Farmárčiť na Novom Zélande je oveľa jednoduchšie ako na Slovensku

Všetko tu na nás padalo. Priveľa času sme trávili v práci, málo so synmi, rozhovory sa krútili okolo hypotéky. Tak sme skúsili reštartovať náš život. Dom sme odovzdali kamarátovi na stráženie, v práci sme si vzali neplatené voľno a celá rodina sme odišli na tri mesiace dobrovoľníčiť na opačný koniec sveta, na novozélandské ekofarmy. Naučiť sa niečo nové, čo po návrate zužitkujeme na Slovensku.

Fanúšikovia trilógie Pán prsteňov poznajú Nový Zéland ako bájnu Stredozem. Nielen v oscarovom filme, aj v skutočnosti je to krásna, čistá krajina s divokou prírodou. Má asi štyritisíc jazier a množstvo vulkanických kráterov. Na štyridsiatich ôsmich sopkách stojí aj najväčšie mesto Auckland. Nájdete tu pekné pláže a vysoké hory.

Všetky krásy sa nachádzajú na dvoch ostrovoch, Južnom a Severnom. Veľkosťou sú porovnateľné so Spojeným kráľovstvom a počtom obyvateľov so Slovenskom. Žijú tam najmä dve národnosti - Pakeha, čiže európski prisťahovalci, a pôvodní obyvatelia Maoriovia. Nový Zéland patrí k najmenej zaľudneným krajinám sveta.

Pôdy je tam dostatok a klíma je príjemne mierna po celý rok. Ideálne podmienky na farmárčenie. Farmy na Zélande rastú ako huby po daždi, a preto nie náhodou sa krajina nazýva aj najväčšou farmou sveta. Dokazujú to i čísla produkcie - napríklad sto kilogramov masla a 65 kilogramov syra na každého Novozélanďana ročne.

No najviac spomínané je číslo tridsať miliónov - udáva počet oviec. Na lepšiu predstavivosť, oviec je šesťkrát viac ako všetkých obyvateľov. Kvantita však v tomto prípade nevylučuje kvalitu, pretože tamojší farmári produkujú celosvetovo najkvalitnejšie potraviny. Dostatok naj na to, aby sa človek, ktorý má blízko k prírode a farmárčeniu, vybral po skúsenosti s ekologickými postupmi práve sem.

Zaregistrovali sme sa do celosvetovej dobrovoľníckej siete World Wide Opportunities on Organics Farms, jej činnosti sa v skratke hovorí wwoofing. Pravidlá sú veľmi jednoduché - dobrovoľníci pomáhajú na farme maximálne päť hodín denne a farmári im za to poskytnú nocľah a stravu. Strava by mala byť v biokvalite, či už z vlastnej záhrady, alebo z obchodu.

Peniazmi nik neplatí ani ich nedostáva. To, čo sa rozdáva na obe strany, sú skúsenosti. Odišli sme pred Vianocami, vhupli sme teda do novozélandského leta, najrušnejšieho obdobia. Na farme River Pa pri Wellingtone sme si hneď uvedomili, aké úžasné je mať dostatok vlastného zdravého domáceho jedla.

Farmár Paul dopestuje veľa zeleniny, má skleník väčší ako dom, sliepky, prasatá, ovce, včely, kravu a jednu strážnu kozu pred farmou. Ráno sme si dali mätový čaj zo záhrady, osladili ho domácim medom, na chlieb sme si natreli domáce maslo. Obed sme varili z domácich vajec, zo zemiakov a z mäsa. Na stole nesmel chýbať pestrý šalát zo záhrady.

V noci nikto nezamykal. Strážna koza v búde pre psa v tretej najbezpečnejšej krajine sveta úplne stačila. Farmár Paul vybudoval hospodárstvo, vďaka ktorému je takmer sebestačný. Popri tom chodí na pol dňa do zamestnania. O robotu na farme sa delí s dobrovoľníkmi, ktorých má vždy aspoň troch. Miesta pre nich má dosť, pretože hospodárstvo vybudoval v areáli starej katolíckej školy. Nás ubytoval v luxusne veľkej triede s obrovskou posteľou rovno pod tabuľou.

Na farme sme spoznali aj Ju-Sana, tridsaťpäťročného Kórejčana, ktorý predtým dobrovoľníčil na dvadsiatich ekologických farmách v Európe aj v USA. Väčšinou sú však wwooferi osemnásťroční ľudia, ktorí pred nástupom do zamestnania alebo na vysokú školu najprv rok cestujú. Pochádzajú najmä zo západnej Európy, kde je wwoofing veľmi populárny.

Nielen Paul, aj ostatní farmári nám vždy jednoducho dali kľúče od domu a povedali, kedy sa vrátia z práce, dovolenky alebo zo služobnej cesty. Jeden z nich dokonca kľúče ani nemal. Nový Zéland figuruje na popredných miestach v rôznych svetových rebríčkoch. Napríklad aj v tom, ktorý hodnotí najobetavejších ľudí.

Spolu s Kanadou sa táto čarovná krajina umiestila na druhom mieste. Nadácia Charities Aid Foundation hodnotila mieru ochoty a dobrovoľníckych aktivít. Tie sú pre Novozélanďanov úplne prirodzené. Aj preto je do dobrovoľníckej siete zapojených vyše 1 700 fariem.

Na porovnanie, na Slovensku s rovnakým počtom obyvateľov, ako má Nový Zéland, sem patrí dvanásť fariem. Novozélanďania sú jednoducho veľmi otvorení a pomáhať je pre nich samozrejmosť. Ak potrebujete niečo vybaviť na úradoch, v obchode, poradiť sa s niekým na ulici, prekvapí vás nesmierna ochota.

Precestovali sme vyše sedemtisíc kilometrov od Aucklandu na severe až po nádherné mesto Kaikoura na Južnom ostrove. Tri mesiace sme striedali farmy a navštívili sme ich šesť. Na štyri sme sa opätovne vrátili na spiatočnej ceste, tak nám tam bolo dobre. Vo väčšine sme sa stali súčasťou rodín a mohli nahliadnuť do ich života.

„Dnes teplá sprcha nebude. Málo svietilo slnko,“ oznamuje mi manžel vo veľkom stane pri poľnej kuchyni. Sucho konštatujem, že otužujeme, a pohladím našich dvoch malých synov. Spolu s desiatkou ďalších dobrovoľníkov trávime jeden z príjemných večerov na ekofarme pri jazere Taupo v srdci Severného ostrova.

Táto farma je výkladnou skriňou permakultúry, navštevujú ju aj odborníci a študenti z celého sveta. Naučili sme sa tu veľa nielen o roľníčení, ale aj o tom, že žiť sa dá veľmi jednoducho. Tri týždne sme bývali v maličkých chatkách bez elektriny, vody, len so suchým WC a solárnou sprchou. Obedy sme varili spolu s ostatnými dobrovoľníkmi a po práci sme sa stretávali za okrúhlym stolom v stane.

Napriek zdanlivému nepohodliu sa nám táto farma najviac zapísala do srdca, hoci inde sme žili aj v luxusných podmienkach, v krásnych domoch na pláži. Cítili sme sa tam slobodní, spojení s prírodou a obklopení jedinečnými ľuďmi. Okrem záhrady sme pracovali aj na stavbe ekodomu, hoci okrem môjho muža a lektora architekta nikto z nás nebol profesionálny stavbár.

Napriek tomu sme všetci pomáhali vyrábať nepálené tehly z hliny. Náš trojročný Jakubko lopatkou sypal hlinu do formy a ja s Francúzkou Marien sme sa zavesili na páku piestu, aby sme tehlu dobre vylisovali. Ďalší piati dobrovoľníci pripravovali materiál a profesionálny stromolezec Francúz Julien nám pri robote hral na gitare, kým sa mu dovarila polievka pre osemnásť ľudí. Na farmách, kde hospodária s permakultúrou, sa netreba od driny pretrhnúť.

V podstate zdravý sedliacky rozum. Hospodárenie, kde je dôležitá symbióza človeka, rastlín a zvierat, má množstvo výhod. Najprv sme ich museli pochopiť. „Troch ľudí potrebujem do skleníka, dvoch do záhrady a jedného k ovciam,“ rozdeľoval ráno prácu náš farmár. Hlásime sa s mužom do skleníka, ktorý je veľký ako náš dom a je tam aj pieskovisko pre deti.

Skleník je najkrajšia časť farmy, plný kvetov, ktoré žijú v dobrých vzťahoch so zeleninou. Máme plieť pod hrachom, čo sa vinie po špagáte do dvojmetrovej výšky. Vyhrnieme si rukávy a hor’ sa do práce. Farmár na nás od dverí kričí: „Nie tak! Prestaňte! Táto rastlina je dôležitá, lebo na nej žijú lienky, ktoré žerú vošky. Táto ma hlboké korene a vyťahuje živiny z hĺbky zeme hore. Kvety musia ostať tiež, lebo lákajú včely na opelenie rastlín v celom skleníku,“ vysvetľuje.

V permakultúrnom systéme má všetko svoje miesto a význam. Riadky zeleniny na žiadnej z fariem neboli „krásne okopané“, pretože nikde v prírode nie je prirodzené vidieť „holú“, nezarastenú zem. Políčka sa zeleneli zeleninou a rastlinami, ktoré tu rástli v harmónii. Pemakultúra je vyvážená a efektívna prepojenosť nielen rastlín, ale aj zvierat a okolitej prírody.

Každá farma má napríklad slepačí traktor, teda prenosnú ohradu na sliepky, ktoré hrabú každý deň nový kúsok zeme. Prekypria ju a zároveň majú vždy zelenú trávu. Ovce sú biokosačky a krava, ktorú sme dojili, dáva biohnojivo.

Permakultúra sa riadi pravidlom mať čo najväčšiu úrodu za malú námahu. Lacné, efektívne a bio. Od údivu nad dokonale premyslenou štruktúrou nám padali sánky.

Farmárčiť na Novom Zélande je oveľa jednoduchšie ako na Slovensku. Vďaka miernej klíme sú pastviny vždyzelené a zvieratá netreba ustajňovať. Veľmi dobre sa tam darí hovädziemu dobytku, po celý rok sa pasie na lúkach bez veľkej starostlivosti. Hovädzie mäso preto patrí k najlacnejším, na rozdiel od bravčového.

Len na jednej z fariem, kde sme sa ocitli, chovali prasatá. Ostatní farmári nám tvrdili, že sa o ne treba stále starať a nemohli by cestovať. A to je pre Novozélanďanov veľmi dôležité. Žijú na izolovanom ostrove, najbližší sused - Austrália - je vzdialený 2 500 kilometrov. Celá spoločnosť spolu s vládou si to uvedomuje a aby krajina napredovala, podporujú rôzne výmenné programy.

Školy sa tiež zapájajú do dobrovoľníckych programov v Afrike či Ázii. Novozélanďania majú ako občania Commonwealthu právo dva roky pracovať vo Veľkej Británii bez pracovných víz. Preto je takmer pravidlo, že každý, kto môže, vycestuje do Európy.

Filozofiou krajiny je, aby čo najviac občanov videlo, ako fungujú iné krajiny, získalo nový rozhľad a skúsenosti a po návrate ich aplikovalo doma. Štát žiakov, študentov aj pracujúcich podporuje v cestovaní aj preto, že si je vedomý svojich kvalít a istý tým, že väčšina sa vráti domov.

Štát čoraz viac podporuje aj domáci turistický ruch, hoci v minulosti bolo ťažisko ekonomiky v poľnohospodárstve. Nový Zéland ako outdoorová krajina láka najmä dobrodruhov, slobodné duše, milovníkov hôr a nedotknutej, drsnej prírody. Veľmi populárne je cestovať po krajine prenajatým špeciálne upraveným autom, v ktorom sa dá aj spať.

Na úzkych cestách míňate podstatne menej áut, miest a dedín ako na Slovensku. Mosty sú len pre jedno auto. Po čase nadobudnete pocit absolútneho súkromia. Platí to hlavne na plážach. Preplnené pláže s ležadlami, aké poznáme z klasických dovoleniek, tu bezpečne neuvidíte.

Práve naopak, je veľmi jednoduché nájsť si miesto, na ktorom si môžete úplne sami vychutnávať zvuk mora a teplo piesku. Kúpanie v mori je však výzvou pre otužilcov. Novozélanďania sú zvyknutí na studenšie more, ale aj na veľmi premenlivé počasie. Prirovnať by sme ho mohli k tomu nášmu tatranskému.

Naši malí synovia si cestovanie veľmi užívali. Keď ich „práca“ zunovala, hrali sa s kamienkami, paličkami, loptou alebo sa jašili s inými dobrovoľníkmi. Dobrovoľníčenie nám vrátilo späť spoločný čas s rodinou. Na záver nášho novozélandského dobrodružstva sme zakotvili v ekokomunite, ktorá nám silu rodiny ešte viac potvrdila.

Životným snom sedemdesiatročnej farmárky Jill bolo založiť ekodedinu. „Bola som sama s malými deťmi a chýbala mi podpora rodiny alebo priateľov. Preto sme sa s mužom rozhodli založiť ekodedinu, zdravé a bezpečné miesto, kde budeme vychovávať deti. Kúpili sme 48-hektárový pozemok. Môj muž si povedal, že vysadí les, ja, že založím ekodedinu. No všetko potrebovalo čas, aj les aj ekodedina.“

Napokon sa jej sen splnil, s tým rozdielom, že v ňom budú vyrastať už jej vnúčatá. Prečo sa sna nikdy nevzdala? Na riedko obývanom Novom Zélande musíte ísť aj k susedovi autom. Deti odchádzajú z rodičovského domu a obe generácie žijú svoje nezávislé, samostatné životy.

Jill opisuje ekodedinu ako miesto, kde budú žiť jej deti a ďalší mladí ľudia, ktorým bude nápomocná a odovzdá im svoje dlhoročné skúsenosti. Uvidí vyrastať vnúčatá. Ľudia sa budú navzájom poznať, pomáhať si.

A vtedy sme si to uvedomili! Presne toto doma máme. Dobrosrdečných susedov, babky a dedkov, kamarátov, ktorí nám prídu pomôcť vykopať zemiaky a vypočujú nás namiesto platených terapeutov. A tešili sme sa na návrat domov.