V 16. storočí vyrazili portugalskí obchodníci z indickej prímorskej oblasti Goa, ktorú podľa Európanov veľkolepo objavil a podľa Indov arogantne vyplienil Vasco da Gama. Išli ďalej na východ, hľadali nové korenie, ktoré sa dalo v Európe dobre speňažiť. A doplavili sa na ostrov Penang. O päť storočí neskôr sme sa tam dopravili zo severu, z iného malajzijského ostrova Langkawi. Trajektom cesta trvala asi dve a pol hodiny a s povinnou rezerváciou na sedenie by bola viac ako pohodlná, keby sme spolu s miestnymi nemuseli pozerať indické telenovely na veľkej obrazovke, pustené dostatočne nahlas, aby počuli aj tí vzadu.

Za tých päť storočí sa Penang, samozrejme, extrémne zmenil. Svoju pečať do miestnej kultúry, architektúry aj životného štýlu medzičasom vrazili Číňania, Indovia, Thajčania, ale najmä Angličania, ktorí ostrov kolonizovali takmer sto rokov a založili jeho hlavné mesto George Town.

Počkáme, kým doprší

Vzhľadom na klimatické podmienky bola naša voľba navštíviť ostrov v januári veľmi rozumná. Penang leží v tropickom pásme a teplota tam počas celého roka neklesá pod 30 stupňov. Navyše vládne tu veľká vlhkosť a vzduch sa vôbec nehýbe, takže máte pocit, že je o desať stupňov viac.

Musíte počítať tiež s monzúnmi. „V Melackej úžine sa stretávajú monzúnové sezóny z dvoch oblastí, pršať môže od apríla až do novembra,“ vysvetlila nám miestna mladá žena Haslina. „V minulosti sa pravidelne stávalo, že moreplavci tu uviazli na niekoľko mesiacov. A verte mi, nezostávali tu dobrovoľne, za všetko mohlo počasie.“    Práve preto je najlepšie prísť sem niekedy medzi decembrom a februárom.

Pri takej klíme by tu človek čakal hustý prales. V 18. storočí tam aj bol, lenže potom sa ostrov dostal do rúk Britskej Východoindickej spoločnosti. Kapitán Francis Light urobil v jej mene slušný obchod.

Využil skutočnosť, že sultanát Kedah v pevninskej časti Malajzie ohrozovali vnútorní a vonkajší nepriatelia, a miestnemu vládcovi ponúkol ochranu. Samozrejme, nebolo to zadarmo - Briti na revanš dostali ostrov Penang.

Light sa snažil z ostrova urobiť centrum obchodu, preto tam chcel vybudovať mesto. „Stál hore na kopci a pozeral sa na prales. Hovoril si, že vyrúbať to potrvá večnosť,“porozprávala nám Haslina. „Potom vraj dostal nápad. Hovorí sa, že dal naplniť kanón striebornými mincami a vystrelil ich smerom na robotníkov, aby ich motivoval. Onedlho bola časť pralesa na severozápade ostrova vyrúbaná a mohol tam vyrásť George Town.“

Mesto je skutočnou viktoriánskou perlou stratenou uprostred juhovýchodnej Ázie. Hoci urbanizácia pokračovala veľmi dlho a dôkladne, ostrov si zachoval aj časť svojej zelene.

FOTO zo zákutí v Penangu nájdete v GALÉRII >>

V samotnom meste George Town je zelenou oázou mestský park a botanická záhrada, zatiaľ čo za mienku určite stojí aj jeden z najmenších národných parkov na svete, ktorý sa volá rovnako ako ostrov. Má len necelých 26 štvorcových kilometrov, ale o to je zaujímavejší - nájdete v ňom mangrovové močiare, dažďové pralesy aj pokojné pláže pospájané turistickými chodníkmi.

Všetky svätyne

George Town v čase našej návštevy pripomínal anglické mesto, v ktorom sa chystá oslava čínskeho Nového roka. Architektúra je tu síce britská, ale najväčšiu časť 1,7-miliónovej populácie, až 42 percent, tvoria Číňania.

Aby to nebolo také jednoduché, väčšina obyvateľstva, vyše 44 percent, sa hlási k islamu, k hlavnému náboženstvu celej Malajzie. Nasleduje budhizmus, hinduizmus a ku kresťanstvu sa hlási 5 percent miestnych ľudí.

„Svoju svätyňu tu však nájde každý,“ hovorí Ind, ktorý čaká na otvorenie hinduistického chrámu Srí Mariamman. Na náboženský obrad si odskočil z neďalekého obchodu, kde pracuje. „Tu za rohom je indická štvrť,“ ukázal prstom. „Hovorí sa jej Malá India.“Pred obchodom postávali ženy oblečené v sárí, zvnútra vychádzal jemný dym z vonnej tyčinky.

Neďaleko sa na pravidelných modlitbách stretávajú moslimovia. Mešita kapitána Klinga je krásna najmä pri západe slnka, keď sa nad jej bielymi stenami posledné lúče oprú do zlatých kupol. Kresťania sa stretávajú v Kostole svätého Georgea, v najstaršom anglikánskom chráme v juhovýchodnej Ázii.

Čínska Británia

Historické centrum sa ťahá pozdĺž Arménskej ulice. Tlačia sa na nej budovy so zdobenými priečeliami a s drevenými okenicami. Celé by to vyzeralo ako vo viktoriánskom Anglicku, ak by pomedzi budovy neviseli čínske červené lampióny.

Začiatok Arménskej ulice zahaľuje jemný dymový opar. Pred budhistickým chrámom, ktorého prah je tradične vysoký, aby sa dnu nedostali zlí duchovia, miestni pália vonné tyčinky. Budhisti veria, že tie tyčinky pomáhajú sprostredkovať spirituálnu komunikáciu a slúžia ako obeta.

Arménska ulica je plná ľudí. Mnohí vyzerajú ako turisti. Ale treba uznať, že vzhľadom na rôznorodosť miestneho obyvateľstva je veľmi ťažké povedať, kto je lokálny. Okrem Číňanov, Indov a Malajzijčanov tu žijú Euroázijčania, Thajčania či menšina zvaná Peranakan.

Sú to potomkovia prvých čínskych prisťahovalcov v 15. až 17. storočí, ktorí prišli nielen na ostrov Penang, ale aj do Melaky, Singapuru a Indonézie, a za manželky si vzali miestne ženy. Miešaním rás vznikla etnická skupina.

Za jedlom

Príslušníci etnika Peranakan sú známi najmä svojou kuchyňou. Kombinuje čínske ingrediencie s koreninami a technikami varenia typickými pre Malajziu a Indonéziu. „Vďaka tomu sú peranakanské jedlá aj aromatické, aj pikantné, aj plné byliniek, ale zároveň chutia jemne,“hovorí Suriani.

Začne vymenúvať najčastejšie používané ingrediencie. „Kokosové mlieko, galangal, listy laksa, tamarindová sťava, čili, citrónová tráva, kafírová limetka, cincalok…“

Dvíham ruku. Čo je to galangal? Alebo cincalok? Alebo laksa? „Máte medzery,“ usmeje sa. „Choďte do Múzea jedla.“

Dáme na jeho radu, hoci je na prvý pohľad jasné, že ide o vyslovene komerčnú záležitosť, lákadlo pre turistov. Miestne kuchyne sa prezentujú roztrúsené vo viacerých miestnostiach. Na stenách visia veľké taniere s jednotlivými surovinami, ktoré sa v tej-ktorej kuchyni používajú, a nechýbajú ani obrovské ukážky hotových jedál.

Po niekoľkých minútach sme objavili označenie Peranakan a vyriešili malé záhady. Galangal je koreň podobný zázvoru, cincalok dochucovadlo, ktoré sa vyrába z pasty z kreviet.

FOTO zo zákutí v Penangu nájdete v GALÉRII >>

Najviac nás zaujal list laksa. Hovorí sa mu aj vietnamský koriander a okrem mnohých iných jedál je základom rovnomenných polievok. Je to tradičné jedlo peranakanskej kuchyne. Bohatú chuť korenistej rezancovej polievky s kuracím mäsom, krevetami alebo rybou robí najmä kokosové mlieko s jemne pikantným karí.

Dostanete ju takmer všade. V malých lokáloch a stánkoch na konci mesta, v malých vývarovniach bez prednej steny v centre, ale aj v klimatizovaných reštauráciách pre turistov na Arménskej ulici.

Penang je doslova raj pre milovníkov jedla. Tie najlepšie veci sa pritom dajú kúpiť priamo na ulici, keď pouliční kuchári rozložia svoje stánky, rozpália olej v obrovských wokoch a v 30-stupňových horúčavách začnú vyprážať kura, ančovičky či rybacie guľôčky. Všetci stoja v rade na nasi lemak, čo sa dá preložiť ako tučná ryža. Je totiž varená v tučnom kokosovom mlieku s korením, ktoré jej dodá štipku pikantnosti.

Všetko to stojí len pár šupov. Aj magazín Time kedysi o Penangu napísal, že „nikde na svete sa nedá kúpiť také skvelé jedlo za tak málo peňazí“. Môžeme len prikývnuť.

Netýka sa to len peranakanskej kuchyne. „Tu robia najlepšie samosy v meste,“ odporúča nám recepčná z nášho hotela a robí malý červený krížik do našej mapy. Samosa je typické indické jedlo. Je to malá vyprážaná taštička plnená korenistou zmesou zemiakov, cibule, zeleného hrášku a niekedy aj nejakého mäsa.

Chodili sme asi pol hodiny po celom okolí červeného krížika v našej mape. Nikde žiadna reštaurácia. Keď už sme to chceli vzdať, všimli sme si malý stánok, ktorý sa dá z ulice odtiahnuť na bicykli. V ňom sa dymilo z woku, v ktorom muž v strednom veku pripravoval samosy. Najlepšie samosy v meste… „Vegetariánske alebo mäsové?“opýtal sa. Iné nemal. Ale boli naozaj skvelé.

Za históriou a umením

Britskú koloniálnu minulosť cítiť všade, nielen v centre. Všimli sme si to už v prvý deň, keď sme sa hnali z prístavu peši do hotela. Kúsok za prístavom je kruhový objazd, v jeho strede sa týči veža na počesť kráľovnej Viktórie.

Vlastne to cítiť už v názve mesta. Francis Light ho pomenoval po kráľovi Georgeovi III. Možno tak urobil práve vtedy, keď stál hore na malom kopci, na ktorom sa rozhodol vybudovať pevnosť Corn­wallis, čo bola prvá britská stavba na ostrove.

Mesto je svetovým dedičstvom UNESCO. Vedľa seba sa týčia skvosty európskej architektúry, napríklad radnica, Penanský vysoký súd, Kostol svätého Georgea alebo Eastern & Oriental Hotel.

FOTO zo zákutí v Penangu nájdete v GALÉRII >>

Medzi nimi sú roztrúsené ďalšie nádherné budovy, mnohé postavené v ázijských štýloch, napríklad Cheong Fatt Tze Mansion. Je to nádherná modrá budova, ktorú postavili po dlhých rokovaniach s odborníkom na feng šuej.

Turisti tu zvyknú naháňať aj pouličné umenie. V roku 2012 ako súčasť festivalu George Town vytvoril litovský umelec Ernest Zacharevic sériu šiestich nástenných malieb. Turisti sa tlačia, aby sa pri nich vyfotografovali.

Pouličný predavač si všimol našu rozpačitosť pri pohľade na ten ošiaľ. „To je tu stále, toľko ľudí. Pre mňa je to len dobre. Biznis je biz­nis,“smial sa.

Ako odtiaľ?

Na to, že Penangu sa hovorí Silicon Valley východu a že má najväčšiu ekonomiku v Malajzii, je až prekvapivo náročné zohnať autobus, ktorým by sme sa dostali späť na pevninu. Áno, autobus. Penang je síce ostrov, ale s pevninskou časťou Malajzie je spojený dvoma dlhými mostmi. Prvý postavili ešte v 80. rokoch a je dlhý 13,5 kilometra. V roku 2014 otvorili Most sultána Abdula Halima Muadzama Shaha dlhý až 24 kilometrov.

„Kam chcete ísť?“ opýtala sa mladá pani v predajni cestovných lístkov. Funguje to totiž tak, že si vyberiete „cestovnú kanceláriu“, ktorá sa špecializuje na predaj lístkov na autobus a priamo tam si ho kúpite. „Do Cameron Highlands,“odpovedali sme. „Nemám tam nič.“Vybavené.

Našťastie je takýchto predajní v George Towne viac. Skúsili sme šťastie v druhej, nič. Ale v tretej sa podarilo a už o niekoľko hodín sme Penang opúšťali.

FOTO zo zákutí v Penangu nájdete v GALÉRII >>

Autorka: Kristina Böhmer