Tip na článok

Falošný svätý? Jan Nepomucký, ktorý neporušil spovedné tajomstvo ani pred kráľom, zrejme vôbec neexistoval!

Svätý Jan Nepomucký, ktorý neporušil spovedné tajomstvo ani pred kráľom, zrejme vôbec neexistoval

Galéria k článku (5 fotografií )
V Rakúsku: V kúpeľoch Bad Deutsch-Altenburg.
Na Cyklomoste slobody: Jeho podobizeň na rakúskej strane mosta medzi bratislavskou Devínskou Novou Vsou a Schlosshofom.
Neexistoval?: Historické záznamy o Nepomuckom.

Keď pápež Benedikt XIII. 19. marca 1729 Jana Nepomuckého svätorečil, vzbudilo to u katolíckej časti českej spoločnosti nadšenie. Na druhej strane to nekatolíci považovali za ďalší krok k potlačovaniu pamiatky Jana Husa a odkazu husitov. Jan Nepomucký sa rýchlo stal jedným z najznámejších českých svätcov, ktorého kult sa rozšíril do celého sveta.

Stal sa však aj predmetom historických sporov, ktoré pretrvávajú do súčasnosti.

Spor kráľa s arcibiskupom

Jan Nepomucký sa narodil okolo roku 1340 v západočeskej osade Pomuk, ktorá sa približne od konca 13. storočia začala označovať za Nepomuk. Prvotné vzdelanie dostal v neďalekom kláštore a neskôr pracoval v kancelárii pražského arcibiskupa. V roku 1380 ho vysvätili za kňaza a stal sa farárom v pražskom Kostole svätého Havla.

Na pražskej univerzite získava titul bakalára a neskôr v Padove doktorát z cirkevného práva. V roku 1389 ho pražský arcibiskup Jan z Jenštejna menoval za generálneho vikára. Podľa dostupných údajov bol Jan Nepomucký schopný úradník a kňaz. Obdobie jeho pôsobenia vo vysokej funkcii bolo veľmi turbulentné. Vtedajší český kráľ Václav IV. nedosahoval politické ani ľudské kvality svojho otca Karola IV. a všeobecne ho nepovažovali za dobrého a schopného panovníka.

Je potrebné zobrať do úvahy, že vládol v období, keď sa čoraz viac a viac začali prejavovať neriešené problémy spoločnosti. Václav IV. sa dostával do sporov prakticky so všetkými - s nevlastným bratom Žigmundom, vysokou šľachtou aj s cirkvou. A práve mocenský spor kráľa s arcibiskupom Janom z Jenštejna sa stal osudným pre Jana Nepomuckého. Václav IV. sa usiloval obmedziť moc cirkevných predstaviteľov, uplatniť svoju kráľovskú moc aj v rámci cirkvi.

Okrem iného chcel ovplyvňovať voľbu cirkevných funkcionárov, s čím, samozrejme, arcibiskup nesúhlasil. Spor sa vyhrotil pri voľbe kladrubského opáta v marci 1393. Opáta zvolili proti kráľovej vôli a Jan Nepomucký zo svojej funkcie generálneho vikára voľbu potvrdil. Kráľ požadoval vysvetlenie, prečo nebola rešpektovaná jeho autorita, a pokúsil sa zajať arcibiskupa a jeho spolupracovníkov.

Arcibiskupovi sa podarilo uniknúť a zlosť si kráľ vybil na zajatých spolupracovníkoch arcibiskupa, medzi ktorými bol aj Jan Nepomucký. Pri vypočúvaní prišlo aj na mučenie a Jan Nepomucký na jeho následky zomrel. Jeho telo 20. marca 1393 hodili do Vltavy. Našli ho až približne po mesiaci.

Vznik legendy

Toto je stručný historicky doložiteľný životopis Jana z Nepomuku, či skôr Jana z Pomuku, ako sa sám nazýval podľa pôvodného názvu jeho rodnej obce. Po jeho smrti sa začína odvíjať zaujímavejšia časť príbehu a postupne vzniká legenda. Je výsledkom snahy cirkevných kruhov rozvíjať kult mučeníka, ľudovej tvorivosti, nedostatočnej existencie pôvodných dokladov aj chýb a fantázie kronikárov.

V konečnom dôsledku došlo ku kanonizácii osoby, ktorá v skutočnosti neexistovala. Ako k tomu došlo? Kult Jana Nepomuckého sa po jeho smrti šíril najmä ústnym podaním s cieľom poukázať na mučenícku smrť kňaza. Legendy okolo jeho smrti a osoby, napríklad keď ho našli na hladine, boli okolo jeho hlavy svetlá ako hviezdy, sa postupne rozširovali. Je samozrejmé, že ústne podanie vytvára rozličné verzie udalostí a s odstupom času je ťažké hľadať pravdivé odpovede.

Na tento problém narazil aj český kronikár Václav Hájek z Libočan, ktorý stál pri zrode neexistujúceho Jana Nepomuckého. Hájek pri písaní Kroniky českej, ktorá vznikala na počiatku 16. storočia, narazil na nejasnosti okolo Jana Nepomuckého. Na jeho náhrobku bol vytesaný rok úmrtia 1383, pričom ostatné zdroje uvádzali rok 1393, teda o desať rokov neskôr. Taktiež narážal na dve rôzne mená Jan z Pomuku a Jan z Nepomuku.

Tieto okolnosti ho viedli k záveru, že existovali dve rozličné osoby, dvaja Janovia s podobným menom aj osudom. Jan z Pomuku, ktorého zavraždili za potvrdenie opáta vo funkcii, a Jan z Nepomuku, ku ktorému priradil legendu, že bol spovedníkom kráľovnej Žofie a odmietol kráľovi Václavovi IV. vyzradiť obsah jej spovede. Preto ho dal kráľ mučiť a zavraždiť.

Kým príbeh generálneho vikára odbil kronikár vo svojom diele stručnou informáciou, príbeh kráľovninho spovedníka opísal veľmi farbisto. Je preto celkom prirodzené, že predmetom uctievania sa stal neexistujúci spovedník napriek tomu, že v roku jeho údajného úmrtia bola manželkou Václava IV. Johana Bavorská a Žofia sa stala kráľovnou až o niekoľko rokov.

Svätorečenie

Na šírenie legendy sa najmä po bitke na Bielej hore veľkou mierou podieľali jezuiti aj so zámerom posilniť rekatolizačný proces v českom kráľovstve a potláčať tak protestanské myšlienky. Najznámejším šíriteľom legendy o Nepomuckom sa stal významný český vzdelanec Bohuslav Balbín, ktorého dielo venované Janovi Nepomuckému sa stalo dôležitým zdrojom pri kanonizácii napriek tomu, že nebolo prácou historickou, ale išlo o rozvíjanie legendy o mučeníkovi.

Začiatkom 18. storočia začali zhromažďovať podklady k svätorečeniu. Vatikán za zázraky uznal uzdravenie ochrnutej ruky Terézie Krebsovej v roku 1701 a zachránenie topiacej sa Rozálie Hodánkovej zo Strakoníc v roku 1718. Najvýznamnejším zázrakom bol nález jazyka budúceho svätca. V rámci kanonizačného procesu v roku 1719 otvorili Nepomuckého hrob na overenie pôvodu ostatkov.

Pri tejto príležitosti vypadol z lebky kus zachovanej organickej hmoty, ktorú komisia, v ktorej boli aj významní lekári, identifikovala ako jazyk. Vyslovila názor, že jazyk, ktorý sa rozkladá medzi prvými, sa nemohol zachovať v tejto podobe prirodzeným spôsobom, ale jedine nadprirodzeným. Tento nález bol ponímaný ako symbol nevyzradenia spovedného tajomstva a stal sa dôležitým atribútom kanonizačného procesu.

Jana Nepomuckého vyhlásil za svätého v roku 1729 pápež Benedikt XIII. Tak došlo k tomu, že svätým sa nestal historicky doložený generálny vikár Jan z Pomuku, obeť sporu kráľa s arcibiskupom, ale Hájkom vymyslený kráľovnin spovedník Jan Nepomucký, mučeník spovedného tajomstva.

Výskum ukázal iné

Už pri samotnom kanonizačnom procese takzvaný diablov advokát, oficiálny oponent v procese svätorečenia, Prosper Lambertini upozorňoval na nedostatočnosť historických zdrojov. Diskusie o osobe Nepomuckého pokračovali aj po jeho svätorečení. V 18. storočí väčšina historikov obidvoch Janov stotožňovala.

Na omyl upozornil Hájka Josef Dobrovský a neskôr sa k jeho názoru pripojil František Palacký. Od 19. storočia po súčasnosť sú zreteľné dve protichodné tendencie. Na jednej strane uctievanie svätca s tým, že prípadné historické omyly nemenia podstatu jeho mučeníctva, a na strane druhej spochybňovanie kanonizácie uskutočnenej na základe historických omylov.

Za prvej republiky bol dokonca zrušený sviatok svätého Jana Nepomuckého ako deň pracovného pokoja a jeho miesto v českých dejinách bolo spochybňované. Veľkým úderom pre obhajcov Jana Nepomuckého bol antropologický výskum uskutočnený v roku 1973. Opätovné vyšetrenie nájdenej organickej hmoty v lebke modernými metódami ukázalo, že nejde o jazyk, ale o časť mozgu. Jeden z kanonizačných zázrakov bol vedecky vyvrátený. Výskum tiež ukázal, že Jana Nepomuckého nepochybne mučili, pravdepodobne ho zavesili za ruky, ktoré mal zviazané za chrbtom, a tak mu vykĺbili paže.

Na kostiach sa našlo niekoľko rán spôsobených pílovitým nástrojom. Okrem mnohých zlomenín pravdepodobne zlyhali životne dôležité orgány pri pálení bokov ohňom. Z tohto pohľadu išlo skutočne o mučenícku smrť, ktorá priamo súvisela s jeho cirkevným pôsobením.

Kultu to neublížilo

Diskusie o Janovi z Nepomuku prebiehajú aj v súčasnosti. Na jednej strane je dobré poznať historické fakty a objektivizovať poznanie. Súčasne je pravda, že kanonizácia sa vždy uskutočňuje v konkrétnych historických podmienkach za určitého stupňa poznania. Jej cieľom je vyzdvihnúť morálne aspekty ľudského života.

Zároveň je vnútorným aktom rímskokatolíckej cirkvi a len ona sama stanovuje kritériá svätorečenia. No keďže svojich svätých ponúka nielen do cirkevného, ale aj do verejného života, musí znášať kritické pripomienky k týmto osobnostiam. Fakt je, že kult svätého Jana Nepomuckého sa rozšíril nielen v Čechách a na Morave, kde skoro v každej obci stojí jeho socha, ale aj do zahraničia.

Odhaduje sa, že len v Európe je okolo tridsaťtisíc sôch Jana Nepomuckého, čo z neho robí možno najznámejšieho českého svätca. Diskusie a historické nejasnosti jeho kultu očividne neublížili.

VIDEO Plus 7 Dní