Jana Čavojská

Obyvatelia Bazileja milujú pomerne unikátnu aktivitu: plávať dole prúdom Rýna celým jeho stredovekým jadrom, z ktorého po ľavej strane vidno strechy a veže za hradbami. Veci, ktoré majú zostať suché, si ťahajú so sebou v&nbsp;pestrofarebných nepremokavých vakoch v&nbsp;tvare ryby, zvaných wickelfisch, nadizajnovaných špeciálne na takéto vodné aktivity. Kto takto pláva domov z&nbsp;práce v&nbsp;kancelárii, pokojne a&nbsp;s&nbsp;plnou dôverou do nich vloží aj laptop a&nbsp;oblek.

Nábrežia rieky sú vlastne ako jedno veľké kúpalisko. Okrem vstupov do vody sú na nich miesta na ležanie, sprchy, lavičky, toalety aj prezliekarne. Bufety na uliciach majú porobené terasy so sedením. Nazývajú sa buvette a&nbsp;fungujú len v&nbsp;letných mesiacoch. O&nbsp;zákazníkov nemajú núdzu. Niektorí ľudia si priniesli k&nbsp;rieke vlastné zásoby a&nbsp;rozložili malé grily. Samozrejmé v&nbsp;celom meste, nielen na nábrežiach Rýna, sú fontánky s&nbsp;pitnou&nbsp;vodou.

Počas letných víkendov je Rýn plný. Plávajú stovky ľudí. Ďalší sa opaľujú a&nbsp;oddychujú na brehoch. Tabule upozorňujú na miesta, kde je plávanie povolené a&nbsp;kde už nie je bezpečné. Okrem kúpajúcich sa sú vo vode člnkári, kajakári a&nbsp;paddleboardisti, vodu si so svojimi pánmi užívajú aj psy. Rieku sem-‑tam križujú drevené kompy s&nbsp;plochým dnom. Svojich pasažierov prevážajú z&nbsp;brehu na breh za dve eurá len s&nbsp;využitím prúdu rieky.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-bazileja-amsterdamu-mrmlanie-rynu-odhaluje-nevidanu-krasu">FOTO z plavby po Rýne v GALÉRII</a>

Na jednom z&nbsp;miest, kde na nábreží vytvorili široké schody, skáčem do Rýna aj ja. Vzduch je horúci a&nbsp;voda v&nbsp;rieke teplá. Plávanie po prúde si odo mňa nevyžaduje vynaložiť takmer žiadnu energiu. Voda ma nesie sama. Proti prúdu sa však napriek maximálnemu úsiliu ledva dokážem pohnúť dopredu. Kto pláva, musí byť zodpovedný, myslieť na to, že pre deti to nie je úplne bezpečná aktivita a&nbsp;že nesmie križovať cestu lodiam – tie majú vždy prednosť. Rýn vonia, plavci okolo mňa sa smejú. Rozumiem, prečo je Švajčiarsko synonymom dobrého života. Ako to, že Rýn v&nbsp;Bazileji vonia? Už od 80. rokov tu, ale aj v&nbsp;ďalších švajčiarskych mestách, napríklad v&nbsp;Berne, Ženeve či Zürichu, robia všetko pre to, aby bola voda čistá na plávanie. Fungujú tu účinné čističky a&nbsp;znečistená voda z&nbsp;kanalizácií nekončí v&nbsp;riekach.

Celá táto príjemná aktivita je, samozrejme, zadarmo. Pláva sa na vlastnú zodpovednosť. No pri brehu fungujú aj dva kúpacie domy. Za malé vstupné ponúkajú oddychové plochy okolo bezpečného bazéna, ktorým je vlastne rieka samotná. Voda tam neustále prúdi, no konštrukcia domu vytvára dostatočne bezpečné podmienky na kúpanie aj pre menšie deti. Keď sa po plávaní na brehu osuším, prezlečiem, preveziem kompou na druhú stranu Rýna a&nbsp;vstúpim do historického centra, prekvapí ma, že ľudia sa kúpu aj vo fontánach. Vraj je tu až dvesto historických fontán. Kúpanie v&nbsp;nich je povolené. Celý Bazilej je pre mňa ako jedno obrovské kúpalisko. Ďalej po prúde Rýna nemusím plávať. Až do Amsterdamu budem pokračovať na lodi Crucevita. Je dlhá 104,5 metra, široká 11,4 metra a&nbsp;zmestí sa na ňu 110 cestujúcich plus 28 členov posádky. Pochádzajú z&nbsp;rôznych kútov sveta od Bali cez Turecko, Ukrajinu, Rumunsko, Srbsko, Slovensko, Nemecko až po Kapverdské ostrovy. Z&nbsp;Kapverdov je aj prvý kapitán Rafael. „Na tejto lodi som v&nbsp;90.&nbsp;rokoch začínal a&nbsp;teraz som sa sem vrátil,“ smeje sa. „Vtedy sa volala Erasmus.“ Meno zmenila ešte raz, na Da Vinci. Teraz patrí španielskej cestovnej kancelárii a&nbsp;tá si ju pomenovala po svojom. Žoviálni španielski klienti trávia počas plavby čas najradšej na palube. Živo a&nbsp;nahlas medzi sebou diskutujú s&nbsp;drinkom v&nbsp;ruke. Fascinuje ich, ako loď prekonáva plavebné komory – a&nbsp;na tomto úseku Rýna máme jednu za druhou. Rafael vtedy vychádza z&nbsp;mostíka ku kormidlu na boku plavidla, aby videl vzdialenosť lode od steny plavebnej komory. Španieli, zvyknutí na blízky telesný kontakt viac ako ľudia zo severu Európy, mu ledva rozostúpia cestu a&nbsp;pri manévroch mu pozerajú cez plece na ruky tak, že má ledva priestor na potrebný pohyb.

Scenéria Rýna okolo je krásna a&nbsp;zaujímavá. Príroda, hrady, mestečká aj továrne či prístavy na brehoch vyzerajú z&nbsp;vody úplne inak, než sme zvyknutí. Okolo rieky sa dvíhajú kopce, na mnohých miestach pestujú vinič. Na Rýne je skvelé, že tečie cez toľko krajín. Švajčiarsko, Francúzsko, Nemecko, Holandsko – alebo dve krajiny súčasne, na každom brehu iná; vytvára aj hranicu Švajčiarska s&nbsp;Rakúskom a&nbsp;Lichtenštajnskom. Má 1 230 kilometrov a&nbsp;kedysi spolu s&nbsp;Dunajom tvoril hranicu Rímskeho impéria. Už vtedy bol dôležitou vodnou cestou na transport tovarov aj ľudí. A&nbsp;zostalo to doteraz. Meno dali Rýnu ešte v&nbsp;starej keltčine a&nbsp;znamená tok, beh, pohyb. Pravdepodobne to bolo v&nbsp;tých dávnych časoch ženské meno. Teda „tá“ Rýn. Rýnsky kilometer 0 je na tak­zvanom Rýnskom moste v&nbsp;meste Konstanz na Bodamskom jazere. Tu rieka vyteká z&nbsp;jazera a&nbsp;začína svoju púť. No do Bodamského jazera vteká ešte takzvaný Alpský Rýn. Rieka má teda zložitú geografiu. Odborníci navyše upozorňujú, že pre klimatické zmeny môže do konca tohto storočia prísť o&nbsp;väčšinu svojich vôd, najčernejšie scenáre hovoria dokonca o&nbsp;jej úplnom vyschnutí. Kvôli plavebným podmienkam a&nbsp;zníženiu riziku záplav tok Rýna vo veľkom regulovali. Hlavne jeho dolný tok je veľmi priemyselný. Továrne aj elektrárne využívajú jeho vody na chladenie. Veľa mokradí vysušili, aby získali poľnohospodársku pôdu. Druhá polovica 19. a&nbsp;prvá 20. storočia sa niesli v&nbsp;duchu využívania rieky na maximum. Ekologické dôsledky trápili málokoho. Azda len rybárov. Tí protestovali, že strácajú obživu. No až o&nbsp;veľa rokov neskôr sa ekológia dostala do popredia. A&nbsp;dnes sa – aspoň na spodnom toku – môžeme v&nbsp;Rýne pokojne okúpať.

Vplávame do Štrasburgu. Využívame prístav na kraji francúzskeho mesta, v&nbsp;ktorom sídlia aj európske inštitúcie a&nbsp;časť roka zasadá Európsky parlament. Mestská doprava tu však funguje fantasticky. Štrasburg je mesto na vode. Jednoduché historické plavebné komory fungujú dodnes priamo v&nbsp;uličkách starého mesta pod typickými hrazdenými domami. Kto sa chce po kanáloch previezť sám, môže si prenajať loďku na solárny pohon. Uličky Štrasburgu sú počas teplých mesiacov plné kvetov, hudby a&nbsp;života, ľudia radi trávia čas vonku. Obyvatelia pochádzajú zo všetkých kútov planéty, hlavne tých frankofónnych. No očividne si tu s&nbsp;čistotou verejného priestoru nerobia až takú ťažkú hlavu ako vo Švajčiarsku. Jasné, predsa len je to v&nbsp;prvom rade francúzske mesto. Naša loď Crucevita pokračuje cez nemecký Mannheim a&nbsp;Mainz až k&nbsp;úseku, ktorý mnohí označujú za najnádhernejšie miesto na Rýne, prípadne na európskych riekach všeobecne. Lorelei alebo Rýnska roklina. Lorelei je vlastne iba názov jednej zo skál v&nbsp;údolí, ktoré vyformovala medzi kopcami sila rieky. Ide opäť o&nbsp;starý keltský názov a&nbsp;znamená Mrmlajúca skala. Zvuk silných riečnych prúdov a&nbsp;jeho echo, ktoré vytvárali skaly, pripomínali totiž ľuďom mrmlanie. Pre silu prúdov a&nbsp;úzky tok sa tu ani dnes nepláva lodiam ľahko. Navyše je tu rušná premávka. Neustále sa treba vyhýbať lodiam v&nbsp;protismere a&nbsp;s&nbsp;tými plaviacimi sa po prúde vytvárame vlastne niečo ako náhrdelník lodí na vode. To, že plavba tu nie je jednoduchá, potvrdilo aj jedno z&nbsp;najhorších lodných nešťastí v&nbsp;týchto končinách: 13.&nbsp;januára 2011 sa tu potopila loď prevážajúca 2 400 ton kyseliny sírovej. Nie práve priateľské k&nbsp;životnému prostrediu. Plavíme sa úzkou Rýnskou roklinou a&nbsp;sledujeme nekonečné rady strmých vinohradov na brehoch. Dole pri rieke sú mestečká so zachovanými historickými domami a&nbsp;kostolmi, na kopcoch zas hrady, zrekonštruované tak, že vyzerajú ako nové. Ako keby stále strážili hranice už dávno neexistujúcej krajiny.

Plaviť sa na lodi ako Crucevita znamená tráviť dni na pekných miestach na brehoch rieky a&nbsp;v&nbsp;noci sa presúvať, aby ste sa ráno zobudili zas v&nbsp;novom meste a&nbsp;novom prístave. Pre pasažiera výhodné. Pre posádku je to celkom tvrdý chlebík. Na lodiach trávia zamestnanci celé mesiace bez jediného dňa voľna. Pracovné dni sú dlhé a&nbsp;v&nbsp;uzavretom kolektíve ľudí často chytá „ponorka“. Kto si myslí, že pri práci na lodiach spozná kus sveta, je na hlbokom omyle: posádka má len občas možnosť vyjsť na breh. Nezarába sa tu však zle a&nbsp;po mesiacoch na palube nasledujú nepretržité týždne voľna. Takže táto práca, hoci netypická, má aj svoje výhody. No určite nie je pre každého. Mnohí sa zbalia a&nbsp;bez slova vysvetlenia odídu po pár dňoch. Nezvládajú neustály tlak a&nbsp;pobyt v&nbsp;stiesnenom priestore. Preto sú takí obľúbení Balijčania a&nbsp;Filipínčania, ktorí už pár rokov v&nbsp;hojnom počte pracujú na lodiach na európskych riekach hlavne ako kuchári, pomocné sily v&nbsp;kuchyni a&nbsp;čašníci. Tak ľahko domov ne­odídu a&nbsp;na tvrdé pracovné podmienky sú zvyknutí. Možno sa to nezdá, ale výletné plavby majú už 179-ročnú históriu. Ako prvá ich začala ponúkať anglická Peninsular &amp; Oriental Steam Navigation Company ešte v&nbsp;roku 1844. Jej klienti sa vtedy mohli loďou plaviť z&nbsp;Anglicka na Maltu, Gibraltár a&nbsp;do Atén. Neskôr pribudla egyptská Alexandria a&nbsp;Konštantínopol v&nbsp;Osmanskej ríši. Samozrejme, ľudia loďami cestovali aj predtým. No toto boli plavby určené vyslovene výletníkom, aby využili svoj voľný čas a&nbsp;našetrené peniaze a&nbsp;spoznali pritom vzdialené kraje. Podľa iných zdrojov sa prvá výletná plavba konala o&nbsp;niečo skôr, v&nbsp;roku 1833, a&nbsp;to na luxusnej lodi Francesco I. pod vlajkou Kráľovstva oboch Sicílií. Loď sa plavila z&nbsp;Neapola do Taorminy, Katánie, Syrakúz, na Maltu, Korfu, Patras až do Atén a&nbsp;odtiaľ do Smyrny a&nbsp;Konštantínopola. Na palube viezla známych a&nbsp;dôležitých ľudí z&nbsp;celej Európy, bolo medzi nimi dokonca niekoľko kráľovských potomkov. Taká európska smotánka. Onedlho začali stavať luxusné lode vyslovene pre turistický priemysel. Zažíval boom na moriach aj riekach. V&nbsp;Európe sa začala jeho nová vlna v&nbsp;60. rokoch. Stal sa hlavne cenovo dostupným. Nie je vyhradený pre bohatých. Rieky nášho kontinentu križujú lode rôznych cenových kategórií. Plavby sú často zamerané tematicky. Okrem tých bežných si môžete objednať napríklad plavbu zameranú na archeologické zaujímavosti alebo čoraz obľúbenejšiu bicyklovú loď, ktorá vás v&nbsp;noci vezie, aby ste cez deň mohli bicyklovať nejakým zaujímavým úsekom rieky bez starosti o&nbsp;batožinu či nocľah.

Pri holandskom meste Tiel opúšťame Rýn. Ďalej sa plavíme Amsterdamsko-rýnskym kanálom až do hlavného mesta Holandska. Ide o&nbsp;svetovo najvyťaženejšiu umelo vybudovanú vodnú cestu, ročne sa tadiaľto preplaví okolo stotisíc lodí. Má 72 kilometrov a&nbsp;okrem prekopaných úsekov využíva toky riek Lek a&nbsp;Waal. Logické, že tento kanál vykopali Holanďania, sú to známi lodiari a&nbsp;plavbu na riekach aj v&nbsp;mori majú zrejme v&nbsp;krvi. Lode tu využívajú, ako sa len dá. Skoro ráno sa plavíme Amsterdamom, okolo obrovských kotviacich námorných výletných lodí, okolo budov priamo na vode aj prístavov. Je síce leto, no studený vietor od mora vytvára pomerne nízku pocitovú teplotu. Napriek tomu Holanďania na vode športujú. Na rozľahlej vodnej ploche stretávame veľa kajakárov. Kotvíme v&nbsp;Zaandame severne od Amsterdamu. Do metropoly sa dostaneme vlakom za pár minút. Amsterdam je ďalšie mesto na vode, člny využívajú jeho obyvatelia rovnako ako autá a&nbsp;bicykle.

<a target="_blank" rel="noopener" href="https://plus7dni.pluska.sk/gal/zahranicie/foto-bazileja-amsterdamu-mrmlanie-rynu-odhaluje-nevidanu-krasu">FOTO z Amsterdamu v GALÉRII</a>

Cesta Rýna Európou sa končí viac juhovýchodne, za Rotterdamom. Jeho prístav je najväčší v&nbsp;Európe. Aj on je otvorený návštevníkom. No priamo v&nbsp;centre Rotterdamu – odjakživa bol mestom moreplavcov – je starý prístav s&nbsp;múzeom námornej plavby. Historické plavidlá všetkých možných druhov tu kotvia priamo v&nbsp;prístaviskách múzea a&nbsp;priľahlých kanáloch. Niektoré sú v&nbsp;súkromných rukách, ich majitelia ich opravili na autentickú podobu, a&nbsp;hoci sa na ne nedá ísť pozrieť, každé má na informačnej tabuli napísaný svoj príbeh. Lode patriace múzeu, ale aj žeriavy a&nbsp;ďalšie vybavenie prístavu sú návštevníkom prístupné. Je to jedna z&nbsp;najväčších zaujímavostí tohto mesta na vode.