo viesť.

V&nbsp;domčeku vo Ville de Leyva sledujú tieto udalosti s&nbsp;obavami. Každý z&nbsp;jeho obyvateľov túži vrátiť sa raz domov. Všetci tam doma niekoho blízkeho nechali. „Našťastie, môj muž má prácu, je výrečný, možno to mu pomáha zamestnať sa na stavbách,“ myslí si Iviana Sanchézová. Ona sa naspäť do Venezuely nedostane. Nemá pas. Hranicu prešla viac-menej na dobré slovo. Venezuelčania víza do Kolumbie nepotrebovali. Pohraničníci v&nbsp;poslednom čase prižmúrili oči aj nad tými, ktorí nevlastnili pas, no chceli si v&nbsp;Kolumbii kúpiť jedlo. Tak sa sem dostala aj Iviana. Presvedčila pohraničníka, že ide len do supermarketu. Naspäť sa nevrátila. Jej trojmesačný synček sa narodil v&nbsp;Kolumbii. V&nbsp;pôrodnici, kolumbijské nemocnice prijímajú bezplatne aj venezuelské ženy. Chlapček však oficiálne neexistuje. Nikde ho nezaregistrovali, nemá kolumbijské ani venezuelské občianstvo. Čo s&nbsp;ním bude? „Tak ďaleko do budúcnosti sa nepozerám,“ hovorí Iviana. „Žijem zo dňa na deň, snažím sa prežiť, neviem, čo bude zajtra. Neuvažujem o&nbsp;tom, čo bude o&nbsp;päť-šesť rokov. Ani tak to momentálne nedokážem ovplyvniť.“

S&nbsp;manželom a&nbsp;bábätkom si urobili izbu tam, kde majiteľka domu pôvodne skladovala čistiace prostriedky. Preto majú zľavu z&nbsp;nájomného, platia len 150-tisíc pesos mesačne, čo je asi 43 eur. Malý priestor bez okna je maximálne využitý. Posteľ, skrinky, poličky, televízor, vešiaky a&nbsp;dekorácie na stenách. „To všetko sme dostali,“ ukazuje Iviana vybavenie izby aj detské veci v&nbsp;skrinke. „Kolumbijčania sú k&nbsp;nám veľmi dobrí. Keď sme odišli z&nbsp;Venezuely, nemali sme nič. Iba oblečenie na sebe.“ Roxana Rosalesová má dvadsaťštyri rokov, rovnako ako dve mladé ženy, s&nbsp;ktorými sa delí o&nbsp;dom. V&nbsp;jej izbe je len polica, posteľ a&nbsp;dva <a href="https://www.okay.sk/matrace-3/" target="_blank" rel="noopener">matrace</a>. Cez deň sú na kope, v&nbsp;noci ich rozkladajú, spí na nich jej manžel a&nbsp;švagor. Pracujú načierno na stavbách. Roxana sa zatiaľ stará o&nbsp;dvojročnú dcérku. Vo Venezuele študovala psychológiu. Psychologičkou túžila byť od detstva. No situácia v&nbsp;jej krajine zabíja sny a&nbsp;budúcnosť. Roxana musela z&nbsp;Venezuely ujsť po piatich semestroch štúdia. Je pravdepodobné, že psychologičkou sa už nestane. Prišla o&nbsp;celú budúcnosť. „Nemôžem s&nbsp;tým nič urobiť, len sa prispôsobiť situácii,“ krčí plecami.

Aj keby mohla vo Venezuele študovať, ako by tam žili? Nielenže tam nebolo jedlo, lekári ani lieky. Nebolo to tam bezpečné. Každá z&nbsp;mladých žien má nepríjemnú skúsenosť s&nbsp;prepadnutím. Zúfalému človeku sa hodí čokoľvek. Najbiednejší Venezuelčania hľadajú akékoľvek zvyš­ky jedla v&nbsp;kontajneroch, aj maličkosť má pre nich hodnotu. Zomierali ľudia: Daniel stratil budúcnosť tiež. Tridsaťštyriročný ekonóm mal za sebou desať rokov práce v&nbsp;obchodných spoločnostiach. Dnes víta hostí a&nbsp;podáva im kľúče na recepcii malého hotela v&nbsp;centre Bogoty. S&nbsp;úsmevom. Napriek všetkému. Svoju kvalifikáciu a&nbsp;skúsenosti tu neuplatní. No aspoň má čo jesť. Do Kolumbie prišiel s&nbsp;manželkou pred jedenástimi mesiacmi. Nájsť prácu nebolo jednoduché. Preto je vďačný za miesto na recepcii. „Posledné mesiace vo Venezuele boli také, že cez týždeň sme pracovali a&nbsp;celý víkend sme zháňali jedlo. Raz sme kúpili vrecko ryže, inokedy vrecko kukuričnej múky. Nič iné nebolo a&nbsp;ak aj bolo, nestačili nám na to peniaze. Jedli sme len placky arepa z&nbsp;kukuričnej múky, cestoviny a&nbsp;ryžu. Zo 105 kilogramov som schudol na 78. A&nbsp;to je jediná dobrá vec, ktorú môžem o&nbsp;kríze vo Venezuele povedať. Okolo nás každý deň zomierali ľudia. Na prahu nemocníc, pretože neboli lekári, ktorí by ich liečili, ani lieky, ktoré by im pomohli. Alebo od hladu. Aj malé deti. Hladní ľudia zo zúfalstva kradli. Chápem ich. Nebolo to tam bezpečné.“

Keď sa nedalo inak, rozhodli sa s&nbsp;manželkou odísť. „Na ten deň nikdy nezabudnem. Na Moste Simona Bolívara sme na výstupnú pečiatku čakali desať hodín. Toľko tam bolo ľudí, ktorí chceli odísť. A&nbsp;ver mi, každý sa chce vrátiť. Tie milióny Venezuelčanov čakajú len na to, aby Madura zosadili. Len čo odíde, okamžite sa vrátime domov.“