Pripravuje reportáže zo Slovenska a zo zahraničia, venuje sa aj sociálnym, medicínskym, kultúrnym a historickým témam. 
Ocenenia:
2002 - 2. miesto v novinárskej súťaži Bororo-Kamienok, organizovanej Úradom vlády Slovenskej republiky, Sekretariát splnomocnenkyne vlády SR pre rómske komunity 
2002 – 2. miesto v novinárskej súťaži Najlepšie je s mamou a otcom, organizovanej OZ Návrat, Orange Slovensko v spolupráci so Slovenským syndikátom novinárov.

Monika Mikulcová

Farebný berberský Marrákeš či najväčšie mesto v Maroku Casablanca nie sú jedinými lákadlami krajiny na severe Afriky. „Najzápadnejšia izba islamu“, ako zvyčajne Maroko nazývajú, sa posledné roky zameriava na rozvoj cestovného ruchu v lokalite Saidia na pobreží Stredozemného mora. Krásne pieskové pláže a zopár hotelov ponúkajú služby, o akých sníva každý dovolenkár. Na svoje si však prídu aj dobrodruhovia.

„Jordánsko a Maroko si môžete fixovať ako najstabilnejšie krajiny arabského sveta. V Egypte či v Tunisku padali autoritatívne skorumpované režimy ako domčeky z karát. Marocký kráľ v roku 2011 urobil nejaké ústupky a vzdal sa niektorých právomocí, ale ľudia ho tu bez výhrad akceptujú. Neboli tu celoštátne masové protesty napriek situácii, ktorá tu nie je ružová,“ vysvetľuje sprievodca CK SATUR Juraj Okál.

Pod politickú stabilitu v krajine sa podpísal hlavne náboženský aspekt. „Marocký kráľ Mohamed VI. je priamym potomkom proroka Mohameda a vďaka tomu aj obrovskou autoritou. To je, akoby Slovensko bolo prísne katolícka krajina a vládol by nám potomok Ježiša - nech by robil akékoľvek hlúposti, požíval by veľkú úctu,“ zamýšľa sa Juraj.

Súčasný panovník marockého kráľovstva zasadol na trón v roku 1999 a je populárnejší než jeho otec Hasan II. Hovorí sa, že za 19 rokov svojej vlády urobil pre krajinu viac než jeho predchodca za 38 rokov. Domácim síce príliš nevoňajú jeho aktivity mimo krajiny, ako stavanie štadiónov či prístavov v subsaharskej Afrike, ale už sa zmierili s tým, že ich kráľ si rád urobí očko v chudobnejších krajinách čierneho kontinentu i pred západným svetom.

Na druhej strane Mohamed VI. všemožne podporuje cestovný ruch. Jeho plány na zvýšenie počtu návštevníkov krajiny sa však zatiaľ nenaplnili. Pády arabských režimov v roku 2011 zasiahli aj Maroko. Napriek bezpečnosti a stabilite ľudia zvonka vnímali arabský svet ako jednoliaty celok a ich obavy o vlastnú bezpečnosť sa prejavili aj na návštevnosti kráľovstva na severe Afriky.

Dlhé roky sa v Maroku rozvíjal skôr kultúrny cestovný ruch. Turisti neprichádzali do letovísk, ale do Marrákeša, mesta v hlbokom vnútrozemí na úpätí pohoria Atlas. Druhým obľúbeným miestom bol Agadir, prístavné mesto pri Atlantickom oceáne na juhu Maroka. V 60. rokoch minulého storočia toto miesto zbožňovala hipisácka komunita, v čarovnom letovisku Essaouira veľa času trávil aj Jimi Hendrix. „Atlantik je predsa len rozbúrenejší, takže prímorský ruch tvoria hlavne surfisti. Preto sa kráľ posledné roky zameral na Saidiu, oblasť neďaleko alžírskych hraníc na severe krajiny. Práve Mohamed VI. vymyslel tomuto miestu prezývku, ktorou by sa zviditeľnila a prilákala ďalších turistov - Perla mediteránna,“ hovorí sprievodca.

Tak ako v iných kútoch krajiny, aj tu nájdete čarovné miesta, udržiavaný romantický prístav, luxusné 5-hviezdičkové hotely s ústretovým personálom. „Letovisko je na krásnej piesočnatej pláži dlhej 14 kilometrov v rámci národného parku s piesočnými dunami. Najväčšou devízou tejto oblasti, pre ktorú tu vybudovali hotelové komplexy španielskej siete Melia, je pozvoľný vstup do mora, ktoré je teplejšie ako Atlantik v iných častiach Maroka,“ opisuje Norika Fedorová, riaditeľka CK SATUR.

Kúsok za bránami rezortov v Saidii vás nezaskočí neporiadok ani špina. Len niekoľko rozostavaných budov naznačuje, že v tejto oblasti Maroka sa investuje a z roka na rok sa očakáva väčší prílev turistov. Pár desiatok kilometrov ďalej od letoviska spoznáte aj inú tvár tejto farebnej krajiny.

Národný park v Saidii je domovom plameniakov a iných vzácnych druhov vtáctva. Nechýbajú ani rozľahlé eukalyptové a olivové háje. „Kedysi sa hovorilo, že ten, kto zasadí olivovník, úrody z neho sa nedočká, lebo strom začne rodiť až po desiatkach rokov. Súčasné vyšľachtené odrody však nenechávajú majiteľov tak dlho čakať,“ pripomína Juraj. Veľmi podobný olivovníku je arganovník, strom spájaný s Marokom a Berbermi. Už ho však v krajine zďaleka nie je toľko ako kedysi. Rastie hlavne v okolí miest Essaouéra a Agadir.

Maročania sa živia najmä poľnohospodárstvom a na to nadväzuje priemysel - textilný, konzervárenský, potravinársky. Lenže úroda, tak ako vo väčšine afrických krajín, je závislá od počasia. S výdatným dažďom prudko stúpa hrubý domáci produkt a rovnako prudko klesá pri extrémnom suchu.

Domáci zväčša pracujú sami na seba - čo si dopestujú, to predajú. Mnohí žijú zo 700 marockých dirhamov (MAD) na mesiac, čo je v prepočte asi 65 eur. „Kráľ síce garantuje podľa zákona minimálnu mzdu 1 800 MAD, teda asi 170 eur, ale to sa netýka týchto drobných poľnohospodárov,“ pripomína Juraj.

Niektoré časti krajiny vyzerajú ako stavenisko. Rodiny totiž často budujú svoje domovy postupne aj celé desaťročia. Lenže aj to patrí ku koloritu krajiny a marocké dediny si zachovali svoj typický ráz. Cez deň tam vládne čulý ruch, domáci pod slnečníkmi ponúkajú ovocie, ale najviac je pri ceste rozložených stolíkov s plastovými nádobami so žltou tekutinou. Nie je to ani džús, ani olej. „Majú v nich pašovaný benzín z Alžírska. Hranica je veľmi blízko a hoci je uzavretá, v noci cez ňu posielajú somáre s prázdnymi nádobami a vracajú sa naplnené alžírskym benzínom. Je o niečo lacnejší ako na čerpacích staniciach. V prepočte vychádza na 80 centov,“ vysvetľuje sprievodca CK SATUR.

Vedeli ste, že v mnohých afrických krajinách nie je vodičský kurz samozrejmá vec? „Naučí vás jazdiť otec, brat, strýko, jednoducho - kto to vie. Potom si zájdete na prí­slušný úrad, zaplatíte, odfotografujú vás a vystavia vodičský preukaz, ako u nás dostávate pas. Napríklad v Egypte to tak je. Ale iné je to v krajinách Maghrebu, ktoré sa ocitli na dlhý čas pod francúzskou nadvládou,“ pripomína Juraj. Títo kolonizátori totiž svojmu ťaženiu v Afrike dali názov „civilizačná misia“. Boli presvedčení, že prinášajú na čierny kontinent svetlo a pokrok. A naozaj ho v mnohých aspektoch priniesli. Práve pod francúzskym vplyvom vznikli v Maroku autoškoly. Juraj však pridá ešte jednu zaujímavosť, nad ktorou Európan neveriacky pokrúti hlavou. „Na komplikovaných križovatkách a cestných úsekoch nájdete dopravnú značku, s ktorou sa v našich končinách nestretnete. Je na nej po arabsky napísané: ‚Modlite sa k bohu.‘ Ďalšie verzie tej značky sú: ‚Nezabudnite na boha‘ a ‚Boh je veľký‘.“ Nuž, tomu sa hovorí skutočné odovzdanie do rúk božích. Tá značka vraj spoľahlivo so všetkou svojou autoritou vyrieši dopravnú situáciu.

Skoro všetko v krajine je majetkom kráľa. Ale dokáže byť k svojmu ľudu zhovievavý. „Keď niekto odíde do mesta, zaberie prázdnu pôdu, už ho nesmú odtiaľ vyhnať, ak je na tom mieste dva roky. Ak je na tom mieste desať rokov, je už pôda jeho, môže si na nej postaviť slušnejší príbytok, nielen chatrč z plechu. Aj takéto ústupky urobil kráľ,“ spomenie Juraj.

Mohamed VI. pred rokmi dojal srdcia svojho ľudu aj svojou láskou k neurodzenej dievčine z mesta Fez. Princezná Lalla Salma Marocká, pôvabná ryšavka, sa narodila do rodiny učiteľa. O mamu prišla ako trojročná a so sestrou ich vychovávala babička. Svojho budúceho manžela spoznala na súkromnej oslave v roku 1999, keď pracovala ako technička informačných služieb v najväčšej súkromnej holdingovej firme v Maroku, ktorú tiež riadi kráľovská rodina. V roku 2001 sa konala pompézna svadba a porodila kráľovi dve deti.

Rodné mesto dnes 40-ročnej princeznej bolo v dávnej minulosti hlavným mestom krajiny. Dodnes je však vzdelanostnou metropolou Maroka. Založil ho pravnuk proroka Mohameda Moulay Idrissom, ktorý prišiel do oblasti šíriť islam.

Na jednej strane vás po príchode do mesta víta honosná francúzska Ville Nouvelle, časť, kde dnes bývajú bohatí a vplyvní Fezania, na druhej strane nemôžete obísť medinu, staré mesto, v ktorom akoby čas zastal v stredoveku. Zostali tam žiť tí najchudobnejší. V kľukatých úzkych uličkách, ktoré sú pre turistov fascinujúcim i desivým labyrintom, sa pripravte na to, že na vás budú pokrikovať ‚Pozor!‘ či ‚Uhnúť!‘. Bežne nimi prechádzajú domáci s oslami či mulicami naloženými rôznym tovarom. Ak by ste chceli prejsť každú z deväťtisíc uličiek, poriadne by ste sa zapotili - predstavte si túru z jedného konca Slovenska na druhý, sťaženú davom ľudí a somárov. Štyristo kilometrov, 75-tisíc obchodíkov a desaťtisíce ľudí. Na hákoch je zavesené mäso, nad ktorým poletuje roj múch. Lúče horúceho slnka aj pomedzi tiene nahustených domov dopadajú na stoly plné korenín, ovocia, zeleniny či sladkých dobrôt. Typický orientálny trh s vôňami i pachmi, farbami aj zvukmi. To je medina vo Feze, ktorá má svoj vlastný rytmus, pulzujúci, živelný, svojrázny. Život Maročanov, tak ako obyvateľov iných arabských krajín, sa odohráva na ulici. Stále niečo predávajú, kupujú, debatujú, prenášajú či posedávajú pri zelenom čaji s lístkami mäty.

Starý Fez sa aj vďaka svojej autenticite stal atraktívnym miestom pre nadšených a zvedavých turistov. Práve na tomto mieste spoznajú kus tamojšej histórie. Postávame pri najstaršej univerzite na svete. Fez založili v 8. storočí a o storočie sa vďaka prítomnosti panovníckych dynastií a následne vybudovaním vzdelávacej inštitúcie stal jedným z najdôležitejších miest islamu.

Kairouanská univerzita, prvá na svete, stále funguje, ale nečakajte žiadnu veľkolepú stavbu. Ako mnohé slávne mešity je ukrytá v spleti uličiek starého Fezu a bez sprievodcu by ste ju takmer prehliadli. Dovnútra nás nepustia, práve v nej prebiehajú skúšky. Maročania celkovo neradi vidia nevercov na svojich posvätných miestach, takže aj vstup do susednej mešity si musíme odriecť.

O to radšej sa pochvália svojimi malými fabrikami. V jednej z nich nám ochotne ukazujú výrobu farebných vlákien z kaktusov a následné tkanie pestrofarebných šatiek. Tie si tam, samozrejme, môžete hneď kúpiť a verte, že neodoláte.

Najznámejší obrázok z Fezu, vďaka ktorému si toto islamské mesto nepomýlite so žiadnym iným, ukazuje garbiarne s obrovskými nádobami. V nich sú rôzne farebné jazierka a robotníci, ktorí pri nich pôsobia drobno až žalostne. Celý deň máčajú a starajú sa o farbenie koží rôznych zvierat. Tento fascinujúci výjav sa vám nenaskytne z ulice, ale z terasy nenápadného domu. Pri vchode vám miestny mladík podá kúsok čerstvej mäty a rýchlo pochopíte, že si ju musíte prikladať k nosu, aby vás zo zápachu šíriaceho sa všade navôkol nenaplo.

„Najhorším zamestnaním v stredoveku pre chudobné siroty bola práve práca u garbiarov, pre ktorých zberali moč a výkaly zvierat. Na to, aby koža zmäkla a zišla z nej srsť, treba amoniak,“ vysvetľuje Juraj. „Tam dozadu nanosia holubí trus a tri týždne sa tam kože močia. Potom ich prenášajú do kadí, kde sa nadrapujú tí nešťastníci,“ ukazuje náš sprievodca. Vyvracia tvrdenia domácich, že používajú len prírodné farbivá - červená je z maku, modrá z indiga, žltá zo šafranu alebo kurkumy, zelená z mäty. „Neviem, pochybujem o tom,“ dodáva.

Rozhodne sa však muži v garbiarni nadrú. Jedným z pracovných benefitov je hradený vstup do hammamu, tamojších kúpeľov, aby sa k rodinám nevracali zničení a páchnuci. Tak ako my z náročnej túry po spletitých uličkách tohto fascinujúceho miesta do hotela.

Farebné, bezpečné a krásne miesto pre dovolenku: Maroko si vás získa a určite sa vrátite

Monika Mikulcová

Autor článku

Monika Mikulcová

Plus TV

Erika Barkolová v NAOSTRO: Po 5 rokoch sa so mnou rozišiel priateľ, prestala som jesť

" Som vďačná za svoj život", Gabriela Ruman v relácii Dôverne.

Silný dolár, vyššie clá a rastúce deficity: Čo čaká svetovú ekonomikuv novom roku podľa XTB?

Výber pre vás