Tip na článok
Pedja Jerotijevič: Vyštudovaný scenárista písal v Srbsku texty pre film, televíziu a divadlo, na Slovensku pracuje v korporácii ako copywriter a pochvaľuje si.

"Fascinuje ma presnosť liniek MHD v porovnaní s Belehradom," hovorí Srb Pedja z Belehradu

Fascinuje ma presnosť liniek MHD v porovnaní s Belehradom, kde vždy vládol chaos a nikdy nebolo zrejmé, kedy príde nasledujúci spoj, hovorí Srb Pedja z Belehradu.

Galéria k článku (3 fotografie )
Usadil sa v Petržalke: Pedja má pocit, že v Bratislave je všetko na krok vzdialené, inštitúcie aj iné európske krajiny.
Usadil sa v Petržalke: Pedja má pocit, že v Bratislave je všetko na krok vzdialené, inštitúcie aj iné európske krajiny.
Belehrad: Pedjovi najviac chýbajú priatelia, každodenná rutina, ulice, v ktorých vyrastal, „a najlepší street food - pouličné jedlá - na svete“.

Srbov na Slovensku si v poslednom čase spájame hlavne s lacnou pracovnou silou. Nuž, radi škatuľkujeme. Pedju Jerotijeviča priviedlo na Slovensko niečo celkom iné. „Emócie, túžba po pokojnejšom živote a zároveň zmene. A v neposlednom rade príležitosť, ktorá sa naskytla mojej snúbenici, teraz manželke - venovať sa práci, ktorú vyštudovala,“spomína 43-ročný Pedja, ďalší z cudzincov, ktorí sa usadili na Slovensku a spojili svoj život s našou krajinou.

„Životné tempo, decibely na ulici, mentalita, vnímanie života - to všetko je v Bele­hrade iné. Tam je všade silné napätie, ktoré tu nepociťujem. Možno preto, že je to väčšie mesto, ale aj pre politicko-sociálnu situáciu, ktorá je tam prítomná už pomaly tridsať rokov. Aj mentalita je expresívnejšia, v Belehrade akoby si pociťoval život viac na hrane,“ opisuje Pedja svoje rodné mesto. „V Bratislave je každodennosť ako tok pokojnej rieky, v Bele­hrade ako nepredvídateľný príval, ktorý sa končí vodopádom. Kto prežije, bude mať o čom rozprávať,“dodáva.

Žiadna zrážka

Srbi patria medzi najvyšších ľudí na svete. Aj Pedja svojím štedrým vzrastom zaujme na prvý pohľad - pár milimetrami presahuje dva metre. Rozpráva pokojne a rozvážne, takže nenapĺňa predstavu o temperamentných Balkáncoch.

Prvýkrát prišiel do Bratislavy koncom roku 2005. „V tom čase som bol očarený najmä krásou mojej manželky. Stretávali sme sa s jej priateľmi, navštevovali jej obľúbené miesta. Nebola to žiadna ‚zrážka civilizácií‘, moje prvé príchody na Slovensko si v tomto kontexte nepamätám ako nejaké výrazné,“ spomína. Petržalka sa podľa neho podobá na jednu časť Belehradu s názvom Nový Belehrad, len je menšia. „Z toho, čo si pamätám, ma očaril Devín a bol som prek­vapený tým, ako blízko je hranica s Rakúskom. Fascinovala ma presnosť liniek MHD v porovnaní s Bele­hradom, kde vždy vládol chaos a nikdy nebolo zrejmé, kedy príde nasledujúci spoj,“opisuje. V tom čase nebol z ekonomického hľadiska veľký rozdiel medzi Belehradom a Bratislavou. „Lenže Bratislava medzičasom výrazne stúpla, kým Belehrad, žiaľ, upadol. To bola aj jedna z príčin, prečo sme prišli sem,“ dodáva.

Niekoľko rokov žil s priateľkou striedavo vo dvoch krajinách. Vzali sa, a keďže jeho polovička dostala dobré miesto na vysokej škole, zostali žiť v Bratislave.

„Vyštudoval som scenáristiku na Vysokej škole múzických umení v Belehrade, písal som texty pre film, televíziu a divadlo. Istý čas som pôsobil ako kreatívny riaditeľ v produkčnej firme. Päť rokov som pracoval ako moderátor hudobnej relácie v rádiu. Popri tom som sa čoraz viac venoval rôznym formám aplikovaného písania, copywritingu, písal som autorské texty pre rôzne časopisy a podobne,“ vymenúva svoje aktivity v Srbsku. Lenže na Slovensku bolo všetko inak. „Pravdupovediac, niekoľko prvých rokov som si prácu vôbec nehľadal. Ako nezávislý - freelance - umelec, bez znalosti slovenského jazyka, som mohol pôsobiť iba v Srbsku, čo mi vyhovovalo. Cestoval som do Belehradu, dohodol si prácu a vrátil som sa písať do Bratislavy ako do pokojného letného domčeka. Ani som sa príliš nesnažil spoznávať nových ľudí,“ priznáva.

Život na dvoch miestach bol pre neho ideálny. „Dva domovy, dve mestá, dve krajiny, nikdy sa ti nezunujú. Fungovalo to do chvíle, keď sa nám narodilo dieťa, takže bolo čoraz menej času cestovať do Belehradu. Nemožno fungovať ako freelance umelec, keď nemáš možnosť byť s ľuďmi v kontakte zoči-voči. Prestávaš byť finančne nezávislý. Prvýkrát som cítil potrebu pracovať inak, mať pravidelný pracovný čas, pravidelný príjem,“ pokračuje v rozprávaní. Nájsť prácu však spočiatku nebolo jednoduché. „Takmer dvadsať rokov som robil výlučne na kreatívnych projektoch. Navyše tu bola jazyková bariéra, teda neschopnosť písať zmysluplné texty po slovensky,“ dodáva. Našťastie, podarilo sa mu nájsť prácu, v ktorej využije svoje schopnosti. „Pozícia copywritera, ktorý píše po anglicky v medzinárodne pôsobiacej firme, bola ako ušitá pre mňa,“ dodáva spokojne.

So synom Nikolajom: Na potulkách vo Vysokých Tatrách.
So synom Nikolajom: Na potulkách vo Vysokých Tatrách.
ARCHÍV P. J.

Všetko je blízko

Život na Slovensku mu priniesol aj zmeny, ktoré nesúvisia so samotnou krajinou. „Stal sa zo mňa iný človek. Oženil som sa, stal otcom, zamestnal vo veľkej firme. Zvážnel som,“smeje sa Pedja. „Teraz vážne - život tu je stabilnejší a podstatne istejší ako v Belehrade. Rád hovorím, že Bratislava je mesto šité na mieru ‚obyčajného‘ človeka. Ak si praješ pokojný život, aspoň z pohľadu jedného Srba, tu ho nájdeš. Nie je tu toľko hluku, všetko je blízko, je to dobré miesto na život s dieťaťom. Tep mám pokojnejší, tlak stabilnejší,“ vysvetľuje.

Páčia sa mu aj malé vzdialenosti, v Petržalke, kde sa s rodinou usadil, má všetko blízko. „Sme v meste, v práci som za desať minút pešo, v centre za pätnásť minút pešo, dieťa má škôlku minútu od domu. Tak sa cítim v Bratislave vo všeobecnosti dobre. Chceme ísť do Viedne? Môžeme. Do Budapešti na deň? Môžeme. Do Belehradu na víkend? O. k. Praha je neďaleko, Krakov v podstate tiež. Z Bratislavy alebo Viedne sa za chvíľu dostaneš kamkoľvek. Mám pocit, že všetko je na krok vzdialené,“ pochvaľuje si.

Krajina cisárov
Krajina cisárov
Plus 7 dní

Neutrálni Slováci

O Slovákoch sa hovorí ako o holubičom národe. Sme naozaj pokorní a priateľskí, ako si o sebe často myslíme? „Keďže som sem prišiel z Balkánu, kde sú ľudia podstatne otvorenejší v komunikácii a veľmi priami, či už v priateľstve, alebo v nepriateľstve, povedal by som, že tu sú ľudia neutrálnejší. Sú milí, ale svoj názor si nechajú skôr pre seba. Podľa mňa je to v poriadku,“ zamýšľa sa Pedja.

Ako cudzinec mal na Slovensku najmä pozitívne skúsenosti. „Poznám však aj iné prípady. Moja známa mala na nákupoch s dieťaťom nepríjemný zážitok. Na chvíľu sa pristavila pri kamarátke zo Slovinska a keď jedna pani zistila, že sa rozprávajú po srbsky, zrazu na šokované ženy spustila: ‚Celé Srbsko sa sem prisťahuje! Lacná pracovná sila! Už len to nám treba.‘ Nie som zástancom zovšeobecnení, pozitívnych ani negatívnych. Som si istý, že aj v Anglicku sa našli ľudia, ktorí pokrikovali na Slovákov alebo Poliakov, či sa tam mienia všetci presťahovať,“ dodáva.

Bol by radšej, keby sa o utečencoch z oblastí zasiahnutých vojnou v Ázii a Afrike písalo a hovorilo s väčším súcitom a nie tak negatívne. „To však nie je iba problém Slovenska. Okolité krajiny boli v tomto smere extrémnejšie. Možno to hovorím ako niekto, kto zažil príliv utečencov do svojho prostredia, ale som presvedčený, že sa k iným máš správať tak, ako by si chcel, aby sa iní správali k tebe. Empatia je balzam na dušu,“ pripomína.

Šachové partie mocných

Napriek tomu, že je rozhľadený človek, slovenskú politiku príliš nesleduje. „V Srbsku som bol dvadsať rokov, ako väčšina obyvateľov, ‚zapletený‘ do politiky, ktorá bola doslova otázkou života a smrti. Moja manželka je podstatne viac zaangažovaná, keď ide o politickú situáciu na Slovensku, a teda aj nespokojnejšia. Ja som nervy ohľadom politiky stratil na Balkáne. Tam som si, žiaľ, vybudoval veľmi cynický pohľad na túto oblasť,“priznáva.

„Vnímam ju ako divadelné predstavenie, v ktorom sa vytvárajú konflikty, hrajú úlohy, menia kostýmy, aktéri majú vopred pripravené dialógy a monológy. Kto zahrá lepšie, bude ocenený vo voľbách. Občania sú pasívne publikum, ktoré je dôležité, len keď idú voľby. Keď je po nich, koláč sa znovu rozdelí medzi skupinami, ktoré sa prakticky nemenia, začína sa nové kolo pažravosti a krádeží a my to len opäť bezmocne sledujeme, schovaní v tme divadelnej sály,“ rozhovorí sa.

Tvrdí o sebe, že je skôr neutrálny pozorovateľ, ktorý sleduje najmä svetovú geopolitiku či ekonómiu. „Zaujímavé sú globálne šachové hry, taktiky a stratégie. S veľkou dávkou cynizmu si uvedomujem, že sme na tej šachovej partii len pešiaci, ne­vkladám do toho svoje emócie a vášne,“ vysvetľuje muž, ktorému rodná krajina chýba čoraz viac. „Najviac priatelia, každodenná rutina, malé veci a zvyky. Ulice, v ktorých som vyrastal. Mesto, v ktorom poznám každý kút. Zvuk môjho jazyka. A najlepší street food - pouličné jedlá - na svete. Hádam je to aj prirodzené. Som v rokoch, keď má nostalgia čoraz väčšiu silu,“ zamyslí sa. „Našťastie, Belehrad nie je ďaleko. Môžem tam chodiť pomerne často. Po týždni-dvoch rýchlosti a nepokoja sa vrátim spokojný do tohto pokoja. Je príjemné mať dva domovy,“ dodá.

VIDEO Plus 7 Dní